Denník N

Balkánska skratka bola cestou do pekla

Každý zločin má svoje meno a priezvisko.

Začiatkom 90. rokov 20. storočia som po prvýkrát v médiách zachytil informáciu o eskalácii etnického napätia v bývalej Juhoslávii. Išlo o nejakú reportáž vo verejnoprávnej česko-slovenskej televízii. Zarazilo ma to a zároveň aj prekvapilo, pretože Juhoslávia bola v časoch socializmu dávaná za vzor federatívneho usporiadania. S odstupom času mi je jasné, že išlo o umelý konštrukt, v ktorom podhubí tleli uhlíky nacionalizmu a aj starých krívd.

Zároveň priznávam, že k prekvapeniu sa pridali aj mierne obavy. Narodil som sa totižto na národnostne zmiešanom území so slovensko-maďarskou etnickou hranicou, dospieval som v krajine, ktorá sa po desiatkach rokov spoločného spolunažívania dvoch štátotvorných národov práve pripravovala na rozvod. Celú situáciu zhoršovali vzmáhajúce sa nacionalistické tendencie, na slovenskej strane reminiscencie na obdobie ľudáckeho režimu, boj o pomlčku a na slovenskom juhu aj občasné šovinistické prejavy pripomínajúce maďarský revizionizmus z predvojnového obdobia.

V dejepisných učebniciach bol Balkán označovaný ako sud pušného prachu, ja som si ho predstavoval ako etnicko-kultúrny guláš, variaci sa v tlakovom hrnci so zablokovaným tlakovým ventilom. Ten tlakový hrniec nakoniec vybuchol. Televízne štáby začali prinášať zábery, ktoré moja generácia narodená v relatívne dlhotrvajúcom období európskeho mieru, nedokázala pochopiť.

Žiaľ, boli aj výnimky. Aj medzi mojimi rovesníkmi si tento etnický vojnový konflikt našiel svojich fanúšikov a vtedy som si dokonale vedel predstaviť mnohých z nich v uniformách gardistov, schopných v tom lepšom prípade poslať niekoho druhého za Dunaja alebo hnať peši do Prahy. Našťastie domáce horúce hlavy postupne vychladli, Balkán to šťastie nemal.

Záberov z juhoslovanského konfliktu bolo stále viac a boli čoraz desivejšie. Obrazy rozstrieľaných miest, utekajúcich utečencov zo svojich domovov, správy o etnických čistkách, všetko ako zo zlého sna. V záberoch televíznych štábov z celého sveta sa objavovali desivé zábery z mesta zimnej olympiády z roku 1984, z križovatky Európy, zo Sarajeva, ktoré Srbi držali v obkľúčení tri roky. Nefungoval vodovod, nebol plyn, prúd. Ostreľovači strieľali peších presne do čela alebo pálili v dávkach do celých zástupov stojacich na vodu a chlieb.

Aj v tejto pekelnej situácii však boli najhoršie skutky skryté pred medzinárodným spoločenstvom. Vychádzali na povrch až postupne, v podstate po všetkých tých udalostiach, vďaka svedectvám očitých svedkov, hlavne obetí a pozostalých. Až potom sa svet dozvedal o Srebrenici, Brčku, Potočari, o koncentračnom tábore v obci Omarska a mnohých ďalších miestach krvavých etnických čistiek.

Ku sklonku druhej polovici 90. rokov 20. storočia som si kúpil knihu s názvom Údobí pekla. Napísal ju britský novinár a vojnový spravodajca Ed Vulliamy. Kniha vyšla v českom jazyku s podtitulom Porozumění bosenské válce, a presne o to mi išlo. Porozumieť, pochopiť, aj keď ťažko je možné porozumieť niečomu, čo je založené na iracionalite. Autorovi však okrem popisu udalostí a podania očitých svedectiev išlo aj o súvislosti, a niektoré boli skutočne bizarné a zvrátené.

Do tejto kategórie patrila aj informácia o Sarajeve ako zásterke genocídy. Mal sa tak vraj vyjadriť Nikola Koljević, akýsi intelektuálny tieň Radovana Karadžića a člen jeho prezidentského tímu. Sarajevo bolo podľa neho ponúknuté svetu ako obraz násilnej scény, ktorý mal upútať a odviesť pozornosť od hlavného programu, a tým mali byť práve masové etnické čistky.

kamenPo rokoch som sa dostal k inej knihe. Volá sa Akoby si kameň jedla, vydalo ju mladé vydavateľstvo Absynt, zameriavajúce sa na reportážnu žurnalistiku. Kniha vyšla v rámci edície „Prekliati reportéri” a jej autorom je poľský reportér Wojciech Tochman, ktorý v rokoch bosnianskej vojny prinášal reportáže pre čitateľov Gazety Wyborczej.  Tochmana však osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímali aj po vojne. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, rozpráva sa s tými, čo prežili a rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov, rodín, živých aj mŕtvych.

Zároveň vo svojej knižnej reportáži sleduje prácu americkej antropologičky poľského pôvodu Ewy Klonowskej, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masových hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Robí to pre rodiny, bosnianske ženy, sestry a matky. Skladá kosti, aby sa im dostalo dôstojného, posledného odpočinku. O svojej práci okrem iného sama hovorí, že chce aby stáli pred svojim Alahom na svojich nohách, nie na cudzích. A mali na krku svoju lebku. Smutné, v krajine, kde sa vraždilo aj v mene Boha.

Ona prosto skladá z tohto mixu ľudí. Lebo aj takúto povojnovú Bosnu nám Tochman predstavuje. Okrem obnovy života navracajúceho sa do normálnosti (ak sa to vôbec dá), spomína množstvo exhumácií s využitím moderných vedeckých metód, umožňujúcich identifikovať obete na základe antropológie a DNA.

Tochman píše:

Výskum DNA je v dejinách vojen určite niečím novým. Rovnako ako body bags, počítače, internet chladničky riadené počítačom, vysokozdvižné vozíky, pekáče na kolieskach. Okrem toho tu už všetko bolo: tábory, baraky, segregácia, getá, úkryty, zadržiavanie prenasledovaných, pásky na rukávoch, stohy topánok po vyhladených, hlad, korisť, krv na stenách, vypaľovanie, obliehané mestá, živé terče, znásilňovanie žien nepriateľa, zabíjanie inteligencie v prvom rade, zástupy tulákov, masové popravy, masové hroby, exhumácie masových hrobov, medzinárodné tribunály, zmiznutia bez stôp.

Jeho povojnová reportáž je ako správa zo zakliatej krajine, v ktorej bolo akoby prekliatím každej matky porodiť synov. Pretože najviac stratili práve tie rodiny, ktoré synov mali. No tí synovia boli zároveň aj bratmi, otcami a manželmi. Preto bola povojnová Bosna krajinou smutných, užialených žien, matiek, sestier a dcér. Genocída páchaná Srbmi bola totižto zameraná hlavne na moslimské mužské pokolenia, pretože v každom mužovi videli potenciálneho vojaka – pomstiteľa.

V Potočari kázali ísť ženám a deťom napravo a mužom na ľavo. O tom, či bol chlapec ešte dieťaťom alebo už mužom, rozhodovala šnúrka, natiahnutá vo výške stopäťdesiat centimetrov. Kto bol vyšší, bol matke odobratý.

Nie, nikto neberie tragický osud ani srbským matkám, ženám. Bilancia je však viac ako suchým konštatovaním. Srbi väčšinou zomierali na fronte, po zásahu guľkou, črepinou. Moslimovia najčastejšie strelou do hlavy odzadu. Srbov zomrelo v tejto vojne dvakrát menej ako moslimov. Výsledok vojny v Bosne – okolo 20000 nezvestných moslimov.

Autorov jazyk je strohý, chce byť hlavne svedectvom, až potom obžalobou. Nebulvarizuje, jeho primárnym cieľom je prinútiť zamyslieť sa. Ako reportér vie, že ak sa hovorí o vine, všetky strany nesú na nej svoj vlastný podiel. Vinu však ťažko priznáva každá strana. Zvalí sa to preto na nepersonifikovanú vojnu. Na vine bola prosto vojna. Napriek tomu absurdne vyznievajú vyjadrenia niektorých srbských aktérov, zbavujúcich sa aj dnes, už jasne dokázaného podielu viny.

Muži v Republike srbskej, s ktorými sa mu podarí porozprávať, mu odpovedajú: Počas vojny sme boli kuchármi. A tí zo Srbska, ktorí tu prichádzali na pomoc, tiež iba varili. Všetci to neustále opakujú aj medzi sebou a pravdepodobne tomu už aj uverili. Zľahčujú, exkulpujú sa (vyviňujú sa). Z páchateľov sa chcú stať obete. Iný Srb hovorí, že na vine bola jednoducho importovaná vojna, sprisahania nového svetového poriadku, ktorý nastal po zničený ZSSR a potom juhoslovanskej armády.

Štvrtú najlepšiu armádu sveta mala stará Juhoslávia. Vyrábali sme zbrane, boli sme konkurenciou pre celý zbrojársky svet. Ale vyvolali u nás vojnu. Aby sme si tie zbrane použili doma a potrebovali ešte viac. Svet z nás urobil divochov, ale my sme normálni. Bránili sme naše domy, ženy a deti.

Tochman prostým jazykom, často vetami jednoduchými, zbavenými o prívlastky, rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných a strašidelných. Píše o smrti, násilí a nenávisti. Hoci je to čítanie ťažké a bolestné, medzi riadkami sa dá načerpať aj nádej a odpustenie. Je dokonca obdivuhodné, že aj na tých najkrvavejších miestach, kde bol človek človeku vrahom, vidí obeť – pozostalý, aj medzi vinníkmi človeka.

Je asi prirodzené, že mnoho moslimských žien vníma tvár bosnianskeho Srba ako vraha. Veď mnohých aj osobne poznali, chodili s nimi do škôl, boli ich susedmi, stretávali sa v zamestnaní a na káve. Napriek tomu hovoria, že by krivdili tým, ktorí sa na vraždení nepodieľali, ktorí boli ochotní pomôcť, dokonca aj tým, ktorí mlčali a násilie tolerovali, pretože ani to nie sú vrahmi v pravom slova zmysle.

Všetci predsa nezabíjali, každý zločin má svoje meno a priezvisko…Teraz cítime k našim srbským susedom nenávisť. Treba odpustiť. Učí tak aj Korán. Bude to ťažké. Teraz potrebujeme Boha najviac, viac než kedykoľvek predtým. Iba Boh nám pomôže poraziť nenávisť…Veria, že im bolo súdené porodiť deti, bola im súdená ich smrť a aj pohreb po niekoľkých rokoch. Voči Bohu niet námietok, vzbury, rúhania.

Môžeme deklarovať, že takéto knihy by mali byť povinným čítaním. Každopádne áno. Napriek tomu nechávame otvorené dvierka pre skepsu. Poučili by sme sa? Súdneho človeka určite takáto reportáž zamrazí, v horšom prípade oberie o vieru v človeka. Čo to však urobí s väčšinou? Zo skúsenosti vieme, že v nepoučiteľnosti a v relativizovaní je väčšina skoro vždy prekvapivo zjednotená. Tochmanova kniha nech je aspoň mementom, učebnou pomôckou na udržiavanie pamäti, aby človek identifikoval každé rodiace sa zlo ešte v zárodku, keď sa stále ešte dá eliminovať demokratickými mechanizmami.

 

Wojciech L. Tochman: Akoby si kameň jedla,  Vydavateľstvo: Absynt, 2015, Edícia: Prekliati reportéri  

Teraz najčítanejšie