Bicykloval som do Ikei, v tme a bočnými cestami. Prežil som

Áno, nepozerá z toho nič dobré, navyše čo by kde pozeralo, už bola tma, ale jednoducho som potreboval novú záchodovú dosku a iný vhodný termín na večernú misiu do Ikei sa nečrtal. Motivačný pohľad bol aj na odhad vzdialenosti vzdušnou čiarou. Môj východiskový bod bol v Ružinove, a do Ikei mi to ukazovalo len 2,5 kilometra, čo je menej ako pol hodina aj pešo. Celý deň som sedel, chcel som ísť na bicykli, čo tak ešte na záver dňa pridať dobrodružstvo? Jazda na bicykli v Bratislave to nepochybne sľubuje.

Vyšiel som teda na cestu pri bytovke, vpredu svietiac, vzadu blikajúc, zhora spevnený helmou. Bohužiaľ nie zboku, a tam sú zaparkované autá tak, že keď niektoré otvorí dvere, zrazí ma na zem a ak autá za mnou ubrzdia, ja sa prinajmenšom nebudem opäť niekoľko dní normálne hýbať. Viac do stredu ísť nemôžem, autá zamnou spomalím, idú aj oproti, hru nervov prehrávam, vyskakujem na miesto, ktoré bývalo chodníkom, ale teraz je na všeobecnú spokojnosť dlhé parkovisko. 

Upresním, chodník už neexistuje, je to len podklad pre polovicu auta. Na zvyšok sa nezmestím, a veď aj tu niekto môže otvoriť dvere. Musím na trávnik, tam sa mi zamotáva do kolesa akýsi drôt, vydáva veselé brnkanie, ja hrozivé bručanie. Drôt odmotávam, riešenie logických hádanok prospieva mozgu, o to viac na čerstvom vzduchu, vpredu svietiac a vzadu blikajúc. 

Prechádzam cez križovatku, kde sú obrubníky tak vysoko, že musím byť chodec v helme, ale pri všetkých tých kolónach nervóznych a veľkých áut zo všetkých strán sa mi zdá, že by to mohlo byť povinné aj bez bicykla. Hoci, ironicky, nie je to povinné ani s bicyklom, ale my ľudia na bicykli vieme, že je to vec holého prežitia.

Dozvuky popoludňajšej špičky robia užšie cesty pre cyklistov samovražedné, zvlášť v tme. Idem teda  chodníkom, upokojuje ma, že na konci tunela vidím záchodovú dosku, ale nejakým skutočným bezpečným tunelom nejdem, v realite je to chodník, ktorý sa zrazu zúži na polovicu a ja sa práve  potenciálne zrážam s chodcami, opäť idem radšej na trávnik, chodci sú tu páni. 

Spomínam si na Amsterdam, kde som sa ja ako chodca naopak na uliciach cítil ako lovná zver, cyklisti sa rútili zo všetkých nečakaných smerov a neviem, či by som chcel žiť na takých uliciach… Ani netuším, prečo je tu vlastne všade tma, v Amsterdame sa aspoň svietilo a videl som otrávenú tvár cyklistu, ktorého ani nenapadlo brzdiť, len podráždene zvoniť. Zo mňa vychdzajú tiché ospravedlnenia a neskôr, keď chodník z ničoho nič úplne zmizne, vydávam kreatívne nadávky, obsahujúce slovo „Bratislava“.

Moja teória o trase do Ikei bola postavená na hmlistej spomienke z minulého leta, že pod mimoúrovňovou diaľnicou, ktorá vedie okolo Ikei, sú nejaké cyklistické chodníky. Entuziazmus mi dodávalo, že raz som zablúdil do jednej z obrovských nákupných búd za Ikeou, práve aby som si kúpil helmu, a s prekvapením a potešením som zistil, že medzi Ikeou a športovým obchodom, ktoré pretína mimoúrovňová diaľnica, je úbohý, patetický chodník, v strede ničoho, obkoleľný nepokosenou trávou, celý ide nezmyselným oblúkom, asi aby nekrižoval nejaký pozemok, takže sa vôbec nepoužíval. Peší presun, ten nepotrebný a zastaralý spôsob dopravy, bol aspoň možný, hoci v skutočnosti sa tam zrejme ocitol na evakuačné účely. 

Napadlo mi, úplne neskromne, že možno sa na tie úbohé chodníčky budem vedieť nejako napojiť. Ak človek nie je pokročilý cyklistický aktivista, šanca ako zistiť cestu na bicykli nie je iná, ako tam skutočne zájsť. Taká vec, že by som si na Slovensku hodil možnú cestu bicyklom do Google máp, u nás nechyrovať, to by tam najprv museli byť aspoň vlaky alebo MHD. Google u nás, prirodzene, ukazuje cestu len autám, lebo iné dáta mu nikto nedal. 

Pod diaľnicou som čakal pokoj, ale spoza mňa a zo strán sa rútili zase ďalšie autá, cesta bola nielen na, ale aj pod vyvýšenou vozovkou, ciest nie je nikdy dosť. Pohľad k Ikei ale vyzeral sľubne – prázdna cesta a popri nej pouličné lampy, kolonádový štýl s presklenou guľou na vrchu, človek by tu čakal korzujúcich ľudí, keby samozrejme aspoň jedna svietila. Po krátkej jazde a uvítaní priečnym panelom sa ale ukázalo predné svetlo dlhého nákladného vlaku, čo nepochybne znamenalo aj aspoň jeden pár koľají, ktoré budem musieť prekonať, dokonca dva, ako sa ukázalo, keď vlak prehučal niekam doprava.

Sympatické korzo skončilo a za koľajami v diaľke pokračovalo kríkmi a neporiadkom, navyše tesne pred Hornbachom, ktorý už ako betlehémska hviezda symbolizoval blízku švédsku spásu, bola ďalšia rušná cesta ohradený estakádami a tesne predomnou ešte jedna menej rušná, ale zas dosť rušná natoľko, že som na cestu nemohol vstúpiť ďalšie tri minúty. Čo vstúpiť, to by ešte bolo dobre, ale cesta bola taká úzka, že snaha zapojiť sa do cestnej premávky by bola bez rozmýšľania kvalifikovaná ako samovražda. 

Po prechode mi zostala len vlhká, nepokosená tráva a neukázala sa práve ako vhodný terén pre bicyklovanie, a tak som začal tlačiť. Pôvodným motívom obchádzky bolo aj vyhnúť sa pri prístupe k obchodom úzkej a na krajoch nebezpečne zničenej Ivánskej ceste, na ktorú sa ide príšernou križovatkou, ktorá vyzerá ako veľký flak rozliateho asfaltu na trati s rôznymi popadanými zábradliami. V skutočnosti som ale skončil v hustej tráve, s ešte hustejšou premávkou na úzkej ceste po ľavej strane za estakádou, na druhej strane štyri páry koľají s upozorneniami, že dotýkať sa čohokoľvek skončí smrťou a s pocitom, že som na území, kde je lepšie skutočne umrieť, ako tu tlačiť bicykel. 

Keď prejdem cez štyri páre koľají a následne dierou v plote okolo Hornbachu, vymotávanie z ďalšieho drôtu je už len ako relaxačnou hrou na harfu. Mimochodom, koľaje, kríky, jamy a následne odpadky tu prekračuje na niekoľkých miestach mnoho Ružinovčanov. Obyvatelia tiež vedia, že vzdušná čiara k najväčšiemu obchodnému areálu, ale aj niekoľkým biznis centrám je pár metrov, ktoré pretína na konci sídliska a konečnej električkek práve táto táto rušná cesta a koľajnice, kde normálne bežne plnou rýchlosťou idú vlaky. 

Normálny, sústavný chodník po pravej strane Ivánskej cesty neexistuje, po ľavej je sledom niekoľkých improvizácií. Chodec je tu nevítaný druh, lovná zver medzi rýchlymi autami, nákladnými a osobnými vlakmi, nieto ešte cyklista. Pri množstve ľudí, ktorí tu denne nelegálne prechádzajú, sa tu čaká jediné: kedy niekto zomrie. Tipnem si, že ani vtedy nikto žiadny podchod nepostaví a chodník neurobí, radšej sa investuje do múru, alebo, ešte predvdepodobnejšie, osadia tu značky „Zákaz vstupu“.

Ja som tým spúšťačom investícií do železničnej a mestskej infraštruktúry nebol, prežil som, vstúpil medzi Hornbach, Ikeu a biznis centrá a uvažoval som o tých bytostiach, ktoré tu asi v tom biznis centre pracujú, a celý život len prechádzajú autom z peknej kancelárie do krásneho a udržiavaného nákupného centra, ani netušia, že pešo sa sem dostať dá len komplikovane, nedôstojne, nebezpečne alebo okľukami. Vtipnejšia sa mi ale zdala predstava človeka v saku s kufríkom, ktorý pracuje v biznis centre a býva rovno za traťou a každé ráno križuje vo vyžehlenej košeli štyri páry koľají a drobné skládky. Ale taký asi nie je, aj ten určite ide autom.

Zvyšná cesta do Ikei vôbec nie je plynulá a príjemná, hoci už som v civilizácii, navyše ambasádor dobrého dizajnu má na bicykle stojan tzv. kolesolámač, o ktorý sa dá bicykel ledva zamknúť. Záchodová doska sa len tak-tak zmesí do ruksaku, aj to ju musím vybaliť zo škatule, ale tak aspoň sme už svoji, určite si sadneme.

Ivánsku cestu po skúsenosti s obchádzkou omilostím, použijem sled improvizácií pre chodcov a dostanem sa do Ružinova, blízko križovatky s Tomášikovou sa rozhodnem o rýchlom prechode cez eletričkovú trať, hoci už neďaleko vidím električku. Ako skutočný nepriateľ sa nakoniec ukáže niekto iný, ako tie rýchle, číhajúce pojazdné zabijaky. Je to žena, nízkeho veku, vzrastu a pohybových kvalít. Z nejakého dôvodu sa mi bežiac napichne rovno na predné koleso. Pružná mladá žena sa rýchlo spamätá a odpichne, ospravedlní, stihneme sa dostať z trate pred prejazdom európskej električky. Hoci smrť na bicykli moderným vozidlom verejnej dopravy by bola v hipsterskej komunite vysoko cenená, misiu doska ukončujem živý.

Najbližie skúsim ísť pešo na letisko, ale bez prilby to nedám.