Asimov a ľudská hlúposť?

V predchádzajúcom blogu sme sa bližšie pozreli na zrejme najepickejšiu, najrozsiahlejšiu a najprepracovanejšiu sci-fi sériu, ktorá kedy bola napísaná – príbeh, ktorý vzbudzuje rešpekt svojimi monštruóznymi rozmermi.

Ale ak ste Isaaca Asimova nikdy nečítali, tak radšej začnite s niečím, čo nemá viac než tri zväzky, alebo rovno siahnite po samostatných príbehoch obsiahnutých v jednom ucelenom románe. Knihy Ani sami bohovia, Koniec večnosti a Ja, robot predstavujú také knihy. Ak nemáte radi romány, tak Ja, robot je fantastická kniha na začiatok. Je to súbor deviatich krátkych poviedok so silou supernovy. V tomto blogu sa teda pozrieme na spomenuté tri knižky od autora, ktorého fantázia privádza do úžasu ľudí už viac ako polstoročie.

ANI SAMI BOHOVIA

Kniha „patrí neoddiskutovateľne do zlatého fondu svetovej vedeckej fantastiky. Vynález Pozitrónovej pumpy, ktorá umožňuje takmer zdarma a neobmedzene čerpať z blízkeho paralelného vesmíru energiu, priviedol ľudstvo do éry hojnosti a blahobytu. Skupina vedcov však zisťuje, že oba vesmíry sú týmito energetickými prenosmi narušované. Pokiaľ sa ľudstvo nevzdá ľahko získaného pohodlia, zaniknú oba vesmíry. Kniha je dnes aktuálnejšia než kedykoľvek predtým, predstavuje veľmajstra žánru na vrchole síl.“ (Ani sami bohové, Argo/Triton, 2014)

Ani sami bohovia: Hahaha – Smial som sa. Smial som sa, pobavilo ma to. Skutočne. Brilantné. Smial som sa ale asi len tak pár minút, keď ma príbeh vtiahol do úplne šialeného sveta. Keď už nič iné, tak za druhú časť knihy by som Asimovovi udelil všetky ocenenia. Potvrdil, zaklincoval, resp. nechal pred mojimi očami vybuchnúť, aspoň na krátku chvíľu, úplnú reťazovú reakciu nov, ktorá ma odosobnila od všetkého naokolo. Samozrejme preháňam, ale to len preto, že keď človek dlho nejaký jav nevidí a ten sa raz pripomenie, tak to môže byť riadny úder na vedomie. A táto kniha je svojim prevedením rozhodne explozívna.

Ak existuje nejaká vec, ktorá spája všetky tie tzv. super top knižky science fiction (ktoré dosť často nie sú nejaký bestseller a pre mnohých nie sú „top“), tak je to umelecká kvalita. Že tá kniha, ten príbeh obstojí aj bez všetkých technických hračiek a čo by bolo keby. Myšlienka a prevedenie sú natoľko silné. Proste je to dobre napísané. Bodka.

Ale ak už vôbec nič iné, tak to, že ma to pobavilo. Už len za samotný nápad na takú vec a ten koncept a prevedenie, hahaha, by som mu dal sto bodov z desiatich. A nejde presne o to? Aby to napokon nejakým spôsobom pobavilo? A keď to pobaví takým spôsobom až človeka prejde smiech a prevedie si fikciu do našej každodennej reality, tak odrazu drží človek v rukách nie fiktívny sci-fi román z roku 1972, ale veľké varovanie pre celé ľudstvo, že nie úplne všetko, čo je technologicky možné, je aj dobré. Môže to byť priam smrtonosné. Ako to ešte raz bolo s tou Pandorinou skrinkou…?

„Oni s tým proste nechcú nič mať… Ta všeobecná hlúposť je skutočne deprimujúca. Myslím, že až ľudstvo vďaka necitlivosti srdca alebo z čírej nedbalosti spácha samovraždu, ani mi to nebude ľúto. Na tom, ako sa vďaka svojej neuveriteľnej tuposti rúti do skazy, je niečo strašne nedôstojného. Má zmysel byť človekom, keď na to musíš umrieť?“

„Paraľudia môžu byť ďalej než my, môžu byť dokonca inteligentnejší, ale jasne vidíš, že sú rovnako hlúpi ako my, a tým to končí. Na to poukázal už Schiller. Nemecký dramatik. V hre o Johanke z Arku napísal: ,Proti hlúposti ani sami bohovia nič nezmôžu.‘ Ja nie som boh a už ďalej zápasiť nebudem. Svet bude možno existovať dlhšie než my a keď nie, tak sa aj tak nedá nič urobiť. Je mi ľúto. Bojoval si za dobrú vec, ale prehral si a ja to mám za sebou.“

Kto chce čítať sci-fi, musí siahnuť po tejto knihe.

KONIEC VEČNOSTI

Legenda vraví, že v roku 1953 si Asimov listoval starým výtlačkom časopisu Time z roku 1932, v ktorom objavil kresbu, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako hríbovitý oblak jadrovej explózie. Pri lepšom prezretí sa z toho nakoniec vykľul obrázok amerického gejzíru Old Faithful. Napadlo ho, že čo by to všetko znamenalo, keby skutočne objavil obrázok jadrového výbuchu z roku 1932 a prišiel s príbehom o cestovaní v čase.

„Po milióny rokov sa medzi pozemšťanmi tradujú zvesti o podivnom a nedosiahnuteľnom mieste, ktoré nazývajú Večnosť. Ľudská fantázia zahalila bájny svet závojom mýtov a legiend – ale pravda je ešte podivnejšia. Večnosť, to je sídlo všemocnej korporácie, ktorá ovláda cesty v čase a s fanatickou vierou vo vlastné poslanie upravuje ľudské dejiny. Každý zásah do histórie je motivovaný snahou zbaviť ľudstvo zla, vojen a utrpenia. Andrew Harlan až doteraz tomuto úkolu oddane slúžil. Lenže teraz natrafil na podivnú chybu v samých základoch Večnosti. Zdá sa, že Večnosť vôbec nemohla vzniknúť – ako je teda možné, že existuje…?“ (Konec věčnosti, Argo/Triton, 2013)

Po tejto knihe mi len tak preblesklo hlavou, že ak by teraz nejaký vedec postavil stroj času, tak by som mu ho asi rozbil. Ak by som vedel ako… Neustále cestovať do minulosti, aby sa upravovala tak, aby ľudstvo malo väčšie šance prežiť? No neznie to ako úplne geniálny nápad? Odpoveď po exkurzii vo Večnosti jasne vraví NIE. Nie je to ani zďaleka taký dobrý nápad. Inými slovami: Kto miluje všetky filmy o cestovaní v čase, zbožňuje paradoxy, alebo sa mu len páčil film Návrat do budúcnosti, tak určite si prečítajte túto knihu.

Prekvapivo ďalšia kniha, ktorá ma pobavila. Tak úprimne pobavila, že ha, to je vtipné. Ale paralely so súčasným svetom, hlavne to, že až ako veľmi by sme túto planétu mohli zdevastovať, boli až prorocké. Náznakmi. Nie tak okato prorocké ako tie od veľmajstra v konštrukcií úplne epických svetov Philipa K. Dicka, ale bolo to fajn. Asimov nás stále nenápadne varuje, že: „toto možno nie je až také rozumné…“ Asimov napísal toho tak veľmi veľa, naozaj veľa, skutočne veľa, že vždy vás niečím prekvapí. Aj koncom večnosti.

JA, ROBOT

„Prvou autorovou robotickou poviedkou bola „Strange Playfellow (Super Science Stories, 1940). Ďalšie sa prevažne objavovali v časopise Astounding, kde v piatej poviedke „Runaround“ boli ustanovené slávne tri zákony robotiky. Poviedky z tohto cyklu boli zhrnuté v zbierke Ja, robot (I, Robot, 1950).“ (Ani sami bohové, Argo/Triton, 2014)

1. Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby sa človeku ublížilo.
2. Robot musí poslúchať príkazy človeka, okrem prípadov, kedy tieto príkazy sú v rozpore s prvým zákonom.
3. Robot musí chrániť sám seba pred zničením, okrem prípadov, kedy táto ochrana je v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.

„V tejto dnes už klasickej zbierke nachádzame jedny z najlepších poviedok, aké kedy boli na túto tému napísané. A stačí len dodať, že myšlienky v nich obsiahnuté nijako nestarnú – skôr naopak.“ (Já, robot, Triton, 2000)

Zbierka je v prvom rade veľmi optimistickou knihou. Súbor deviatich poviedok spája nielen kvázi rozprávanie doktorky Calvinovej, ale aj ústredná myšlienka. Duch. To je to, čo veľkému množstvu kníh chýba v menšej alebo väčšej miere. Duch, sila ústrednej myšlienky, ktorá poháňa všetko ostatné. Postavy, dej, všetko graduje do veľkého výdychu, kde všetko napokon dopadne dobre, pretože to tak malo dopadnúť. Ukážkovým príkladom takej knihy je bezpochyby Zdroj od Ayn Randovej. Nech už sú postavy akokoľvek kostrbato napísané, kulisy akokoľvek kostrbato postavené, hlavná myšlienka, ten prameň, zdroj života plynie cez celý príbeh. Asimov obyčajnými úsmevnými deviatimi poviedkami jasne hovorí ako môže ľudstvo využiť technológie na to, aby si skutočne skvalitnilo život.

Roboti nám pomáhajú. Moc optimistické? Myslím, že zároveň nám aj tým jasne ukazuje varovný prst, že koniec koncov sme to my, kto tie stroje postavil. Takže by sme síce od toho mali očakávať to najlepšie, ale byť pripravení aj na to najhoršie. Jednoducho spraviť na tom obyčajný vypínač… A to sú v podstate tie ultraľudomilné tri zákony robotiky. Tie v podstate nehovoria o ničom inom len o tom, aby nás roboti nezabili… A ku koncu (zas v inej knižke) nás v podstate zachránia pred návratom do doby kamennej.

V dobe kedy bude mať už aj váš vysávač umelú inteligenciu a my budeme ešte viac kukať na displeje, je celkom fajn pozastaviť sa na chvíľu nad tým, na čo nám tie veci majú slúžiť. Aký to má vlastne zmysel. Zmysel – Rozum. Zdravý rozum. To je jedna vec, ktorú napokon Asimov propaguje snáď v každej svojej práci. A verí, že ho máme.