Denník N

Bez dcéry neodíde

Keď Maria zatvorila prepchaný kufor, ovládlo ju zvláštne vzrušenie. Trochu strach a trochu radosť. Väčšinu života prežila vo svojom rodnom meste. Mala to tu rada. Guayaquil je najväčším mestom Ekvádoru.

Trojmiliónová metropola sa pyšní historickými pamiatkami, galériami, nádhernými nábrežiami. A tiež deviatimi univerzitami. V jednej z nich študuje Maria a ako premiantka školy bola vybraná na študijný pobyt do USA. Vždy cestovala rada. Ale rada sa aj vracala domov ku svojej veľkej a milujúcej rodine. Práve sa však vybrala na cestu, ktorá ju spojila so Slovenskom a navždy zmenila jej život.

Začiatok nového života
Výrečná a prívetivá Maria si na univerzite okamžite našla priateľov. Mala 22 rokov a stalo sa jej zamilovanie. Myslela si, že stretla toho pravého. Pavol tu tiež bol iba nakrátko. Svoje korene mal na Slovensku. Vtedy bola Maria presvedčená, že on je ten pravý. Správal sa k nej milo a láskavo. Chcela s ním prežiť život.

Po skončení študijného pobytu sa za ňou Pavol vybral do Ekvádoru. Svadba bola krásna. Všetci príbuzní a priatelia im priali šťastie a tešili sa z ich lásky. Ani nie do roka sa z tej lásky narodila malá Luisa. Keď mala štyri mesiace, Pavol  nástojil na tom, že by mali skúsiť život na Slovensku. Že sa jej tam bude páčiť, jeho rodičov pozná, majú ju radi, mali by to skúsiť. Maria súhlasila. Luisa by mala poznať aj otcovu krajinu, aj jeho zvyky aj jeho rodinu.

Preleteli teda s bábätkom Atlantik a malú Luisu vítala otcova rodina v dedinke na Záhorí.  Všetko vyzeralo ideálne. Ako je to na Slovensku zvykom, mladí mali podkrovie a starí bývali na prízemí. Len Pavol akoby sa zmenil. Pre Mariu už nemal pekné slová. Nechápala, na akého človeka sa zmenil. Kričal na ňu pre malichernosti. Kričal a dával rozkazy. Cez víkendy sa v krčme opíjal. Predtým ho poznala inak. Nechápala, čo sú to tu za zvyky, že muž odchádza na celý víkend od rodiny. Podporu nenachádzala v nikom.  Do zhoršujúceho sa vzťahu zasahovala Pavlova matka.

Láska ako domček z karát
Čokoľvek Maria urobila bolo pre nich zlé, čokoľvek povedala, bola hlúposť. Zostala s bábätkom v cudzom svete, ďaleko od svojich blízkych, ktorí by ju mohli podržať a povzbudiť.  Po čase mala pocit, že je tak úbohá a mizerná, že si už žiadnu úctu ani pochvalu nezaslúži. Stále sa však snažila udržať vzťah a manželstvo, lebo chcela, aby malá Luisa vyrastala v rodine a mala lásku matky aj otca.

Napriek napätej rodinnej situácii z Luisy vyrastalo odvážne a komunikatívne dievčatko. Od malička ju mama viedla k tomu, aby si osvojovala viac jazykov. Hovorí anglicky, španielsky aj slovensky. Maria s ňou bola v každom okamihu jej života. Keď urobila prvý krok, keď povedal prvé slovo, keď recitovala prvú básničku, aj keď sa po prvýkrát so slzami lúčili pred škôlkou. Luisa bola pre Mariu jej najbližšou bytosťou v tejto cudzej krajine. To platilo prirodzene aj naopak. Lebo nik nie je dieťaťu bližší, ako jeho matka.

Vzťah Marie a Pavla sa napriek tomu rútil do záhuby. Pavol kričal, decibely pridávala jeho matka a Maria, vedomá si toho, že nemá v nikom oporu, sa sťahovala do ulity zúfalstva.

Keď sa ucho džbánu odtrhlo
V decembri 2014 ich pozvali Mariini rodičia, aby strávili vianočné sviatky v Ekvádore. Veľmi sa na nich tešili a pripravili všetko pre to, aby sa ich milovaná dcéra, vnučka a zať cítili dobre. Luisa mala už 6 rokov a veľmi sa tešila na starých rodičov, na strýka a tetu. Telefonovali si, videli sa cez Skype a písali si. Aj keď boli za oceánom, snažili sa byť spolu. Malá Luisa okamžite všetkých očarila svojou bezprostrednosťou. Kreslila obrázky, rozprávala historky zo škôlky, učila ich slovenské pesničky.

No vzťah Marie a Pavla gradoval vo svojom úpadku. Čím viac sa rodina tešila z ich prítomnosti, tým viac agresívny bol Pavol vo svojom správaní sa k Marii. Mali tam stráviť mesiac, z ktorého sa stal každý deň väčším a väčším utrpením. Napokon krik a vyhrážanie vyústili do série dramatických situácií. A to až tak, že ekvádorský súd musel vydať ochranné opatrenie na zákaz priblíženia a zákaz zastrašovania Pavla voči Marii. Bolo to veľmi zlé a ťažké. Tým ich vzťah definitívne skončil.

Po týchto udalostiach boli v Ekvádorskej republike rozvedení. Malá Luisa bola na základe mediačnej dohody potvrdenej súdom zverená do starostlivosti matky s tým, že vždy v čase školských prázdnin, ktoré sú v Ekvádore v marci, strávi mesiac na Slovensku s otcom.
V roku 2016 klaplo všetko bezchybne. Maria s Luisou prileteli na Slovensko a malá Luisa bola väčšinu času s otcom. Chodili spolu na výlety, zatiaľ čo Maria trávila čas v prenajatom byte, aby bola k dispozícii dcérke aj Pavlovi, ak by sa potreboval pre pracovné alebo iné dôvody uvoľniť z pobytu s dcérou. Maria bola rada, že sú spolu.

Prázdniny na Slovensku alebo zajatie
O rok nastala obdobná situácia. Maria s Lujzou prileteli na Slovensko. Teraz však Maria súhlasila s tým, že nad rámec dohody zostanú na Slovensku dva mesiace, aby si dcéra mohla užiť lyžovačku s otcom. Mali teda zostať od februára do apríla. Maria si prenajala byt, vystrojila dcérku a tešila sa, že nazbiera nové zážitky. Vedela, ako Luisa miluje sneh. A má rada aj otca. Vedela, že napriek tomu, že jej bude čas plynúť pomaly, Luisa bude mať krásne spomienky.
Prekvapenie prišlo už o dva týždne. Pavol jej napísal, že Luisa zostáva na Slovensku, že požiadal o jej zverenie a že do Ekvádoru sa už nikdy viac nevráti.

Mariu opustili všetky sily. Ale len na chvíľu. Bežala na súd a pýtala rozhodnutie. Bolo to neodkladné opatrenie, ešte nie právoplatné, tak sa stihla odvolať. Okamžite podala žiadosť o návratové konanie. Súd jej zatiaľ určil návštevné hodiny s dcérou. Maria dúfala, že toto je len zlý sen. Veď sám jej bývalý manžel súhlasil s tým, že o Luisu sa bude starať ona, navrhoval aj to, ako sa majú stretať. Prečo by to robil? Prečo by takto ubližoval jej a najmä malej Luise? Veď vie, že po celý svoj život sa od mamy nepohla.

Bojovanie na súdoch
Pobyt Luisy s otcom na Slovensku bol dohodnutý do 17. apríla. Keď letenka prepadla, keď si Maria naplno uvedomila, že je opäť jeho väzňom, začala bojovať. Ubehlo veľa uplakaných dní. Svitanie nádejí a vzápätí smutné súmraky.

Rozhodnutie okresného súdu bolo, že otec je povinný do 15 dní vrátiť dieťa matke a na územie jej obvyklého pobytu do Ekvádorskej republiky. Ak sa rozsudku nepodrobí, matka je oprávnená prevziať dieťa. Po odvolaní sa otca, rozsudok potvrdil aj Krajský súd.

Kým súdy rozhodovali, stanovili Marii návštevné hodiny s dcérou. Otec sa rozsudku nepodrobil. Odmietal aj stretnutia Luisy s mamou. Párkrát ju mama navštívila u nich doma, no stretnutie s jej milovanou Luisou prebiehalo pred dverami domu. Trvalo pár minút.  Otec dcéru držal silno okolo pása a priebeh sledovali a komentovali Pavlovi rodičia. Keď sa Maria pýtala, či by mohla Luisu aspoň objať, vyplašené dievčatko sa očami pýtalo starej mamy, či smie. Nedovolili.

Najčastejšie však Maria klopala nadarmo. Nikto neotváral. V rámci nariadených návštevných dní sa jej podarilo až v posledný septembrový deň vymôcť Luisu na krátku návštevu. No vtedy otec povolil naplno uzdu svojej zvrátenej kreativite. Najprv ku dverám matky zavolal hliadku polície, ktorej nahlásil, že v byte niekto týra jeho dcéru. Kým sa Maria snažila polícii vysvetliť, že sa jedná o planý poplach, Pavol obehol dom a vlastné dieťa vytiahol cez okno prízemného bytu. Keď prišla Maria do Luisinej izby, uvidela len otvorené okno a cez neho vzďaľujúce sa auto. A začala mať veľký strach.

Svet kam zákon nemôže
Pavol si však stihol vytvoril mikrosvet, v ktorom bolo jeho protiprávne konanie chránené. Býva v dedine, kde je starostom jeho otec. Preto nebol pre neho problém, prihlásiť malú Luisu do ich základnej školy. Riaditeľka školy pokyn starostu poslúchla a dieťa prijala. Napriek tomu, že už vtedy mal Pavol rozhodnutie o tom, že má dcéru okamžite vrátiť matke a do krajiny obvyklého pobytu.
Maria sa proti rozhodnutiu školy o prijatí dieťaťa odvolala. Veď nedala k tomu žiaden súhlas. Navyše, ona sama prihlásila dcéru do bilingválnej školy v Bratislave, pretože vedela, že sa na Slovensku zdržia nad rámec školských prázdnin. Otec však bez jej súhlasu dcéru preložil do školy v dedine, kde vedeli postrážiť aj to, aby sa Maria nemohla stretnúť s dcérou ani v škole.

Maria sa teda odvolala na ministerstvo školstva. To postúpilo odvolanie na vybavenie zriaďovateľovi školy, ktorým je obec a teda starosta obce – jej svokor a Pavlov otec. Čuduj sa svete, o chvíľu prišla odpoveď, nie však od starostu ale od riaditeľky školy, ktorá píše bez veľkých zdôvodňovaní, že všetko je v súlade so zákonom.

No Pavol zašiel ešte ďalej. Sám sa zamestnal ako asistent učiteľa na tejto škole. Bez akéhokoľvek patričného vzdelania, praxe a odbornosti. Nebol problém. Jeho otec je zriaďovateľ školy. Pavol trávi teda celý čas v triede s Luisou a striehne na dvere, aby sa matka k nej nepokúsila anilen priblížiť. Zo školy ide v jeho sprievode hneď domov pod dozor starých rodičov.

Výkon súdneho rozhodnutia
Ale aj súd už táto ich perfídna hra prestala baviť. Vydal návrh na výkon súdneho rozhodnutia a teda odňatie dieťaťa otcovi, ktorý ho neoprávnene zadržiava a jeho vrátenie matke a do krajiny obvyklého pobytu.

Na výkone rozhodnutia sa zúčastnil vyšší súdny úradník, kolízny opatrovník, polícia aj matka.
Všetko prebiehalo medzi dverami ich domu. Pri dverách stál otec, ktorý Luisu držal pevne okolo pása a nedovolil, aby sa od neho vzdialila. Na vyzvanie súdu, aby dieťa odovzdal, nereagoval. Situácii sekundovali Pavlovi rodičia. Starosta s manželkou pokrikovali na všetkých až tak, že situácia sa po chvíli stala dramatickou. Pavol vyhlásil, že on žiadne rozhodnutie o výkone rozhodnutia nedostal a teda im dcéru nedá a hotovo. Suita zložená z verejných činiteľov to vzdala. Otočili sa a odišli. Únoscu nechali s dieťaťom naďalej. Len matke pukalo srdce nad tým, keď videla svoju malú vystrašenú Luisu. Tak rada by ju vyobjímala a konečne sa s ňou v tichu porozprávala, aby ju mohla upokojiť a ubezpečiť, že všetko bude čoskoro v poriadku.

Ale ktovie, či by neklamala. Sme na Slovensku a tu znamená pre dieťa „čoskoro“ aj niekoľko rokov. Dnes je to už desať mesiacov, čo Pavol uniesol svoju dcéru od matky. Polícia, súdy aj sociálka vedia, kde sa únosca zdržuje. Napriek tomu jeho protiprávne konanie nevie nikto uťať.

Policajné vyšetrovanie
Maria sa vybrala na políciu a podala trestné oznámenie pre marenie úradného rozhodnutia. Polícii doložila aj rozhodnutia súdu Bratislava I. o tom, že nariadili Pavlovi odovzdať dcéru matke a do krajiny obvyklého pobytu a ak tak nevykoná, matka je oprávnená dieťa prevziať. Policajti z Malaciek si situáciu preverovali na Okresnom súde Malacky, kde nikdy žiadne konanie o zverení Luisy neprebiehalo. Pre spory s medzinárodným prvkom je totiž určený len jeden súd na Slovensku a to Bratislava I.
A keďže zo súdu z Malaciek odpovedali, že žiadne takéto konanie nevedú, polícia trestné oznámenie matky odmietla. Pritom mala k dispozícii kópie rozhodnutí súdu z Bratislavy. Kocúrkovo? Nie. Ešte horšie.

Kuratela a tlaky „zhora“
Matka prosila o pomoc kurátorku. Sociálna pracovníčka však bola napodiv podobne zúfalá ako ona. Zúfalstvo ju priviedlo až k tomu, že sa bez vedomia svojich nadriadených rozhodla prehovoriť s vyššou súdnou úradníčkou. Pred ňou dala čestné vyhlásenie, že má dôvodné pochybnosti o nezaujatosti príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý vystupuje na súde ako kolízny opatrovník a má chrániť záujmy dieťaťa. Nakoľko tlaky na výkon jej práce sú obrovské, nevie zabezpečiť chránenie práv dieťaťa. Sociálna pracovníčka vypovedala, že tlaky na celý úrad sú vyvíjané „zhora“ a to na vedenie UPSVR a následne aj na konkrétnych pracovníkov. Zamestnanci majú príkaz, aby okamžite informovali vedenie o každom úkone v súvislosti s malou Luisou, o všetkých  plánovaných aktivitách. A to najmä tých týkajúcich sa výkonu súdneho rozhodnutia, čím by mohol byť každý ďalší pokus o prevzatie dieťaťa opäť zmarený, keďže otec bude o mieste a čase výkonu rozhodnutia vopred informovaný a bude môcť výkonu rozhodnutia zabrániť. Preto sociálna pracovníčka v záujme maloletej žiadala, aby sa na spolupráci so súdom podieľal iný úrad, nakoľko ten ich nie je nestranný.

Luisa teda žije v bubline, v izolovanom svete, kde neplatia zákony, ale Pavlove pravidlá. Dedina, v ktorej žije je chránená jeho otcom starostom, územie školy stráži in sám, ich lokálne kontakty zahŕňajú osoby „zhora“, ktoré majú na povel aj Úrad práce a sociálnych pracovníkov, práca polície je tiež nanajvýš udivujúca. Jediným nestranným je v tomto spore súd, ktorý však nikto nerešpektuje. V Pavlovom svete je súdne rozhodnutie zdrapom papiera a jeho vlastná dcéra je jeho rukojemníkom.

Ekvádorská diplomacia krúti hlavou
Ozvala sa ekvádorská diplomacia, ktorá žiadala naše štátne orgány o urgentné riešenie problému. Nemôžu pochopiť naše „lokálne zvyklosti“.
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže tvrdí, že nič nemôže robiť. A hlavne nič robiť nechce. Ministerstvo vnútra nemá vôbec pod kontrolou kvalitu práce vyšetrovateľov. Ministerstvo školstva hádže horúce zemiaky čo najďalej od seba. Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny pravidelne a principiálne zlyháva v ochrane najslabších. A súd nemá žiadnu podporu štátnych orgánov na vykonanie svojho rozhodnutia.
Lenže to sa ťažko vysvetľuje ekvádorskej diplomacii.

Preto môže ktokoľvek na území Slovenskej republiky vziať spravodlivosť do vlastných rúk a beztrestne sa vysmievať do tváre všetkým, ktorí sa snažia pomôcť malému dieťaťu, aby mohlo znova objať svoju matku.

Už je to desať mesiacov odvtedy, čo prepadla letenka malej Luisy a jej mamy domov do Ekvádoru. Už desať mesiacov sa mladá mamička snaží dovolať práva pre svoje dieťa a pre seba. Zostala tu sama, bez pomoci, bez zázemia. Prežila tu prvé Vianoce bez svojej milovanej dcéry. Bez rodiny. A vystrašená Luisa nevie pochopiť, čo sa stalo, prečo nemôže byť už viac so svojou mamou. A mama jej nemôže byť oporou.

Maria chodí po súdoch, po úradoch, vysvetľuje, píše odvolania a absorbuje množstvo sklamaní. No z jej tváre sa dá vyčítať pokojné odhodlanie a sila. Bez dcéry neodíde.

Ak jej viete vyjadriť svoje sympatie a podporu, urobte to, prosím. Poteší sa. Potrebuje silu od každého slušného človeka. Od každého z nás.  Je ďaleko od svojej domoviny, ďaleko od svojich rodičov a súrodencov a náruč jej dcéry je jej vzdialenejšia než tisíce míľ. Nech vie, že na Slovensku žijú aj ľudia so srdcom a s empatiou. Dodajte jej silu. A vieru, že všetko dobre dopadne.
Ja sa tiež snažím ako viem.

Natália Blahová

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

"Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok." (Ján Kollár - Slávy dcera)