Blog
utorok

Bez pálenky niet obriadku

O jednej zaujímavej knihe. O živote a domácom priemysle v Novohrade za prvej republiky. O pálenke, ktorá utužovala vzájomné vzťahy.

Textilná továreň a zámok v Haliči

Rok 1928 bol pre nás, ktorí sa zaoberáme históriou Novohradu, veľmi významný. V tomto roku v našom kraji pôsobili Karel Plicka i Jozef Vydra, zbieral sa národopisný materiál, ktorý mal vyvrcholiť vydaním Vlastivedného sborníka župy XVIII. (Zvolenská župa – napokon k tomu nedošlo), vyšla kniha Samuela Činčuráka Tajní vrahovia, v ktorej kritizoval jednodetstvo a napokon vyšla aj kniha Vladimíra Polívku Lučenec a kraj novohradský. A práve pri tej sa chcem pristaviť.

Ako napísal Ján Aláč v anotácii knihy: Lučenec a kraj Novohradský je cestopisom po Novohrade, ale i zaujímavým miestopisom Lučenca. Načrtáva históriu Novohradu, podáva cenné dobové svedectvo o regióne, zaznamenáva množstvo reálií, z ktorých by sa inak mnohé nezachovali. V istom zmysle ide o monumentálnu a pre Novohrad zásadnú prácu. ... Aj keď Vladimír Polívka nebol novohradským rodákom, často používa slovné spojenie náš Novohrad a na mnohých miestach skutočne cítiť, že mu tento kraj za takmer desať rokov pôsobenia v Lučenci prirástol k srdcu a mal ho rád. Príďte k nám, poznajte náš kraj a obmilujete si ho na celý život. Možno sú to slová, ktoré, viac ako pozvanie do Novohradu, vyjadrujú jeho pocity a vzťah k tomuto kraju. Na mnohých miestach píše pod dojmom emócií, čo má svoje osobité čaro.“
Pozrime sa s Polívkom do troch novohradských obcí, v ktorých opísal významný domáci priemysel.

Poltár, ktorého súčasťou dnes Zelené je

Výroba škryblí v Zelenom
Zelené, dnes súčasť Poltára, malo v roku 1928 360 obyvateľov. Väčšinou to boli roľníci, viacerí sa však zaoberali aj výrobou škryblí čiže črepov.
„Postup výroby škridlíc je nasledujúci: Cez zimu nakopú hlinu, dovážajú ju do dvorov, alebo do továrne. Na jar ju polievajú vodou, aby rozmokla a zmäkla. To je kvas hliny; vykvasená hlina sa tlačí válkom, prípadne šliape nohami. Z pripravenej hliny – bez kamienkov – vo vzorniciach (formách) vysypaných pieskom robia sa škryble. Hotové sa sušia na slnku, potom sa uložia do „klietky“, odtiaľ sa preložia do radov. Keď sú náležite suché, vložia sa do pripravenej pece, kde sa mierne pália tri dni. Upraviť škridly do pece nevie každý dobre, preto sa zručnosť škridličiarov náležite odmeňuje. Pracovitý škridličiar urobí denne 800 až 1 000 kusov, rodina za letné obdobie až 120 000 kusov. Za dobré výrobky sa slušne platí. Výroba v továrni je, prirodzene, rýchlejšia a v úpravnejších peciach vypálenie rovnomerné. Pece škridličiarov sú veľmi primitívne, ale postačujúce. Veľmi zaujímavý je večer pohľad za dedinu, kde stoja početné pece: dym sa valí pomaly, miestami z násypu na peci prešľahávajú malé plamienky, u niektorých v družnom rozhovore celá spoločnosť na stráži. Škridličiarstvo pomohlo mnohým rodinám k peknému majetku. Okrem toho je tiež výnosné furmanstvo: vozia zo železničnej stanice do Málinca do sklární materiál a späť sklárske výrobky. Zárobok je veľmi slušný. Tiež je v mieste výroba domáceho plátna, ľan vymieňajú z málinských lazov za staré šaty, ovocie a iné veci. Robia plachty, uteráky, ručníky, kapsy, vrecká a iné.“

Textilná továreň a zámok v Haliči

Haličskí hrnčiari
Halič bola, na rozdiel od Zeleného, jednou z najväčších obcí v Novohrade (v roku 1928 mala 1 237 obyvateľov). Bola tu jedna z najstarších textilných tovární na Slovensku, v čase vydania Polívkovej knihy však už nefungovala. Časť obyvateľov sa živila hrnčiarstvom.
„Významným je tiež domáci hrnčiarsky priemysel, veľmi starý. Pre zaujímavosť o ňom uvádzam niekoľko poznámok: Na jar sa schádzajú hrnčiarske rodiny na spoločnú poradu do krčmy. (‚Bez pálenky niet obriadku‘, platí aj pri tejto porade.) Tam sa rozhodnú, kde otvoria nové jamy. Jednu jamu kopú 3 – 4 rodiny spoločne. Pred zahájením práce sa pomodlia a spoločne popijú. Jamu kopú na ploche asi 1 až 2 m2 do hĺbky 5 až 10 m; v práci sa striedajú po hodine alebo po 20 hrudách. V hĺbke asi 3 – 4 m prichádzajú na hlinu, v 5 m robia štoly, kde môžu kopať dvaja či traja chlapi. Štoly podopierajú drevami nazvanými šprajcami, tie dávajú tiež do jamy (šachty), aby mohli vynášať hlinu. Niekoľko chlapov sa postaví na šprajce, podávajú si hlinu v košoch a vynášajú von. Keď majú hliny nadostač, rozdelia sa o ňu rovným dielom a odvezú domov, kde už pracuje každá rodina samostatne. Prerobenú hlinu formujú na hrnčiarskom kole (kruhu). Robia krčahy, taniere, mliečniky, misy, protvany (hlinené pekáče) atď. Temer všetky výrobky cifrujú (maľujú), žiaľbohu, s veľmi slabým umeleckým vkusom prostými barvami. Hotový výrobok zaglejdujú a sušia na polici. Niektorí hrnčiari sú veľmi zruční, ale máloktorí umelci – maliari. Denná výroba je asi 40 – 50 menších, prípadne 30 – 40 väčších kusov. Pália vo vlastných peciach na dvoroch. Po stranách má pec dva menšie otvory a na vrchu väčší otvor. Do pece sa naloží do polovice drevo, na ktoré sa uložia črepy, suché výrobky vo vrstvách uložia na črepy a horný otvor sa opäť uzavrie črepmi. Večer pec zapália, cez noc sa výrobky vypália, ráno sa vyberú a večer sa opäť založí oheň na druhé pálenie, miernejšie a kratšie. Výrobky rozvážajú najmä na trhy do Lučenca, Modrého Kameňa, Dolnej Strehovej, ale podnikajú tiež ‚obchodné cesty‘. Naložia výrobky starostlivo do slamy na voz a idú do sveta; predávajú za peniaze aj vymieňajú za obilie. Majú zvláštny cenník, obyčajne je základnou mierou obsah nádoby. Pred vojnou aj za vojny býval tento obchod veľmi výnosný. Chodili ďaleko na Dolnú zem.“

Dolné Strháre

Košikárstvo v Horných Strhároch
Presuňme sa do Horných Strhár neďaleko Modrého Kameňa. Dnes teda skôr neďaleko Veľkého Krtíša, ale tam vtedy ešte veru netušili, že raz budú okresným mestom. 567 obyvateľov Horných Strhár sa, okrem iného, živilo aj košikárstvom.
„Horné Strháre majú významný domáci priemysel: košikárstvo, ktoré v okolných dedinkách neznajú. Preto je pri potoku mnoho vŕb, ktoré sú akýmsi ‚národným‘ stromom Strhárčanov, bez neho by zanikol ich priemysel. Výrobky predávajú na trhoch (jarmokoch) v Lučenci, Modrom Kameni, Dolnej Strehovej, ba až v Krupine. Je to ich legitimácia, lebo len v Strhároch robia košikárske veci.
Nebolo by snáď možné vhodne a účelne umožniť náležité rozvinutie tohto svojrázneho priemyslu? Treba upozorniť na patričných miestach a zaujať sa ľudu! Veď pôda je tu dosť neúrodná, a zjavný je nedostatok; značná časť občanov sú ‚želiari‘, ktorí odchádzajú v lete do úrodnejších krajov ‚na žatvu‘. Silná tradícia bola vyvinutá každoročnou výpravou v lete na bohatú uhorskú pustu. Dnes sa veci zmenili, preto by bolo veľmi dôležitým pre celý kraj starostlivo nahradiť ľudu stratu vhodného zárobku a bieleho chleba, po ktorom túži. K domácemu priemyslu treba tiež pripomenúť výrobu domáceho súkna a pokrovcov z handár v Dolných Strhároch. Včelári robia slamené úle.“

Som rád, že sa nám spoločným úsilím podarilo pripraviť druhé vydanie knihy Vladimíra Polívku Lučenec a kraj novohradský, navyše doplnené 300 dobovými fotografiami zo 60 obcí Novohradu. Viac informácií o druhom vydaní knihy nájdete na tomto odkaze (vrátane ukážok).
Alebo si knihu môžete kúpiť aj v tejto špeciálnej akcii, kde ju dostanete nielen za výrazne nižšiu cenu, ale navyše aj s viac ako 500-stranovým zborníkom. Ponuka je obmedzená počtom kusov.

Obálka knihy Lučenec a kraj novohradský

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý horný Novohrad. S partiou okolo hradištského obecného časopisu sa snažíme mapovať jeho históriu (hlavne obdobie rokov 1880 - 1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať...

Blogy

|