Denník N

Bojovala za slovenské ženy a národ, aj keď oni bojovali proti nej – Terézia Vansová

Terézia Vansová vydávala jedno z najpredávanejších slovenských periodík svojej doby. Jeho úspech bol taký veľký, že mnoho mužských novinárov mohlo len závistlivo škrípať zubami. Aj preto Vansovej neraz pripomínali, že jej miesto je v kuchyni, nie vo verejnom priestore. Nikdy sa nevzdávala a napriek ťažkým životným situáciám sa stala ženou, ktorá sa do histórie zapísala ako autorka prvého slovenského románu pre ženy a jedna z najvýznamnejších postáv emancipácie Sloveniek.

230px-Portrait_vansova-tereziaTeréziin život nebol ľahký. Niekoľkokrát sa musela vyrovnať s veľmi ťažkou životnou situáciou, no akoby ju nič nedokázalo zlomiť. Vydala sa za evanjelického kňaza, ktorý pôvodne chcel jej sestru, no tá už manžela mala, a tak mu ostala Terézia. O svojom mužovi však hovorí v pozitívnom zmysle. Neskôr mali aj dieťa. Jeho príchod na svet sprevádzal ťažký pôrod a ďalšie manželia Vansoví nikdy nemali. Aj ich jediná ratolesť žila len niekoľko rokov. Ťažkosti Vansovú nedokázali zlomiť – napriek všetkým prekážkam sa zapísala do slovenskej histórie.

Isté je, že som plakala

…a to, že Vansová mala guráž. Zranenie utŕžené po strate jediného syna Ľudovíta liečila písaním. Najprv jej vychádzali básne v nemčine v Karpatenposte, neskôr krátke prózy v Národných novinách. V roku 1898 vyšlo prvé číslo Dennice, prvého slovenského časopisu pre ženy. Reakcie na seba nenechali dlho čakať. Muži z Národných novín, ktorí boli proti takejto ženskej iniciatíve, si nedávali servítku pred ústa a napísali kritiku Vansovej úsilia. V jednom zo svojich článkov Terézia spomína, ako jej časopisu istý kňaz predpovedal krátku budúcnosť: „Pani Vansová iste plače a narieka, lebo týmto článkom (kritikou z Národných novín) je Denica odparentovaná, môžete vedieť, že tretie číslo nevyjde.“
A aká bola jej reakcia? „Isté je, že som plakala, ale som sa aj zatvrdila. Osušila som slzy, udrela na stôl a povedala: ‚Aj za to! Vyjde i tretie a vyjdú i nasledujúce!‘“
Kritickí k nej neboli len muži. Mnoho žien nerozumelo jej presvedčeniu. Štrikovanie, to bola práca pre ženu, nie písanie novín a snaha o presadenie rovnoprávnosti žien. Napriek mnohým útokom a nechápavým pokrúteniam hlavou Vansová vo svojej práci pokračovala a nakoniec mnohých, ktorí stáli proti nej, presvedčila o svojej pravde. Niektorí dokonca sami začali prispievať do jej periodika. Postupom času do Dennice písali mnohé zvučné mená: Ivan Krasko, František Votruba či Pavol Orságh Hviezdoslav.
Okrem literárnych príspevkov Dennica publikovala rady do domácností, články o výchove detí a zdravotníctve, o móde a v neposlednom rade informovala o ženskom hnutí a významných ženách.

Slovenské národné hnutie jej emancipačnými snahami opovrhovalo

Poplašné správy o tom, že Vansová chystá ženský časopis, sa v Turčianskom sv. Martine šírili ešte pred vydaním prvého čísla. Hovorilo sa o ňom ako o niečom nebezpečnom a namierenom proti tradíciám. Myšlienky feminizmu, ktoré Dennica šírila do éteru, sa nepáčili predstaviteľom Slovenského národného hnutia.
Elena Maróthy-Šoltésová, Vansovej priateľka a kolegyňa, sa v jednom z listov sťažuje na odmietavú reakciu Svetozára Hurbana Vajanského, ideového vodcu SNH, po predložení požiadavky zverejniť odporúčanie časopisu Ženský svet v Národných novinách: Hurban nesľuboval mi určite, že ho uverejnia, len že však uvidia, keď ho prečítajú. A hneď pri tej príležitosti i on, i Škultéty vyslovili nechuť proti ženským osobitným časopisom vôbec a proti tomuto „Ženskému světu“ zvlášte, že je to len také nútené delenie sa, že vydavateľský časopis nemá byť špeciálne ženský, alebo špeciálne mužský, že čo to má za zmysel; že čo by sme my povedali, keby oni počali vydávať „Chlapský svet“ (toto, pravda, znie komicky), že sú to darobné veci s tým ženským „urovnoprávnením“, ženy sú urovnoprávnené vo všetkom, čo im patrí, tieto časopisy že majú príchuť socialistickú, a propagovanie ženskej rovnosti s mužom že je k tomu i protináboženské, lebo „Sväté písmo“ hovorí žene, aby bola podriadená mužovi.“
Národniari teda svoju nechuť k ženským iniciatívam odvolávali na to, že podobné snahy sú proti Biblii a Božej vôli. Napriek tomu, že na prelome 19. a 20. storočia to bol veľmi silný argument, nezabral. Vansovej časopis pre ženy výrazne predbehol Národné noviny. Vansová si udržiavala náklad okolo 3 tisíc. Pre porovnanie, práve tlačový orgán Slovenského národného hnutia, Národné noviny, dosahovali len 600 výtlačkov.
Chýry o emancipačných snahách Vansovej sa niesli aj do zahraničia. Terézia udržiavala korešpondenciu s holandskou novinárkou A.H. Jakobsen a aj vďaka tomuto priateľstvu na diaľku sa podarilo Dennicu predstaviť na svetovej výstave ženského hnutia v roku 1899.
Po vypuknutí 1. sv. vojny prvý ženský časopis zanikol. Vansová sa venovala iným žurnalistickým prácam, na Dennicu však s láskou spomínala mnoho rokov po jej zániku.

Oplakaná Dennica, no nie preplakaný život

Vansovej život nebol zliaty len do Dennice. Bola ženou evanjelického farára, čo sa spájalo s veľkým množstvom povinností a obetavosti. Zastávala post podpredsedníčky spolku Živena. Písala knihy. Podporovala ochotnícke divadlo. V roku 1922 jej život zasiahla ďalšia krutá rana. Jej manžel spáchal samovraždu.
Napriek všetkým životným tragédiám sa nikdy nevzdala. Rozdala všetko, čo mala, a stala sa pýchou slovenskej histórie emancipácie žien. Na titulnej strane prvého čísla časopisu Živena bola práve jej podobizeň. Šoltésová na vysvetlenie napísala článok, v ktorom hovorí: „Koho známe iba po dobrom a vieme o ňom, že pracoval za nás, snažil sa zo všetkých síl nám dobre urobiť, toho uzrieť, najmä nečakane, vždy dobre padne a vzbudí teplý pocit v srdci. Ak o ktorej slovenskej žene môžeme povedať, že všetky svoje sily, ktoré jej zbudli po vykonaní nevyhnutných súkromných povinností, venovala službe nám, svojim sestrám, tak je to práve ona, Terézia Vansová.“
Terézia Vansová zasvätila svoj život tomu, v čo verila. Často to nestačí, no vďaka vlastnej zapálenosti a schopnosti rozpoznávať dobré od zlého je dodnes symbolom ženskosti a sily. Vansová nielenže prekonala životné tragédie, ale premenila ich na niečo nádherné, z čoho môžeme ťažiť aj po mnohých rokoch od jej úmrtia.
V jednom zo svojich neskorších článkov hovorí o svojej láske k Dennici a o tom, čo jej vydávaniu predchádzalo. Na záver článku dodáva:
„Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale nazdávam sa, že už o mojej, mne drahej a oplakanej Denici už dosť. Nežila dlho, ale sú ešte mnohí, čo ju spomínajú a tak nie je zabudnutá; lebo zomrel len ten, na ktorého sme zabudli.“
Zvláštnym paradoxom ostáva, že o  Terézii Vansovej a ostatných ženách slovenského emancipačného hnutia sa dnes na školách veľa nehovorí. Je zrejmé, že jej meno si zaslúži viac, než okraje učebníc. Pripomeňme si ho.

Teraz najčítanejšie