Denník N

Bilqiss je ako Šeherezáda, no jej príbeh má žiaľ ďaleko od rozprávky

Ilustračný obrázok: Dnes už ikonický portrét tzv. afganskej ženy, ktorú vyfotografoval americký fotoreportér Steve McCurry. Fotografia vznikla v pakistanskom utečeneckom tábore počas sovietskej okupácie Afganistanu. Fotografia sa preslávila po celom svete, keď bola v roku 1985 zverejnená na obálke júnového vydania magazínu National Geographic. Autorka románu Bilqiss sa vo svojej próze touto fotografiou voľne inšpirovala. Zdroj foto: https://goo.gl/hJgYTq
Ilustračný obrázok: Dnes už ikonický portrét tzv. afganskej ženy, ktorú vyfotografoval americký fotoreportér Steve McCurry. Fotografia vznikla v pakistanskom utečeneckom tábore počas sovietskej okupácie Afganistanu. Fotografia sa preslávila po celom svete, keď bola v roku 1985 zverejnená na obálke júnového vydania magazínu National Geographic. Autorka románu Bilqiss sa vo svojej próze touto fotografiou voľne inšpirovala. Zdroj foto: https://goo.gl/hJgYTq

Román Bilqiss nastoľuje legitímne otázky konfliktu, ktorý sa ukrýva vo vnútri uzavretého sveta islamskej obce, no zároveň vyráža na povrch pri každom strete islamu s globalizovaným svetom.

Korán, Starý zákon a tiež niektoré teologické články viery mnohých kresťanských spoločenstiev a cirkví, si určite v oblasti dogmatiky a fundamentalistických tradícií nemajú čo vyčítať. Dá sa dokonca súhlasiť, že Starý zákon je rovnako ako Korán naplnený obsahom, ktorý by sa dal v mnohých prípadoch doslovne pochopiť ako nabádanie k násiliu, či ku konaniu, ktoré je v dnešnom civilizovanom svete chápané ako útok na základné ľudské práva.

Ak máme byť voči Koránu spravodliví, tak je nutné uviesť, že aj také kameňovanie má historický základ v židovskom zákone, židia kameňovali neverných mužov a ženy, a to podľa Mojžišovho zákona. Je to samozrejme pochopiteľné, keďže judaizmus je o niekoľko tisícročí starším náboženstvom ako islam.

Takisto je nepopierateľným faktom, že Starý a Nová zákon sú akýmsi ideologickým základmi pre samotný islam a dokonca v raných dobách tohto kultu, ani samotní moslimovia nechápali svoju vieru ako nové náboženstvo, ale skôr ako vyvrcholenie božích snáh, ktoré podľa nich stroskotali u židov a kresťanov.

V minulosti bolo preto prirodzené, že pre moslimov bol judaizmus a kresťanstvo tiež pravou vierou a aj ich sväté písma (Tóra a Nový zákon) boli považované za božie slová. Islamu v období európskeho stredoveku sa dokonca nedá uprieť ani to, že v mnohých prípadoch bol dôstojnejším aplikátorom náboženskej tolerancie, ako európsky katolicizmus, hoci práve Kristus bol prvým hlásateľom univerzalistických postojov, milosrdenstva a odpúšťania.

Napriek tomu sa z islamu na mnohých územiach tohto svetového náboženstva stalo niečo pokrútené a fundamentalisticko-patologické. V mnohých prípadoch je to následok politickej deformity, resp. prílišnej previazanosti náboženstva s politickými štruktúrami, ideologického zneužitia, no často je to aj prejav stagnácie, majúci v sebe efekt obrany voči okolitému modernému svetu a aj boja voči nemu zároveň.

Nie je žiadnym tajomstvom, že obeťami takéhoto doslovného výkladu náboženských textov z dôb patriarchálneho staroveku, sú najmä ženy. Mojím súkromným stelesnením tohto vnútronáboženského konfliktu je pakistanské dievča Malala, ktoré sa narodilo v krajine, kde sa narodenie dcéry celé storočia považuje za chmúrny deň.

Ako Malala sama vo svojej autobiografii napísala, narodila som sa v kultúre, kde sa príchod syna oslavuje streľbou z pušky, no dcéry sa schovávajú za závesy a ich životnou úlohou je pripravovať jedlo pre mužov a rodiť deti“. Ona sa však fundamentalistami naordinovanému osudu vzoprela a už v detskom veku sa stala bojovníčkou za práva detí a žien. Tento zápas ju skoro pripravil o život, pretože o jej likvidáciu sa snažilo jedno z najfundamentalistickejších hnutí na svete, a to samotný Taliban.

Malala má určite veľa bezmenných nasledovníčok a ja v podstate celkom dúfam v to, že práve moslimské ženy budú raz hýbateľkami, ktoré výrazne pohnú týmto konkrétnym politicko-náboženským svetom.

V ostatnom čase som narazil na takúto inšpiratívnu ženu na stránkach prozaickej knihy. Respektíve hneď na dve. Prvou je samotná autorka Saphia Azzeddine – francúzska spisovateľka marockého pôvodu a tou druhou je jej literárna postava, pomenovaná ako Bilqiss.

Bilqiss je hlavnou postavou rovnomenného románu a patrí práve k tým ženám, ktoré to nemajú ľahké asi nikde na svete, no tobôž nie v krajine, kde striktne vládne právo šaría. Za bohorúhačstvo čelí obvineniu a hrozí jej ukameňovanie. Jej literárny osud je v mnohom podobný množstvu iných životných osudov, reálne jestvujúcich žien.

Mala trinásť, keď ju vydali za pupkatého 46 ročného rybára. Bolo jej odopreté základné vzdelanie, hoci z hľadiska vlastnej inteligencie mala predpoklady stať sa veľmi vzdelanou ženou. Jej hlavná vina spočívala v tom, že si ako žena dovolila zvolávať veriacich na rannú modlitbu. V uzavretom svete islamského práva jej konanie vyvolalo viac než zdesenie.

Ani legislatíva nikdy nepočítala s takouto situáciou a náboženskí vodcovia nemali primeraný trest pre ženu, ktorá si dovolila predniesť adhan –  zvolávanie na modlitbu. Jedna žena tak svojou verejnou demonštráciou postoja, dostala do rozpakov celý mužský establišment širšej moslimskej komunity.

„Predstavovala si tie cintľavky, ako sedia na koberci a donekonečna diskutujú, aby sa zhodli na treste, ktorý treba vymerať žene, čo predniesla adhan a odklonila sa od pôvodného textu a to napriek tomu, že nič nebolo neistejšie ako pôvodný text, keď sme vzali do úvahy všetkých tých analfabetov vo funkcii ulamá“.

Namiesto hľadania kompromisu alebo milosrdenstva sa muži rozhodnú pre exemplárny trest, ktorému však predchádza verejný súdny proces.  Z Bilqiss sa stane obetný baránok, na ktorom sa nachádzajú ďalšie dôkazy herézy, aby toho času už mladá, osamelá a bezvýznamná vdova mohla poslúžiť ako odstrašujúci príklad.

Voči náboženstvu sa vraj previnila niekoľkonásobne. Už ako vydatá 14 ročná žena si zložila burku pred anglickým cudzincom, ktorý zhotovil jej portrét a ten sa dostal na svetové obálky novín a časopisov alebo hrnčeky na kávu.

Okrem toho mravnostná polícia v jej dome našla líčidla, topánky na vysokých podpätkoch, spodnú bielizeň, čipkovú podprsenku, mužský portrét, noviny, voňavú sviečku, kazety s pesničkami, plyšového medvedíka, parfum, pinzetu na vytrhávanie chĺpkov a celý rad iných nevhodných vecí. Musela tiež čeliť obvineniam z toho, že si na trhu kúpila celé baklažány falického tvaru, a to napriek tomu, že jej povinnosťou bolo požiadať predavača, aby jej ich pokrájal.

„Čo na to povedať? Ukázať obscénne gesto sa mi zdalo byť najvhodnejšou odpoveďou. S výrazom dokonale zahranej skrúšenosti sa sudcovi ospravedlnila, a potom sa ho spýtala, či je nebezpečnejšia ona alebo žalobca, ktorý vidí v baklažáne falus“.

„Išlo o bohorúčastvo alebo prejav šialenstva? O tom dnes uvažovali moslimskí učenci, kým iní cestovali na Mesiac. Sedem storočí upadáme a sledujeme, ako popri nás uháňa vlak budúcnosti, do ktorého nemôžeme nastúpiť. Sedem storočí dýcha moslimský svet iba polovicou pľúc a platí priveľkú cenu za umlčovanie svojich polovičiek“.

Toto všetko sú legitímne otázky konfliktu, ktorý sa ukrýva vo vnútri uzavretého sveta islamskej obce, no zároveň vyráža na povrch pri každom strete islamu s globalizovaným svetom. Ako s týmto medzikultúrnym konfliktom súvisí román Bilqiss?

Podľa mňa je v ňom obsiahnutá najkoncentrovanejšia esencia všetkého, čo vyrušuje aj liberálneho a tolerantného Európana na fundamentalistickej dogmatike islamu, a to najmä v otázke postavenia žien, pričom je zároveň zrkadlom, v ktorom sa odráža tá naša často až spasiteľská potreba chrániť všetko, čo sa nezhoduje s našimi predstavami o dobre.

Je to podmanivý príbeh aj o strete kultúr, respektíve o tom ako na seba narážajú nielen dva svety, ale najmä naše pomýlené predstavy o sebe navzájom, ktorý tiež na relatívne malom rozsahu ponúka až prekvapivo veľa odbočiek na zamyslenie.

 

Saphia Azzeddine: Bilqiss (Podmanivý príbeh o žene v moslimskom svete), Vydavateľstvo: Inaque.sk, 2016, Preklad: Mária Michalková

Teraz najčítanejšie