Denník N

Balkánske príbehy o vojne a o inom (ale najmä o vojne)

Spisovateľ, na počesť ktorého Emir Kusturica postavil celú mestskú štvrť; reportáže o tom, že nie je žiadna kolektívna vina a každý zločin má svoje meno; snový svet, kde sa legendy miešajú s bolestnou minulosťou od najmladšej držiteľky ceny Orange Prize.

Román Iva Andrića Most na Drine z roku 1945 zachytáva históriu malého bosnianskeho mesta Višegrad na hranici Bosny a Srbska, od šestnásteho storočia, kedy veľký vezír Osmanskej ríše Mehmed Paša Sokolovič nechal postaviť majestátny kamenný most cez rieku Drinu, až do začiatku prvej svetovej vojny. Most prežil všetky búrlivé dejinné udalosti, ktorých na Balkáne ani pred rozpadom Juhoslávie málo určite nebolo, a dnes je zapísaný do svetového dedičstva UNESCO.

andric_obalkaA tento majestátny most je aj hlavnou postavou Andrićovho starosvetsky epického a často až poeticky lyrického rozprávania o spolužití Turkov a kresťanov v mestečku ležiacom na obchodnej hradskej medzi Bosnou a Istanbulom. Otvára pred nami svet, kde na moste a v jeho bráne (rozšírená terasa uprostred mosta s lavicami) plynie život ľudí z kasaby (mestečka). Deti trávia prevažnú časť detských hier v jeho blízkosti a šepkajú si legendy o jeho vzniku. V jeho bráne sa stretávajú známi, tí, ktorí sa žehnajú, aj tí, ktorí sa klaňajú, predáva sa tam káva, uzatvárajú obchody, cez most prechádzajú svadobné sprievody. V bráne sa rodia prvé lásky, zhromažďujú sa tam žobráci, vykladá na predaj úroda:

Jedno je bezpochyby isté; medzi životom ľudí v kasabe a týmto mostom je tesná stáročná spojitosť. Ich osudy sú také spletené, že si ich osobitne nemôžu predstaviť ani rozprávať. Preto je rozprávka o vzniku a osude mosta zároveň aj rozprávkou o živote kasaby a jej ľudí z pokolenia na pokolenie tak, ako sa všetkými rozprávkami o kasabe tiahnu obrysy kamenného mosta na jedenástich oblúkoch s bránou ako korunou v strede.“

A nenechajte sa zmýliť slovom rozprávka, ktoré Ivo Andrić tak rád používa. V šestnástom storočí, keď most začali stavať, bol Višegrad pod správou Osmanskej ríše, na konci devätnásteho storočia pripadol Rakúsko-Uhorsku, kedy staré pojmy a staré hodnoty ľudí z kasaby prichádzali do rozporov s novými, navzájom sa miešali, alebo žili vedľa seba a čakali, kto koho prežije.

História, ktorej je Most na Drine svedkom, je búrlivá a nepokojná, v dobrom aj v zlom (a ja teda tak skoro na desivo podrobný popis napichovania na kôl určite nezabudnem). Miešajú sa v nej moslimské vplyvy s kresťanskými, prichádzajú povodne, nákazlivé choroby, ale aj utečenci z miest zachvátených náboženskými stretmi a povstaniami, vznikajú nacionalistické nálady, začínajú sa formovať štátne hranice, zapaľujú sa domy, ale plynú aj desaťročia pokoja.

Nikto sa nikdy nepamätal na také ticho nad kasabou. Obchody sa ani neotvárali. Na domoch ostali obloky a dvere zavreté, hoci bol slnečný deň, koniec augusta. Ulice boli pusté, dvory a záhrady ako vymreté. V tureckých domoch tieseň a rozpaky, v kresťanských ostražitosť a nedôvera. Ale všade a vo všetkých strach. Švábi, ktorí vstupujú, boja sa zákernosti, Turci sa boja Švábov, Srbi Švábov a Turkov, Židia sa boja všetkého a každého, lebo je každý, najmä za vojny, mocnejší ako oni.“

Jeho príbeh je tradičným rozprávačstvom plným obrazov a pestrých postavičiek, za ktorý právom dostal Nobelovu cenu. Historický román v tradičnom zmysle slova, ktorý obsahuje dokonca aj slovníček tureckých slov a nacionalizmov, pripomenie mnoho dejinných udalostí (je v ňom napríklad prepis vyhlášky Rakúsko-Uhorska pre občanov Bosny a Hercegoviny, opisuje spustenie osvetlenia mosta pri príležitosti cisárových narodenín, stavbu trate zo Sarajeva, zavádzanie vodovodu, či začiatky hotelového podnikania).

Je to pohľad na svet balkánskej duše, utváraný tureckými, rakúsko-uhorskými, aj národnostnými vplyvmi, ale predovšetkým pohľad na človeka ako takého. Okúzlil napríklad aj Emira Kusturicu, ktorý sa (ideovo aj finančne) podieľal na výstavbe značne kontroverznej štvrte na Andrićovu počesť priamo vo Višegrade, nazvanej Andrićgrad. Toto mestečko v meste dokončili v roku 2014 a oficiálne otvorili na sté výročie sarajevského atentátu na Františka Ferdinanda.

Ktovie, aké príbehy by nám ešte vedel Andrić porozprávať, ak by jeho kniha neskončila tými troma desaťročiami pred prvou svetovou vojnou, „rokmi relatívneho blahobytu a zdanlivého francjozefovského pokoja, keď si mnohý Európan myslel, že má neomylný vzorec na uskutočnenie stáročného sna o úplnom a šťastnom rozvoji osobnosti vo všeobecnej slobode a pokroku“. Príliš veľa pekných by ich asi nebolo, veď si stačí otvoriť Tochmanove reportáže. Do Andrićovho orientálneho prostredia zastrčenej bosnianskej kasaby doliehali zo života európskeho devätnásteho storočia síce len zlomky ozveny, aj v nej sa však našli lenivci, zmätení spasitelia, či študentskí horlivci, ktorí pocítili náhle prebudený oheň sociálnych či nacionálnych ilúzií.

„Len čo niektorá vláda pocíti potrebu svojim občanom prostredníctvom plagátu sľubovať pokoj a blahobyt, treba byť ostražitým a očakávať opačné.“

obalka_tochmanÚtla knižočka Akoby si kameň jedla poľského reportéra Wojciecha Tochmana nás prenesie pre zmenu do Bosny rokov deväťdesiatych, do krajiny mimoriadne kruto poznačenej bojmi rozpadávajúcej sa Juhoslávie. Tochmanov jazyk je pravým opakom Andrićovej lyrickej epiky, ale práve vďaka jeho strohosti sú krutosti, ktoré opisuje, ešte prenikavejšie. A ak si myslíte, že o vojne si stačí prečítať jednu dobrú knihu, a potom už ich poznáte všetky, neverte a prečítajte si Tochmanove reportáže z Bosny, kde nebol len počas vojny, ako väčšina ostatných reportérov, ale vrátil sa tam aj po nej, aby videl, ako sa situácia v krajine zmenila. Aby zistil, aké nemožné je pre etnicky rozdelenú krajinu zabudnúť na to, čo ti urobili tvoji susedia, a prečo sa v dnešnej Bosne nekladú tie tri veľavravné otázky z obálky.

Ťažko dnes prísť do mesta, ako by sa nikdy nič nestalo. Sadnúť si v kaviarni medzi rodiny obetí. Medzi tých, ktorých stále nenávidíme. Od ktorých sa utekalo. Pozrieť na seba. Objednať kávu, zasmiať sa. Porozprávať sa o skutočnostiach. Dohodnúť sa, ako to bolo. Vydať zločincov. Srbskí muži z okolia Sarajeva do Sarajeva radšej nechodia.

Ako sám hovorí, okrem výskumu DNA a využívania internetových databáz na hľadanie a identifikáciu, tu už „všetko bolo: tábory, baraky, segregácia, getá, úkryty, zadržiavanie prenasledovaných, pásky na rukávoch, stohy topánok po vyhladených, hlad, korisť, nočné klopanie na dvere, zmiznutia spred domov, krv na stenách, vypaľovanie domovov, vypaľovanie stodôl plných ľudí, pacifikácia dedín, obliehané mestá, živé terče, znásilňovanie žien nepriateľa, zabíjanie inteligencie v prvom rade, zástupy tulákov, masové popravy, masové hroby, exhumácie masových hrobov, medzinárodné tribunály, zmiznutia bez správ.“  Jeho reportáže sú neuveriteľne smutným čítaním, plným drobných čriepkov ľudských osudov, ku ktorým ani nie je potrebné nič viac dodávať, len si v duchu ďakovať (hoci to znie ako klišé), že žijeme v dobe a v krajine, v ktorej žijeme.

Prišli dvaja vojaci a Ednu zobrali. Chcela si zobrať sveter na cestu, ale povedali, že ho nebude potrebovať. Uzeir okamžite utekal na políciu, chcel vedieť, čo je s dcérou. Zbili ho a skopali.

Počul, že Ednu vezú do Omarskej.

Matka Mejra zavolala Nebojsovi B.

Dobre ho poznala.

Nebojsa kedysi s Ednou chodil, teraz bol hlavným vyšetrovateľom v Omarskej.

Keď počul, kto volá, k telefónu neprišiel.

To Nebojsa B. – podľa výpovedí žien, ktoré prežili – najčastejšie vypočúval Ednu.

Keď končil, Edna ledva žila.

Nebojsa B. dnes žije v Prijedore, pracuje na polícii.“

Je to vynikajúci opis všetkých tých veľkých aj malých vecí každodenného života, ktoré utvárajú povojnovú realitu ekonomicky a etnicky zlomenej krajiny. Toto by malo byť povinné školské čítanie práve o tom, čo všetko je schopný spraviť človek človeku, ak si myslí, že si na to našiel dostatočne legitímny dôvod, či už je ten dôvod nacionálny, etnický, náboženský, alebo akýkoľvek iný.

obreht_obalkaTéa Obreht, mladá autorka, ktorá sa narodila v roku 1985 vo vtedajšej Juhoslávii, nás prenesie v čase ešte o trochu ďalej, kde už ozveny vojny nie sú tak kruto prítomné všade naokolo, ale napriek tomu ich je cítiť. Jej príbeh The Tiger’s Wife sa odohráva vo fiktívnej balkánskej provincii, kde sa mladá lekárka vydá do zapadnutej dediny zaočkovať miestne deti a počas svojej cesty sa snaží pochopiť život svojho starého otca, ktorý náhle zmizol.

Snový svet pripomínajúci magický realizmus je popretkávaný legendami, ktoré jej starý otec kedysi rozprával, o manželke tigra a o tajomnom mužovi, ktorý nemôže zomrieť, a mieša sa so svetom skutočnosti, ktorý sa delí na to, čo bolo pred vojnou, a na to, čo prišlo po nej. Je to svet kolegov v práci, ktorí sa zo všetkých síl snažia vyhýbať rozhovorom o politike, svet, v ktorom je vojna pre niektorých príliš ďaleko a pre niektorých znamená len prostriedok k spoločenskej anarchii. Ale aj svet poverčivých ľudí zo zapadnutých dediniek, kde vojna zmenila všetko, kde sú v lesoch stále míny a kde sú ľudia, ktorí sú aj mnoho rokov po vojne „tí druhí“. Keď čítate túto knihu po Tochmanovi, niektoré obrazy majú odrazu oveľa bolestnejší zmysel, ako dedinčania, ktorí prekopávajú vinice, aby našli staré kosti a mohli ich pochovať.

The war had altered everything. Once separate, the pieces that made up our old country no longer carried the same characteristics that had formerly represented their respective parts of the whole. Previously shared things – landmarks, writers, scientists, histories – had to be doled out according to their new owners.“

Vojna nie je v tejto rodinnej ságe v popredí, ale tvorí len pozadie príbehu, ktorý ukazuje, že hranica medzi zdaním normálnosti a mierom a medzi tým, čo majú právo vedieť všetci, a tým, čo si má človek nechať sám pre seba, je často veľmi tenučká. Téa Obreht, inak zatiaľ najmladšia držiteľka literárnej ceny Orange Prize for Fiction, je naozaj vynikajúca rozprávačka príbehov a jej román je ďalším originálnym pohľadom na balkánsky svet.

When your fight has purpose – to free you from something, to interfere on behalf of an innocent – it has a hope of finality. When the fight is about unraveling – when it is about your name, the places to which your blood is anchored, the attachment of your name to some landmark or event – there is nothing but hate, and the long slow progression of people who feed on it and are fed it. 

––

Ivo Andrić – Most na Drine, preložil Tomáš Štrba, vydal Slovenský spisovateľ 1970

Wojciech Tochman – Akoby si kameň jedla, preložil Slavomír Bachura, vydal Absynt 2015

Téa Obreht – The Tiger’s Wife, vydal Weidenfeld & Nicolson 2011

 

„Na tisíce rozličných jazykov v najrozličnejších podmienkach života z veku do veku, z dávnych patriarchálnych rozprávaní v kolibách a pri ohni až po diela moderných poviedkárov, ktoré v tejto chvíli vychádzajú z moderných vydavateľstiev vo veľkých svetových centrách, vinie sa rozprávka o ľudskom osude, ktorú neprestajne a bez konca rozprávajú ľudia ľuďom. Spôsob a formy tohto rozprávania sa časom a pomermi menia, ale túžba po rozprávke a rozprávaní zostáva, a rozprávka plynie ďalej a rozprávaniu niet konca.“

– z prejavu Iva Andrića pri preberaní Nobelovej ceny

Teraz najčítanejšie