Denník N

Atomizmus fyzických trestov detí

Chcem len naozaj krátko zareagovať na článok o zákaze fyzických trestov detí vo Francúzsku, ktoré sú už pritom zakázané vo viacerých krajinách sveta, a pridať sa k diskusii o tomto probléme.

Fyzický trest vo výchove nepomáha, naopak, skôr ju deformuje, a svojim opakovaním vnáša do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom prvok násilia, ktorý môže vývoj dieťaťa ovplyvniť negatívne. Samozrejme, môže a nemusí. Všetko to závisí od atmosféry v rodine, vzťahu medzi rodičmi a deťmi a charakteru samotného trestu. Treba si uvedomiť, že medzi buchnutím po zadku a údermi, po ktorých má dieťa po tele modriny, je obrovský rozdiel. O fyzickom týraní ani nehovoriac. Týranie však nechajme stranou, ako násilné správanie rodiča, ktoré explicitne a veľmi zrejme poškodzuje osobný svet dieťaťa, jeho psychický vývoj, a je celkovo protispoločenským správaním.

Lazimiho postojom, že už „neexistuje malé alebo veľké násilie, existuje len násilie“, sa nemôžem celkom stotožniť. Je to strata zmyslu pre kvantitu, ktorá mnohokrát spoluurčuje aj kvalitu páchaného násilia, i keď si uvedomujem, že touto vetou iba komentuje novú francúzsku prohibičnú legislatívu. Totiž, samozrejme, že existuje malé a veľké násilie, a že by sme medzi ním mali diferencovať. Rodiča, ktorého vidíme dať dieťati po zadku nemôžeme vopchať do jedného vreca s rodičom, ktorého vidíme, ako opakovane udiera plačúce dieťa do hlavy, navyše pre niečo, čo je možné vyriešiť aj inou formou.

Dobrou vecou na prohibícii je to, že upozorňuje na to, že vždy je možné veci riešiť inou formou. Máme predsa ústa a srdce, nielen ruky. A že táto iná forma je vlastne základom.

Dobrou vecou na nej je i to, že v symbolickej rovine prináša rodičom jasný odkaz: fyzické násilie nie je žiadnym výchovným prostriedkom.

Ako hovorila Hannah Arendtová, násilie je ramenom impotenta. Ak sa rodič uchyľuje k fyzickému násiliu, nejde vôbec o prejav jeho autority, ale toho, že je pre dieťa autoritou nízkou, alebo že to jednoducho nezvláda. Násilie je psychologicky vždy zlyhaním autority, prejavom slabosti. Slovo autorita by sme pritom nemali chápať ako pojem lapený v sieti mocenských vzťahov (teda autorita=moc, ktorej sa treba podriadiť), ale ako pozitívny termín, ktorý je pre druhých zdrojom inšpirácie a sily (autorita=vplyv osoby na základe hodnoty vzťahu k nej a esenciálnej dôvery v jej postoje).

Počul som niektorých ľudí z fachu hovoriť o „syndróme zabudnutej facky“ v prípade detí, ktoré majú poruchy správania, a s ktorými sa už v puberte a adolescencii ťažko niečo robí. Takáto zabudnutá facka je však úplne o ničom. Nejde totiž o nič iné, než o zabudnutú výchovu.

Jana Dubovcová sa pre Denník N vyjadrila, že „v každodennom živote vznikajú pre rodiča alebo vychovávateľa aj mimoriadne náročné situácie a je veľmi ťažké, aby sa udržal a situáciu zvládol. Napriek tomu sa vždy musí snažiť riešiť situáciu bez fyzického násilia.“ Toto vyjadrenie, na rozdiel od Lazimiho postoja, vnímam ako psychologicky veľmi pravdivé, ale jeho konzekvencia v podobne nulovej tolerancie k fyzickému trestu je skratom. Prečo? Pretože ak Dubovcová hovorí, že každodenný život prináša množstvo náročných situácií, ktoré nie je vždy jednoduché stoicky zvládnuť a odporúča, aby sa dospelý snažil riešiť situáciu bez fyzického násilia, tak je to výzva, s ktorou sa ako psychiater plne identifikujem. Je však rozdiel medzi musí sa snažiť riešiť bezmusí vyriešiť bez. To je problém hrany medzi psychológiou a zákonom. Psychológia totiž neprikazuje, môže iba odporúčať, nasmerovať, ale nie diktovať. Zákon vytvára zrazu čiaru a hovorí o nulovej tolerancii.

Existuje mnoho psychologických typov rodičov a existuje mnoho psychologických typov detí. Na túto komplexnosť sa ťažko nastavuje jednotný meter v tak zložitom procese – ktorý je zároveň vzťahom – akým je výchova.

Prepáčte, ak budem chvíľu advocatus diaboli, ale ide v prípade každého buchnutia po zadku o explicitný trest a výchovný prostriedok? Mnohokrát ide paradoxne len o výsledok snahy nepoužiť násilie, snahy, ktorá v dramatickej chvíli skolabuje a rodič sa neovládne. Toto neovládnutie sa v účinkoch na dieťa nemusí líšiť od zamýšľaného fyzického trestu. Každopádne, v psychológii je dôležitý aj motív. Tu by išlo o výraz zvýšeného intrapsychického napätia, ktoré rodič nejako inak nezvládol. Navyše, dieťa vníma veľký rozdiel medzi situáciou, kde samo dlhšie prilieva olej do ohňa, a situáciou, v ktorej rodič chladne a (pseudo)autoritatívne po krátkej chvíli pristúpi k telesnému trestu.

Buchnutie po zadku nemusí byť rovno fyzickým násilím. Niekedy je skôr akýmsi fyzickým gestom (prosím, neberte to ako relativizáciu fyzického násilia, len o snahu vkĺznuť medzi rôzne formy negatívneho fyzického kontaktu s deťmi). V mnohých prípadoch pritom pôsobí nefyzické násilie – ako zastrašovanie, odoberanie vecí, citový chlad, neustále vyčítanie, ponižovanie, zákazy a psychický tlak – rozhodne negatívnejšie ako buchnutie po zadku.

Celú diskusiu o trestaní detí by sme teda mali zase rozšíriť o to, čo je hlavnou podstatou, a to je výchova. Keď netrestať, tak ako na to? – to je to, čo rodičov skutočne a mnohokrát celým srdcom zaujíma, nielen to, že trest je nevhodný prostriedok. To vedia aj bez zákona. Tisíce rodičov, ktorí sem-tam šuchnú dieťaťu, vnímajú svoje správanie negatívne a vinia sa zaň. Najdôležitejšia nie je atomistická prítomnosť alebo neprítomnosť fyzického trestu v rodine. Za najdôležitejšiu považujem atmosféru lásky, dôvery a otvorenosti, v ktorej dieťa cíti, že je milované, a kde je živý a spontánny záujem o jeho individualitu. To je to prostredie, kde môžu vyrastať zdraví a sebavedomí ľudia.

Takéto prostredie sa však zákonom prikázať nedá.

Teraz najčítanejšie