Bezdomovec do čakárne nesmie, hovado áno

Cestujem medzinárodnou triedou z Lotyšska do Litvy a vodič nevie po anglicky. Ale kdeže, toto nie je výčitka, iba konštatovanie. Na tejto strane Európy, a nech sa Európa snaží byť akokoľvek európska, z časti je a bude ruská, je internacionálnym jazykom Ruština. Takže ja som zle. S vodičom znakujeme a ja som si už zvykla. Lebo čím dlhšie človek študuje komunikáciu, alebo čím dlhšie cestuje, čím dlhšie stretáva ľudí; tým rýchlejšie by mal pochopiť, že jazyk je doplnok. Pridaná hodnota. Tak, ako teraz moja ušanka. Môžeme sa ho naučiť, môžeme ním očariť, môžeme ním dokonale manipulovať, nič nesľubuje. Svet bude vždy zrozumiteľný tým, ktorí chcú rozumieť.

Čas je zvláštny, čas neexistuje. Iba my sa míňame a obviňujeme čas. Nevieme si k nemu vytvoriť vzťah, meškania preklíname, voľné minúty zabíjame. Do Vilniusu prichádzame o pol hodinu skôr. V duchu úcty k času túto skutočnosť oslavujem s jednou nohou na ohrievači, kým sa babuším, v mysli sa vraciam na Slovensko a zaraďujem o pol hodinu skoršie príchody spojov do kolónky snívajte s nami.

,,Chojte dočerta s touto zimou, načo som sa tu trepala“, nedokážem si dlho udržať osvietenie, s rukami modrými od zimy.  Chodím po stanici hore-dole, do kríža a nadávam do šálu ako pohan, a potom, pamodaj šťastia všetkým, ktorí pre takých ako ja chodia do práce o piatej ráno a otvárajú o šiestej svoje stánky s kávou, ktorá v tejto zime vychladne za tri minúty. Akokoľvek, stihla mi rozmraziť mozog.

Sadám si v čakárni za bezdomovca. Spí a keby nieto tej kávy, spím vedľa neho. Ešte aj tu je taká zima, že keby na mňa niekto fúkal teplý vzduch, bolo by to iba ako prd vo vetre. V čakárni sme všetci a nikto ako on. Všetci spolu sa ukrývame pred zimou, ale my hypnotizujeme hodiny, čakáme. On nie. On nečaká, nekalkuluje. Iba on je plne v prítomnosti. Vyložte si to ako chcete, ale tak to je. Preklíname meškania, alebo zabíjame voľné minúty, v skutočnosti tam nie sme, nesedíme, chytáme ďalší spoj, predstavujeme si tvár človeka, ktorého čakáme. Iba on tam naozaj je.

Okolo pol siedmej prichádza na šichtu SBSkár ako sud, v ktorom by mohla dláviť kapustu celá rómska rodina. Poklepe bezdomovca po čapici a naznačí mu, nech sa pakuje. Bezdomovec, je čistý, nesmrdí, nikoho neobťažuje, sa pomrví, ale neodíjde. Pracovník bezpečnostnej služby prichádza znovu a pred očami všetkých prítomných udrie bezdomovca po hlave veľkou baterkou a rozdrapuje sa.

Ak by energiu bolo vidieť, moja by SBSkára sfackala ako Růžičková v Slunce seno.

Nie, žiadny zásah bezpečnostnej služby proti ohrozeniu. Jedna ľudská bytosť, obe sú rovnaké, od rovnakého Boha, z rovnakej pece, si zbabelo myslí, že v tejto zemskej hierarchii je viac, že môže človeka udrieť bez príčiny, vyhnať ho do zimy, ponížiť ho. Ale nie, nemôže.

A že nemal cestovný lístok? Ale choďte. Ak sa zabarikádujeme týmito zemskými ostnatými drôtmi pravidiel a zabudneme sa pozerať srdcom, vtedy sa pochováme. Smrť nie je moment, niekto je mŕtvy značnú časť života. A ani ja som nemala. Lístok.

Bezdomovec sa pozbieral, odpil si z kompótového pohára a na tvári mal výraz pohoršeného pobavenia. Po rusky sa obhajoval, sám pre seba a počuli ho všetci, ale nikto mu nechcel rozumieť. Zvyknutý byť za blázna možno tušil, že bláznami sme boli my všetci ostatní. Rozumela som iba ruské ,chrániť´ a v hlave sa mi vyskladala dokonalá irónia. Irónia sveta, v ktorom tí, čo nás majú chrániť nás bijú po hlavách, irónia sveta, v ktorom je stále málo lásky a priveľa agresie a priveľa času a primálo času; a obrovský chlad. V srdciach.

Vyšlo slnko.

Bodaj by vyšlo aj v nás.