Denník N

Biela nádhera

Slová, ktoré pri stole rozpútali hotové šialenstvo…

Cez menšie okno preniká do miestnosti svetlo, na parapetnej doske stojí niekoľko kvetináčov. Katka sedí k nemu najbližšie, po jednom si obzerá jednotlivé rastliny, niektoré už pozná, iné nie. „Aha, sneží,“ preletí kuchyňou zvonivý detský hlas. Slová, ktoré pri stole rozpútali hotové šialenstvo, niekoľko detvákov sa tlačí pred oknom, každé z nich chce vidieť bielu nádheru.

Katka ako jediná postáva pri stole, len ona odolala a neprilepila svoj nos na studené okno. Túžobne pozerá po ostatných, ale zostane na svojom mieste. Je najstaršia, starká jej to vždy prízvukuje, podľa nej by mala byť ostatným príkladom. Po očku sleduje dianie na opačnej strane kuchyne, prípravy obeda sú v plnom prúde. Na šporáku stojí veľký tmavomodrý hrniec s takou čudnou pokrievkou, v ňom by mala byť kapusta. „Ty sleduješ mňa?“ usmieva sa starká a utrie si ruky do zásterky s červenými ružičkami. „Kačka potrebuje ešte chviľku a knedlíky budú už o pár minút.“

Katka všetko zaregistruje a obráti svoju pozornosť smerom na dvor, ani priblížiť sa nemusela, z neba padajú krásne veľké vločky. Neprešla chvíľka a zelená tráva je odrazu biela. „Poďme, nezbedníci, ideme obedovať,“ oznámi ráznym hlasom starká. Viac slov netreba, ešte ani taniere nerozložila a všetci stravníci poslušne sedia na svojich miestach. „Takto sa mi to páči,“ nakladá jednotlivé porcie. Menu je pre všetkých rovnaké, kačka, kapusta a knedlíky. Najmladší Peťko má výhodu, jemu sa ujde vykostené mäso, ostatní sa musia s tým popasovať. „Dobrú chuť všetkým,“ zloží starká zásterku a prisadne si k stolu.

V kuchyni je ticho, nikto nerozpráva, všetci vedia, že starká to nemá rada. Len neposedný Peťko si nedá pokoja. „Pôjdeme stavať snehuliaka?“ vyhŕkne z neho. Starká zodvihne hlavu a pozrie na svojho najmladšieho, v očiach má samú lásku. „Vieš, že pôjdeme, len sa musíme poriadne najesť, aby sme mali sily.“ Po týchto slovách je pri stole znovu ticho, všetkým chutí.

Teraz najčítanejšie