Balkánska trasa
„Kukuričné klasy a vôňa prasiat, z ktorých sa vyrábajú tie najlepšie klobásy. To je môj domov.“ Hovorí s ligotajúcimi sa očami stará mama, keď v pekelnom teple prekračujeme srbsko-maďarskú hranicu.
Tú istú, na ktorej dnes stojí dvojmetrový plot, ktorý ochraňuje Maďarsko pred prílevom nelegálnych migrantov. Slováci emigrovali do Srbska postupne v priebehu 18.-teho storočia a zostali tam až dodnes. Vo Vojvodine vznikla celá komunita – slovenské školy, slovenská kultúra, slovenský alkohol a slovenská nátura. A tak si nažívajú až dodnes, akurát že jazyk používajú ako keby v čase zastali. Oni nepokúšajú šťastenu, oni ju jednoducho sprobujú. A tak sa po troj-storočnici strávenej v srbskej zemi rozhodli, že chcú naspäť na Slovensko. „Raz by sme chceli byť tam kde vy.“, tvrdí strýko z tretieho kolena. Akokoľvek bizarne tento výrok môže znieť, fakt je ten, že naozaj existuje krajina, pre ktorú je Slovensko vzor. A naozaj, tisícky slovenských Srbov opúšťajú Dolnú zem, aby sprobovali svoje šťastie v stredoeurópskom raji. Napríklad v takom Samsungu pri Galante. Slováci, ktorí naháňajú groš na západe s radosťou prenechávajú pásovú výrobu pre pracovitých Srbov. Čo na tom, že pracujú v neľudských podmienkach a na lokálne pomery za minimálnu mzdu. A zatiaľ, pomaly ale isto zostávajú vo Vojvodine iba starí Slováci. Kto zomrie posledný, nech zhasne. Ako keby som videl Mrkvičku z tretieho poschodia, ktorému sa nechcelo vymaľovať si vlastnú obývačku a tak sa namiesto toho jednoducho nasťahoval do tej Fatrdlovej, ktorý si ju vymaľoval vlani. Je pravda, že Fatrdla mu v tej svojej obývačke dal len nafukovací matrac v tom najškaredšom kúte, ale to vôbec nevadí. Starý Mrkvička býva vo vymaľovanom. Veď stará Mrkvičková si sama v ošarpanej obývačke už len hádam poradí. Jedného dňa sa však starému zacnie a zistí, že stráviť celý život na nafukovacom matraci nie je tak úplne to pravé orechové. A tak sa vráti.
Zbombardované ruiny a smrad z rozkladajúcich sa mŕtvych tiel, ktorý cítiť až v hrdle. To je môj domov, pomyslí si so slzou v oku Abdul, keď ho zbitého, hladného a smädného nájdu medzi kukuričnými klasmi humanitárni pracovníci.
