Bernie Sanders – koniec americkej výnimočnosti?

Pojem americkej výnimočnosti sa používa už takmer sto rokov k popisu viacerých rozdielov politického systému USA a západnej Európy, ktorý spočíva v prezidentskom systéme (v čase vzniku tohto pojmu bolo Francúzsko parlamentnou demokraciou a Rumunsko monarchiou), v silnom konštitucionalizme, vo vzniku amerického národa z imigrácie, nie na etnickom, ale politickom princípe, v rýchlej industrializácii a vysokej životnej úrovni.

Pojem americkej výnimočnosti sa rozšíril vďaka marxistickým teoretikom v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ktorí ním popísali výnimočnosť USA v porovnaní so západoeurópskymi liberálnymi demokraciami. USA bola jedinou krajinou bez socialistickej strany ako jednej z dvoch výrazných politických síl 1).V tom čase mali Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Veľká Británia a niektoré iné štáty veľmi jasné prerozdelenie politického spektra na sociálne – liberálne – antikapitalistické a konzervatívne – ekonomicky liberálne strany. Dôvodom existencie tohto fenoménu boli – podľa môjho názoru – dve takzvané Červené paniky (Red Scares). Prvú spôsobil v dvadsiatych rokoch anarchistický terorizmus proti Wall Streetu a druhú v päťdesiatych rokoch známy McCarthyizmus a Hooverizmus 2), ktoré vytvorili nepriateľskú a paranoidnú atmosféru, kriminalizovali a stigmatizovali akékoľvek socialistické a komunistické názory a politické aktivity. Napriek tomu, že McCarthyizmus skončil, propaganda pokračovala ďalej a spôsobila, že ľudia s ľavicovými názormi – pod hrozbou násilia – stratili odvahu k priznaniu svojich postojov, najmä vo vládnych funkciách. Táto sociálne akceptovaná nenávisť, v ktorej sa socializmus a komunizmus elevuje na niečo horšie alebo porovnateľné s nacizmom, je dodnes prítomná v USA a na Slovensku. Podobne ako tu, aj v USA sa nerozlišovalo, o ktorý odtieň ľavice išlo, sociálneho demokrata, socialistu, demokratického komunistu, všetci boli videní ako ľudia konšpirujúci s použitím násilia zvrhnúť vládu. Táto paranoja nebola a dodnes nie je založená v realite.

S koncom Studenej vojny sa rozplynul aj alibizmus týchto praktík a teórie socializmu sa postupne stávali verejne akceptovateľnými až do takej miery, že nadávky pravice o socializme a boľševizme adresované kandidátom Demokratickej strany prestali byť nadávkami a až 47 percentám amerických voličov by nevadil socialistický kandidát (podobne ako ateizmus nevadí 53 percentám voličov, ale ešte stále predstavuje bariéru vo volebných súbojoch) 3).

Americká výnimočnosť predstavovala výnimku v princípoch uplatňovania slobody prejavu, v slobode výberu práce i súkromia, ak išlo o ľudí s ľavicovými postojmi, ktorí boli automaticky podozrievaní z plánovania zosadenia vlády, z terorizmu a sabotáže.  Bola to tiež výnimka z politického pluralizmu, ktorá tolerovala všetky politické názory, vrátane neonacizmu, ale Komunistickú stranu USA v roku 1954 zakázala. Stigmatizácia podobných názorov a antikomunistická propaganda sa začala rozpadávať v osemdesiatych rokoch, kedy sa obidve strany politického spektra presunuli doprava. Bernie Sanders bol prvým starostom v USA, ktorý otvorene sympatizoval s komunistickými myšlienkami, konkrétne so Sandinistickou vládou v Nikaragui, proti ktorej viedla v tom čase administácia Ronalda Reagana otvorenú proxy vojnu cez Kontra gerily.

V roku 1993 sa ako prvý socialista stal reprezentantom v Kongrese, v roku 2007 prvým socialistickým senátorom. Čo by malo milovníkov USA na Slovensku udivovať nie je fakt, že sa to stalo, ale zistenie, že dôvodom prečo sa to stalo, je fakt doterajšieho utlačovania ľavicových názorov. Fakt, že sloboda bola potlačovaná v mene slobody. Kandidatúra Bernieho Sandersa je práve naopak, konečne naplnením ideálu, ktorý republikáni a pravičiari tak radi vykrikujú – slobody názorov. Dôvod k oslave však nenastal a bude to tak dovtedy, kým boľševizmus ako nálepka ľavičiarov zostane horším prívlastkom než nacizmus a fašizmus ako nálepka nacionalistických strán, ktoré sú aj na Slovensku úplne „normálne“ tolerované.

Fakt, že dnes sa milióny ľudí označuje za socialistov, dokazuje, že výnimočnosť americkej politiky bola výsledkom represie a nie toho, že by US-Američania boli z nejakého nevysvetliteľného dôvodu imúnni voči ľavicovým myšlienkam alebo inteligentnejší, než aby podľahli „populizmu“ či „bludom“. Toto tvrdenie preukazuje aj prezidentská kandidatúra Eugena Debsa pred vznikom systematickej diskriminácie z rokov 1904, 1908, 1912  a 1920. 4).

Koniec americkej výnimočnosti zaraďuje USA medzi ostatné západné liberálne demokracie aj so svojimi temnými stránkami a chybami. Republikánska strana už teraz pripomína krajnepravicové strany v Európe a pravdepodobné zvolenie Trumpa za prezidenta ilustruje podobnosť so situáciou v Európe faktom, že 40 percent voličov pravice sú rasisti alebo ambivalentní voči rasizmu a porušovaniu princípov právneho štátu. Hlavnú zásluhu v tomto objektívne dobrom vývoji je možné pripísať rozpadu Sovietskej únie a nie tomu, že by ľudia v USA aktivizmom či zmenami sociálneho povedomia dospeli. Obmedzovanie slobody v USA nebolo rovnaké ako vo Východnom bloku. Studená vojna ale nebola čiernobiela, skôr mala rôzne odtiene šedej.

USA tvorili objektívne ten svetlejší odtieň šedej farby  vo veciach slobody a občianskych práv. V USA neboli žiadne gulagy, pracovné tábory a väzenia pre politických disidentov, ale boli väzenské tábory pre amerických občanov a rezidentov japonského, nemeckého a talianskeho pôvodu počas druhej svetovej vojny. A bol tam McCarthyizmus, ktorý vyhnal ľudí z práce a sledoval ich kvôli politickým názorom. V spoločnosti existovala sociálne akceptovaná nenávisť voči určitým politickým názorom.

Samozrejme, ľudia budú hovoriť, keď sa ti nepáči, odíď do Severnej Kórei, alebo alibizmus, alebo buď spokojný zato, čo máš, budú útočiť na vek, inteligenciu a nadávať. Ak ide o osobné dôvody, ako napríklad, že vaši príbuzní boli perzekuovaní za minulého režimu/totality, viem také emócie pochopiť, ale treba tiež vnímať, že ja som to nebol, že nie každý komunista a socialista je teraz automaticky zodpovedný a ospravedlňuje, čo sa stalo, s tým súhlasí. Najmenej, čo môžeme urobiť preto, aby slovo ľavičiar prestalo byť synonymom nadávky, je prestať sa správať k nám ako k neonacistom, ktorí na rozdiel od nás otvorene minimálne verbálne útočia na ľudí inej rasy, vierovyznania, Rómov…, lebo si podľa nich nezaslúžia rovnaké práva ako ostatní. Je lož dávať rovnicu medzi socializmom a totalitou. Samozrejme, existovali a stále ešte sú autoritatívne režimy, ktoré sa označujú za socialistické a sú vedené komunistickými stranami a to sa má zmeniť, ale rovnako tak boli aj sú socialisti a komunisti, ktorí akceptovali demokraciu.

Dôvod tohto apelu spočíva v mojej viere v liberálnu demokraciu, myšlienke, na ktorú žiadny ekonomický systém nemá patent, ktorý nie je synonymom pre kapitalizmus, ako nie je, aspoň by nemala byť totalita synonymom pre socializmus. Treba si uvedomiť, že liberálna demokracia nie je samozrejmosť, že je to veľmi krehký výdobytok, za ktorý treba každodenne bojovať, lebo jeho pravidlá môže porušiť každý človek a príslušné inštitúcie existujú preto, aby minimalizovali jeho zneužívanie na porušovanie slobôd.

Ak sa človek venuje štúdiu dejín bez predsudkov, pravdepodobne by mal zistiť, že história komunizmu tiež nie je čiernobiela. Represia, porušovanie ľudských práv a chýbajúca demokracia boli výsledkom najmä historických partikulárií. Veď Sovietska únia vznikla v krajine, v ktorej nebola skutočná demokracia, v ktorej donedávna neexistovala ani obmedzená demokracia alebo parlament. Stalinizmus ako jasne diktatoriálna ideológia, ktorá dominovala v ZSSR do jeho konca, spôsobil nedemokratické prevzatie moci v Nemecku, Československu, zabraňoval cestu k pluralite v KS a presadenie reformných snáh Pražskej jari a podobných nálad v iných krajinách, smerujúcich k liberalizácii a k demokracii. Tieto snahy dokazujú, že v samotnej komunistickej strane existovali prúdy, ktoré nesúhlasili s porušovaním ľudských práv.

Socialisti na západe boli v 20. storočí v pozícii obrany liberálnej demokracie. Západní komunisti ju v 70. rokoch prijali a dištancovali sa od totality Sovietskej únie, keď boli na pokraji zostavenia vlády vo Francúzsku a Taliansku. Totalita bola rovnakou charakteristikou kapitalizmu s antikomunizmom ako socializmus. Stačí pripomenúť Indonéziu, Zair, Filipíny, Španielsko, Portugalsko, Brazíliu, Argentínu, Grécko. Aj dnes väčšina pravicou označovaných ľavicových extrémistov alebo pre primitívnejších ľudí boľševikov nie sú ľudia, ktorí nesúhlasia s ústavnými princípami. Možno niekedy niektorí z nich, v Nemecku ich je napr. najviac 6-tisíc, zapália autá, avšak nenavrhujú veci podoby sterilizácie rómskej menšiny alebo postihnutých ľudí. Čím ďalej bude pokračovať táto démonizácia ľavice, tým viac z toho bude prosperovať krajná pravica. Mýtus o boľševizme na Slovensku je prítomný napriek tomu, že nikto nemá také extrémne názory, aké boľševici mali, okrem iného, a používal sa roky na označenie premiéra, ktorý bol asi tak ďaleko od boľševizmu ako je pán Sulík od socializmu. Na Slovensku ešte stále sme v mieste, kde sa sociálna demokracia, socializmus a nenásilné formy komunizmu stretávané s odporom medzi ľuďmi.

Nakoniec by som chcel reagovať na komentár SME,  ktorý označil Sandersa za utopického socialistu neberúc do úvahy jeho program a veľmi realistické ciele. Okrem iného legalizáciu marihuany, liberalizáciu trestného zákona a ochrany súkromia od spravodajských agentúr, presadenie programu sociálneho zdravotníctva a vysokého školstva. Všetko to, čo funguje reálne, teraz, v iných krajinách západnej liberálnej demokracie, v Kanade, vo Veľkej Británii, Francúzsku. Vo Veľkej Británii ani pravicová konzervatívna strana nechce zrušiť NHS, pretože dobre funguje a ľuďom sa páči.

Idealizmus nie je – podľa mňa – vzájomne exkluzívny s realizmom, nie je to protiklad. Skôr by som ten typ realizmu, o ktorom sa hovorí v článku, nazval antientuziazmom a nedostatkom viery v demokraciu a ľudskú schopnosť.

Zdroje:

1 https://iantyrrell.wordpress.com/papers-and-comments/, hlavne tento článok veľmi dobre vysvetľuje rozdiely v politike medzi Európou a USA http://www.washingtonpost.com/wp-srv/style/longterm/books/chap1/americanexceptionalism.htm

2 Anti-komunizmus v USA bol od svojho počiatku v roku 1919 až do konca Studenej vojny úzko spojený s porušovaním ústavných práv a slobôd aj Johnom Edgarom Hooverom, ktorý sa ako riaditeľ FBI od 1935 do 1972 viac venoval boju proti tzv. radikálom a subversívnym elementom, napríklad tiež Nemcom a Japoncom žijúcim v USA cez vojnu, než proti organizovanému zločinu. Truman hovoril o Hooverovi, že sa ho báli všetci politici a FBI smerovala do formy Gestapa. (http://www.theguardian.com/film/2012/jan/01/j-edgar-hoover-secret-fbi)

3 http://www.gallup.com/poll/183713/socialist-presidential-candidates-least-appealing.aspx

4 Medzi ľuďmi, ktorí boli perzekuovaní, sú Marcus Garvey, Rose Pastor Stokes, Charlie Chaplin, John Lennon boli údajne obmedzení v slobode pohybu kvôli svojim politickým postojom, Komunistická strana USA bola v roku 1954 zakázaná (https://www.law.cornell.edu/uscode/text/50/842).

5 https://en.wikipedia.org/wiki/Kirkpatrick_Doctrine