Denník N

Bangkok. Nasadnúť, držať sa, nespadnúť

Z Watu Saket. Ilustračne.
Z Watu Saket. Ilustračne.

Za pár krátkych dní sa mesto pochopiť nedá. Ponúkam nemotorné zážitky s otázkami pod čiarou.

Začnete zostra. Hneď ako opustíte mikrosvet letiska, kde vám aj na banálne otázky (Toilet?) odpovedajú Thajčania vybavení pokročilou syntaxou a všetkými anglickými časmi, zistíte, že na thajský prízvuk si treba zvykať. Lístok na vlak z letiska do centra si kvôli tomuto nezvyku kúpite dvakrát: tenká hranica medzi totwo, ticketcity, tikí, sikí. Počas nasledujúcich dní si priznáte, že v tejto adaptačnej fáze ste uviazli nadobro.

Can you repeat it? budete sa pýtať takmer automaticky.

My English no good, budete dodávať zo slušnosti.

V klimatizovanom vlaku z letiska vám podľa trasy koľají napadne, že dobrým úvodom do thajského veľkomesta bude Chinatown. Zo stanice Phaya Thai sa podľa približnej predstavy mapy a svetových strán vydáte na juh. Presnú hranicu, kde thajskú angličtinu strieda čínska, nepostrehnete. Chinatown sa na vašej trase zaobíde bez okázalých čínskych brán, aké mávajú Chinatown na Západe. Takže neviete.

Cestou odmietnete niekoľko penových kúpeľov s thajskými dievčatami a dve Thajčankmi v minisukni. Ešte stále neviete, kde je tá hranica Thajska a Chinatown, no pribúdajúca červená a veľmi kontroverzné údené mäsá to pozvoľna vyjasnia.

DSC_5159

Poučený skúsenosťami z civilizačných okruhov na východ od Turecka ste si ubytovanie vopred nerezervovali. Na Booking.com sa cena nezjednáva. Trvá vám niekoľko dlhých ulíc, kým zistíte, že Chinatown asi nebude backpackers‘ hub, no hostel si nájdete. Ponúknu vám izbu s ékó (vyslovia to presne takto: éékóó), čo pohotovo vyhodnotíte buď ako nejaký bio-eko výmysel alebo meno prostitútky a pohotovo odmietnete. Krátko nato sa ukáže, že ékó = aircon = klimatizácia a svoju prvú noc v monzúnovom Bangkoku strávite namiesto klimatizácie s ventilátorom. Ale ušetríte.

S vašim prvým dočasným kamošom z hostela sa na druhý deň vydáte za raňajkami. Po krátkom prieskume máte v hlave rozsiahly foodblog: na ulici od rána grilujú všetky ovocia, všetky zeleniny a všetky časti všetkých zvierat. Grilované kuriatka sa vám zdajú už za čiarou. Na raňajky sa najviac podobá kokos, štyridsať bhatov, krátke zjednávanie a odseknú vám z neho vršok. Po meste ďalej pokračujete so zelenou guľou a slamkou. Raňajky by ste si možno doplnili aj ovocím, ale o ananásoch a mangách so soľou a koreninami hneď z rána nie ste presvedčený.

Do chrámu Wat Aron si beriete tuk-tuk: motorka a dvojkolesový vozík. Cena zjednaná z 500 na 300 bhatov vám pripadá vynikajúca, Bangkok asi predsa len nebude najlacnejší, a utvrdený šoférovými replikami: very good price! don‚t rip me off! it‚s democratic! na ňu pristanete. Ešte v ten istý deň sa ukáže, že cena nebola vynikajúca, ale katastrofálna a za ďalšie tuk-tuky už zaplatíte zlomky. Rekordom bude dlhočizná jazda za 20 bhatov (50 centov), no tento rekord bude mať háčik – namiesto vašej destinácie vás šofér najprv vozí po všetkých obchodoch s textilom a suvenírmi. Všetko hand madetop quality. Chvíľu tie sošky budhov už vidíte zaprášené na svojej najvyššie položenej poličke alebo schované za knihami, no zázrakom sa vám podarí z obchodov vyviaznuť bez kúpy.

Po Wat Aron nasleduje Wat Saket a Wat Pho, ďalšie chrámy. Wat Saket stojí na Golden Mount, ktorá vyzerá presne ako Golden Mount. Čo nie je zlaté, akoby nebolo. Ineriéry katolíckych kostolov nadobúdajúce budhistické tvary. Wat Saket poskytne fotogenický výhľad a aspoň približnú predstavu o mierke vašej mapy. Podľa Wikipédie v meste žije osem miliónov ľudí.

Chrámy, ktoré navštívite v prvý deň, balansujú okolo bodu, kedy turizmus presahuje prijateľné hodnoty, Japonci so selfie sticks, Američania s GoPro kamerkami, tienisté chrámy zaplnené upotenými smarfónmi s modro-bielymi displejmi, priebežné apdejty statusov, feeling blessed, feeling Budha, #spirituality. Neskôr si dávate predsavzatie, že do chrámov so vstupným vás už žiaden z tuk-tukárov nedostane, no zlomený Trip Advisorom a Lonely Planet si to celé v Grand Palace s Wat Prakeaw ešte raz zopakujete.

V zastrčenom chráme pri vašom ďalšom hosteli sa na chvíľu ocitnete osamote. Menej zlata, poskromnejší Budha, po bokoch kvetiny. Chvíľu sa modlíte, nech sa toto miesto nikdy neocitne na Trip Advisori. Potom príde dvojica mníchov s tabletom a bude chýbať len kúsok, aby ste sa stali súčasťou vysoko spirituálnej selfie. Pracovne si ich nazvete post-budhisti. 

13716025_10206108873791484_8748870407648567362_n 13731663_10206108873871486_7045001929201187072_n

Po rozšafnejších jazdách s tuk-tukármi sa neskôr presúvate zásadne motocyklovými taxíkmi – bez zbytočných heliem, držadiel a otázok – a všetko to prežijete. Smrť nepríde ani v jazde po chodníku, ani v protismere, no v ďalšej adaptačnej fáze – to už začínate jazdiť takmer zadarmo – presadnete na mestské autobusy. Keďže metro tvorí v osemmiliónovom meste jedna (číslom: 1) linka voľne prepojená na nadzemné vlaky, autobusy, ktoré pretkávajú celé mesto sú s lístkami za 20 centov terno. Do systému týchto ich autobusových liniek celkom nepreniknete nikdy, ale voziť sa vozíte radi.

Takto sa dopravíte kamsi na perifériu, kde majú byť podľa vášho ďalšieho dočasného kamoša plávajúce trhy. Loďky s predajcami. Dostanete sa tam však až hlboko popoludní, trhy sa redukujú na asi tri loďky so zeleninou a jednu s kuchárkami. Teraz si dáte kura s ryžou. Na foodblog ste medzičasom rezignovali.

????????????????????????????????????

Naspäť sa vraciate ďalšími autobusmi s centovými lístkami a presadáte na boat express po rieke Chao Phraya. Očakávate hyperturistickú záležitosť so selfie sticks a GoPro upevnenými na šiltovkách, no z člnov premávajúcich po rieke sa vykľuje skutočný spôsob prepravy. Keď si svoju cestu po rieke dáte do kontextu beznádejne upchatých ulíc, tak rozheganá MHD loďka nazvaná boat express vám pripadá ako express se všým všudy. Takto sa dopravíte k zastávke nadzemného vlaku pri brehu rieky  a ním sa presuniete do štvrte Sukhumvit. Idete si pozrieť Red light district okolo Nana.

Ak si viete HIV/AIDS predstaviť ako ulicu, Nana nebude potrebovať ďalší opis. Z vlaku vystupujete do uličky, ktorú lemujú dievčatá poukladané na múrikoch alebo opreté o steny. Príležitostne vás niektorá z nich chytí za ruku a zašepká (asi akože tajomno) svoju cenu alebo rýchlo odrapká niekoľko praktík. Kým sa touto desivou alejou minisukní prepracujete na hlavnú cestu, viete, že očný kontakt treba nadväzovať nanajvýš s chodníkom a za štyridsať eur, ktoré máte momentálne v peňaženke, by ste sa tu mohli nakazovať aj niekoľko hodín. Štyridsať dolárov. Zopár hodín. Celkom vážne.

Na hlavnej ulici vedúcej popod betónové piliere nadzemného vlaku k nápisom v thajčine a angličtine pribúdajú občasnejšie nápisy v nemčine, dievčatá tu nepostávajú poodkladané po krajoch cesty, ale čerstvo zaľúbené sa promenádujú za ruky so šedivejúcimi pánmi zo Západu, sem-tam Japonska, Kórey, Číny. Girlfriend experience, no problem, aj keď skutočná láska už musí ísť predsa len trochu do peňazí. Ďalšie páriky putujú v jasnej hierarchii, čerstvý zaľúbenec vpredu, mladá lásočka na neviditeľnej vôdzke za ním. No girlfriend experience, no problem too.

Medzery medzi telami vypĺňajú jednotlivci. Rýchle nervózne kroky. Niektorí krivkajú. Pohľadmi akože uhýbajú, úkosom si však prezerajú masážne salóny alebo plagáty pozývajúce sa ladyboy show či klasický striptíz. Z čela si neustále utierajú pot a zbytočne často uhládzajú šedivé prehadzovačky. Ak sa niektorý z nich rozhodne vojsť do masážneho salónu, urobí to až po niekoľkých obzretiach. Takí sú jednotlivci.

Stmieva sa. Dievčatá v minisukniach sa z bočných uličiek presúvajú na hlavné ťahy a stánkari, ktorí ešte pred chvíľou za svetla ponúkali rôzne nevinnosti, teraz rýchlo sortiment oblečenia a suvenírov skladajú, aby ho nahradili vibrátory, kondómy či fľaštičky s pilulkami. Asi najviac vám utkvie balenie s názvom XXX-MAN. Celé to beriete ako napoly veľmi komický bizár, napoly je vám z toho tak nejako čudne smutno.

Z hlavnej cesty sa prepracujete do uličky Soi Cowboy. Tá opäť vyzerá ako zhmotnený AIDS, v tejto verzii navyše s hudbou a blikajúcimi nápismi. Obľúbeným písmenom je tu červené X. Dievčatá v bikinách označených číslami posedávajú pred podnikmi a pozývajú na mnohoeurové pivá a drinky, noha cez nohu, prsty vo vlasoch a úsmevčeky, všetky tie stereotypné ženskosti v najbanálnejšom možnom podaní. Niekdajší jednotlivec s upotenou prehadzovačkou a váhavými gestami koketuje hneď pred prvým z podnikov s dievčaťom číslo 44 a vchádzajú dovnútra spolu.

DSC_5199

S mierne previnilým pocitom zo Soi Cowboy mierite naspäť k vlakovej dráhe, skytrain premáva do noci. Beriete to skratkou, bočnejšia ulička, po preblikávajúcich červených X si zvykáte šero. Na plastových šamlíčkoch tesne nad zemou jedia domáci opekané rezance a – pred vami trochu hanblivo, zdá sa – sŕkajú kolu. Pristavíte sa pri stánku a ukážete že jedenkrát, urobíte to tým americkým spôsobom, zdvihnutý ukazovák, ani neviete, prečo práve takto. V ponuke nič iné nemajú, rezance vám teda žena za hrncom naberie bez ďalších otázok a vypýta si za ne menej než euro. Chutia ako olej a pekelne štípu. Dojete ich. Necelé euro. Dve minúty od Soi Cowboy, červených X, dievčat s číslami a pivom za cenu hodnú Václaváku. Isteže, kontrasty existujú všade, poviete si. Lenže kým u nás tú Bratislavu a Rožňavu, eurofondové námestíčka dedín a rómske osady za chotárom oddeľujú (mentálne) kilometre, tu sa všetky tie paralelné svety prepletajú jeden cez druhý, vrstvia, nakopujú. Ťažšie sa prechádza okolo.

Svoj posledný deň v Bangkoku začnete masochisticky/prakticky ešte pred východom slnka, Soi Cowboy sa práve ukladá spať, tipujete, ale vy smerujete na železničnú stanicu. Poprekračujete ľudí spiacich pred stanicou – uvedomíte si pri tom, s akou zarážajúcou podobnosťou tie železničné stanice po svete fungujú – a kupujete si lístok na vlak o 5:55, ktorý by ste nemali zmeškať, pretože ďalší vám pôjde až popoludní. Šesťhodinová a 255km dlhá cesta (vzťah týchto dvoch údajov vás striedavo rozosmieva, striedavo frustruje) vyjde na 48 bhatov, teda euro a dvadsať centov. Celý lístok. Šesť hodín. Euro dvadsať. Ale týmto ste sa už zaoberali.

Sadáte si na prične vo vagóne – pričom slovo prične ste mali až doposiaľ v pasívnej slovnej zásobe, no presne takto ste si ich predstavovali – váš vlak sa pohýna takmer načas. Keď vám prvých pätnásť minút začína pripadať ako pol dňa, postavíte sa na nohy a z konca posledného vozňa pozorujete krajinu. Držíte sa upotených madiel, pretože na dvere, zábradlia a takéto veci sa tu veľmi nehrá. Bangkok sa pozvoľna rozpúšťa do niečoho ako savana.

DSC_5240

 

Teraz najčítanejšie