Biela krajina

Kľačí na podlahe, nevydrží dlho, kolená už nie sú ako za mlada, sú to roky, čo sa obzerala po mládencoch. Trocha sa nadvihne, ruku ponorí do vody, celkom fajnová. Zhodí zo seba spodnú bielizeň a vlezie do vane, na tento okamih sa tešila, po pracovnom týždni si vždy dopraje poriadny kúpeľ. Kúpeľová soľ, veľa vody, pohodlie a nikam sa neponáhľať, len tak sa dokáže aspoň na chvíľku zbaviť všetkých starostí. Teplota sa jej nepozdáva, chce to ešte pridať teplej, po kúpeľni sa pomaličky šíri vôňa levandule. Krása, tú má veľmi rada, je taká upokojujúca, za hlavu si dá maličký vankúšik.

Všetko presne podľa jej predstáv, len myšlienky jej dnes nedajú pokoja. Oprie si hlavu a pozerá do malého okienka, sneží, z oblohy sa sype biela perina, vyzerá to nádherne. Pozoruje snehové vločky, mihajú sa jedna za druhou, možno bude aj na sanicu. Ani nevie ako, privrie viečka, uvedomuje si, že nespí. Pred ňou sa rozprestrie biela krajina, cesty, polia, lúky, lesy, všetko ukryté pod bielou perinou. Len ona zababušená v teplom oblečení kráča, spočiatku sú pred ňou stopy stupají. Ide stále ďalej, sleduje ich, postupne je ich menej a menej. Už vidí len jedny, aj tie sú stále redšie, chôdza je namáhavejšia, snehu stále viac. Kráčať už nestačí, teba sa brodiť, začína jej byť teplo. Aj posledné stupaje sú preč, zmizli, len za ňou zostávajú tie jej. Zastane, únava začína byť neznesiteľná, zhlboka dýcha. Hľadí do diaľky, kdesi tam pred ňou sa zjaví postava, neverí, pretiera si oči. Ako sa tam len mohla dostať, nikde pred ňou ani stopy, sneh hlboký takmer po kolená.

„Ahoj, miláčik, to je niekomu dobre.“ Strhne sa, oči otvorené, pred ňou manžel v elegantnom obleku. „Vonku je to hotová nádhera, všetko biele,“ referuje jej s nadšením. Prikývne, privrie viečka, očakáva pokračovanie.  Tma, okrem nej nič, snehová krajina, ani postava. Skúsi to ešte raz, možno teraz. Nie, nič z toho nebude, bolo to také napínavé.