Denník N

Bol pokus o prevrat v Turecku naozaj len divadielkom?

Vojenský prevrat, o ktorý sa v Turecku pokúsilo necelých deväť tisíc príslušníkov armády mohol, ale ani nemusel byť divadielkom. Je možné, že Erdoğan je vlastne pre Turecko lepšou možnosťou, aká mohla nastať vtedy, ak by sa prevrat vydaril? Máme v zahraničí všetky informácie na to, aby sme mohli presvedčene tvrdiť, že „hon na čarodejnice“ v Turecku je skutočne len posilňovaním autoritatívnej moci prezidenta?

Nie je to také jednoduché

Zjednodušené predstavy mnohých analytikov či novinárov na Slovensku, ktorí nevidia komplexnosť situácie v Turecku, vytvárajú popletenú až mylnú predstavu o stave v tejto strategicky významnej krajine. Sekularizmus, či kemalizmus nie sú v súčasnosti v prezidentovom hľadáčiku. Čistky „bezprecedentne“ necielia „akúkoľvek opozíciu“, ale zameriavajú sa priamo na siete organizácie islamského klerika Fethullaha Gülena. V Turecku neplatí až tak úplne  zákaz vycestovania pre všetkých akademikov. Zahraniční akademici majú právo slobodne cestovať, miestni potrebujú na vycestovanie špeciálne povolenie, ktoré vydáva príslušný úrad alebo ich nadriadený. Pri zatýkaní sa nevyužívajú argumenty, že „dotyčný je pod vplyvom Islamského štátu“ – hovorí sa o vplyve gülenistov, Cemaatu, Hizmetu alebo organizácie FETÖ (Fethullahçı Terör Örgütü – Fethullahova teroristická organizácia). Islamský štát nie je v tejto chvíli a v tejto súvislosti v Turecku témou. Obraz toho, že Gülen a jeho hnutie – ktoré je prezidentom a jeho prívržencami považované za strojcov prevratu – sa „snažia tradičnú vieru zmieriť s potrebami života v modernom svete, s vedou, vzdelaním…“ je rovnako schematický a jednostranne podaný, ako opačné tvrdenie, populárne medzi prezidentovými podporovateľmi, že Erdoğan si čistky môže robiť v miere a spôsobom, akým sa mu zachce.

Príbeh Turecka nie je čiernobiely. Erdoğan nie je (aspoň zatiaľ) sultán ani demokrat, Gülen nie je zradca ani záchranca. Všetko závisí na tom, kto a ako sa vec pozerá. Tieto najsilnejšie, ale aj mnohé ďalšie a menšie frakcie, ktorých sú v tureckom štáte desiatky, majú omnoho komplexnejšie a komplikovanejšie vzťahy. Medzi ne sa okrem interných faktorov pletú aj tie vonkajšie, vrátane vplyvov Spojených štátov, Ruska, moslimských krajín, a podobne. A hoci téma Turecka bola slovenskými médiami podchytená skutočne aktívne, aj pri nej je potrebná hlbšia analýza a pochopenie kultúrnych a sociálnych činiteľov. Aj u nás, na Slovensku platí, že nikto nemôže byť odborníkom na všetko iba pre momentálnu potrebu udalosti komentovať.

Erdoğanovo divadlo?

Sociálne siete, mnohí analytici a niektorí komentátori vidia v prevrate zapletenie priamo prezidenta a jeho ľudí. Ako argument uvádzajú tisícové počty armádnych príslušníkov, sudcov, akademikov, novinárov, úradníkov a ďalších, ktorí boli po nevydarenom prevrate nútení opustiť svoje pozície. Bolo by možné aby Erdoğanovci preľstili časť armády a predstierali by prevrat len preto, aby potvrdili teórie prezidenta o existencii paralelných štruktúr v štáte? Mnohé indície túto možnosť podporujú.

„Dovolenkou v Turecku podporujete len Erdoğana-" Letisko Viedeň (i-hizliresim.com)
„Dovolenkou v Turecku podporujete len Erdoğana.“ Letisko Viedeň (i-hizliresim.com)

Počty „odstavených“ už prekročili 60 tisíc. Dlhosiahle zoznamy boli – aj podľa komisára EÚ pre rozširovanie – pripravené takmer hodiny, po nevydarenom prevrate. Ak by si Erdoğan zorganizoval vlastný prevrat, asi by si ho skutočne naplánoval na piatkové nočné hodiny. Do pondelka by potom totiž stihol upokojiť finančné trhy a krajina by utrpela len s pomerne miernymi stratami. Na kinematografickosti neubrali ani presvedčivé vyhlásenia vládnych predstaviteľov o tom, že pokus bude rýchlo potlačený, čo sa aj stalo. Prezident Erdoğan dokonca v jednom zo svojich prejavov nazval pokus o prevrat „darom od Alaha“.

Prevrat bol podľa údajných nahrávok a diskusií medzi zainteresovanými armádnymi predstaviteľmi naplánovaný dobre. Hovorí sa v nich, že prezident mal byť zadržaný a vojaci mali postupne obsadiť budovy médií, televízií a štátnej správy. Realita však bola iná a ako vidno aj z obrázkov a zverejnených videí, vojaci akoby nemali dostatočné informácie. Mnohí vraj vypovedali, že ani len netušili, že má ísť o puč. Vojaci sa v rezorte Marmaris, kde dovolenkoval v čase pokusu o prevrat aj prezident Erdoğan s rodinou, údajne pýtali obyvateľov mesta priamo na ulici, kde sa nachádza hotel Grand Yazıcı Hotel, v ktorom mal byť prezident ubytovaný. Je teda vôbec možné, aby bol puč naplánovaný tak zle? Mohlo ísť o „pozoruhodne zbabraný pokus o prevrat“? Ak by prevrat nemal byť len divadielkom, skutočne by ho v takomto improvizovanom stave niekto realizoval? Mohli vládni režiséri presvedčiť časť armády o tom, že majú možnosť zvrhnúť vládu? Mohli si zaistiť podporu niektorých dôstojníkov, ktorí boli už vtedy protivládne nastavení? Mohli potom na seba nechať strieľať z helikoptér a F-16-tok, ktoré pilotovali tí istí vojaci? Mohli sa niektoré frakcie armády jednoducho vystrašiť alebo náročky uskočiť?

Minister spravodlivosti Bekir Bozdag v televíznom interview pre Kanal 7 povedal, že „ktokoľvek, kto tvrdí, že pokus o prevrat bol umelo zosnovaný vládou, mal s najväčšou pravdepodobnosťou na vzbure podiel.“

Paralelné štruktúry

Zamyslime sa však aj nad ďalšou možnosťou: čo v prípade, že za nepodareným prevratom stáli všetci tí, ktorých podozrieva prezident a jeho ľudia? Skúsme si na chvíľu predstaviť, že by ideológia, po ktorej prezident a jeho ľudia tak intenzívne poľujú, naozaj nie je tak nevinná, ako o sebe tvrdí.

Vo Fethullahovi Gülenovi, sunnitskom klerikovi a osobnosti, ktorá sa v súvislosti s prevratom neustále spomína – v našich médiách nepochopiteľne často len okrajovo – mnohí jeho stúpenci vidia Mahdiho (islamskú verziu mesiáša), ktorý vo svojich snoch vidí proroka Mohameda. Hierarchia v jeho hnutí pripomína kult osobnosti. Gülenovi nasledovníci otvárajú školy, vedú charity, poskytujú sociálne služby, poradenstvo, a to nielen v Turecku.

V Spojených štátoch len v štáte Texas operujú Gülenove tzv. charterové (komunitné, verejne financované) školy, ktoré navštevuje vyše 30 tisíc študentov. Ide o najväčšiu sieť tohto druhu škôl v Štátoch. V celosvetovom meradle sa hovorí o tisíckach podobných škôl, charít, nemocníc, profesionálnych združení, ktoré okrem Spojených štátov a Turecka pôsobia aj v Afrike, či strednej Ázii.

Tieto mierumilovné aktivity plné lásky, pomoci a rozsievania dobra, majú však mať aj temnú stránku. „Keď som mal desať rokov, mal som v škole výborné výsledky. Na mojich rodičov sa v škole obrátila osoba, ktorá im ponúkla (v Turecku bežné, priam nutné – pozn.) doučovanie v jednej z prípravok (tzv. Dershane). Žiaci, ktorí z podobných škôl vyšli, mali najlepšie hodnotenia. V triede boli samí chlapci, atmosféra bola zvláštne napätá, vyučujúci zjavne silno nábožensky orientovaní, cez víkendy organizovali výlety s výučbou Koránu. Nepáčilo sa mi tam. Nakoniec som presvedčil rodičov, aby ma odtiaľ vzali preč. V meste každý vedel, o aký druh školy ide – že sa zameriava na perspektívnu mládež, často zo sociálne slabších rodín. Fungovalo to roky, všetci to vedeli,“ hovorí môj dlhoročný známy Koray.

Do administratívnych a politických štruktúr prenikali gülenisti už od sedemdesiatych rokov. Je faktom, že zo škôl, prípravok a vojenských akadémií, ktoré vznikali, vyšli tisíce osôb, indoktrinovaných v rozličnej miere. Vzdelanie, a v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch aj silné postavenie hnutia, zaručilo týmto ľuďom miesta v kľúčových sektoroch štátnej a verejnej správy, a to vrátane armády, súdnictva, či spravodajských služieb. V deväťdesiatych rokoch založil Gülen medzi inými aj Nadáciu pre novinárov a spisovateľov, ktorej bol čestným prezidentom. Médiá, ktoré neskôr zakladali jeho najbližší, sa stali najsledovanejšími v krajine.

(anca.org)
Recep Tayyip Erdoğan a Fethullah Gülen mali v deväťdesiatych rokoch výborné vzťahy (Hayatin Kendisi Burada)

Ešte v začiatkoch vlády AKP sa im darilo nemenej dobre. Prvé nezhody nastali až tesne po protestoch v roku 2014, najskôr v súvislosti s korupčným škandálom. Pro-vládni predstavitelia teraz hovoria o priamej podriadenosti Gülena americkej CIA, o čom má svedčiť aj často nepochopiteľný „samo-uložený exil“ v Pensylvánii, kde Gülen žil od roku 1999, a to aj vtedy, keď jeho „žiak“ Recep Tayyip už v Turecku vládol bez konkurencie. Pôvodným zámerom vycestovania malo byť liečenie jeho zdravotných problémov. Avšak v tom čase súd v Ankare otvoril vyšetrovanie v prípade podozrenia, že Gülen pracuje na transformácii sekulárneho zriadenia Turecka a snaží sa o vytvorenie štátu, ktorý by bol vystavaný na náboženských princípoch. V roku 2007 rovnaký súd vyšetrovanie pozastavil a v roku 2008 Najvyšší súd jednomyseľne Gülena z podozrení oslobodil. Tento imám na dôchodku sa však aj napriek tomu do Turecka nikdy nevrátil.

Z rodného domu v dedinke Korucuk, v ktorom sa Gülen narodil, plánuje teraz samospráva urobiť verejné toalety.
Z rodného domu v dedinke Korucuk, v ktorom sa Gülen narodil, plánuje teraz samospráva urobiť verejné toalety. (milliyet.com.tr)

Presne 87-stranová publikácia, ktorú pripravila štátna agentúra Anadolu Ajansi len týždeň po prevrate, charakterizuje hnutie ako teroristickú organizáciu, ktorá „získala úroveň profesionality mimo chápania bežných ľudí. Jej členovia pracujú s radikálnou oddanosťou a sami seba vidia ako „vyvolených“; dokážu meniť identitu a páchať všetky typy nelegálnych aktivít, vrátane vraždy, ak je to potrebné.“ (Toto vysvetlenie však v tureckej verzii publikácie chýba, nachádza sa len v anglickej mutácii). Momentálne sa však akosi náročky zabúda aj na to, že jedným z tých, ktorých Gülen dostal na piedestál priam z ulice, bol aj súčasný prezident. Gülen a jeho ľudia všetky obvinenia podobného charakteru, ako aj zapletenie do puču, odmietajú.

Čo sa deje dnes?

Čo teda Erdoğanovi zostáva? Po nevydarenom prevrate (ak skutočne nebol nápadom jeho ľudí) mu z administratívy odišli aj blízki ľudia. Takmer 10 percent zamestnancov štátu prišlo v priebehu týždňa o svoje pozície. Krajina má veľké problémy fungovať v normálnom režime. Výnimočný stav v Turecku sa tak týka aj tejto skutočnosti.

Medzinárodné vydanie denníka Financial Times 27. júla inzerovalo "reklamy" aj tureckých spoločnosti TAV a Turkcell. Spoločnosti ďakujú vláde a presviedčajú, že krajina je dnes silnejšia ako kedykoľvek predtým.
Medzinárodné vydanie denníka Financial Times 27. júla inzerovalo „reklamy“ aj tureckých spoločnosti TAV a Turkcell. Spoločnosti ďakujú vláde a presviedčajú, že Turecko je dnes silnejšie ako kedykoľvek predtým.

Zaujímavý fenomén, ktorý momentálne nastáva, je zbližovanie s opozičnými stranami. Opozícia (najmä druhá najsilnejšia, sekulárna strana CHP a národniari z MHP) sa stretáva s vládou. Predseda najväčšej opozičnej strany Kemal Kılıçdaroğlu sa po prvý krát po šiestich rokoch objavil v štátnej televízii TRT a prezident Erdoğan chce dokonca v najbližších dňoch stiahnuť všetky obvinenia, ktoré proti lídrom opozície podal na súd (okrem predsedu pro-kurdskej HDP) v súvislosti so zákonom č. 299 tureckého Trestného zákon – urážka prezidenta. Podľa Reuters ide o akt solidárnosti a náznaky upokojovania domáceho politického prostredia. Vláda totiž veľmi pozitívne ocenila rázne pozície opozície, ktorá pokus o prevrat jednomyseľne odsúdili.

Rovnako zaujímavá je aj aktuálna situácia v tureckej armáde. Tá kvôli posledným čistkám prišla o vyše 1 400 dôstojníkov, vrátane asi 40 percent tureckých admirálov a generálov z celej veliteľskej základne.  Vojsko preto v týchto dňoch naberá do svojich radov aj starších dôstojníkov a generálov, ktorých štát len prednedávnom odstavil. Mnohých z tých, ktorých teraz volá späť do služby dokonca súdil v kauzách Ergenekon a Balyoz. Ide najmä o sekulárne  a nacionálne orientované kľúčové osoby.

O tom, čo sa za ostatné tri týždne v Turecku skutočne stalo a ešte stále deje, sa verejnosť pravdepodobne nikdy nedozvie celú pravdu. Ostanú jej len dohady a špekulácie, vystavané na obrázkoch a komentujúcich textoch. Turecká politická scéna je dnes komplikovanejšia, ako bola kedykoľvek predtým. V štáte prebieha civilný prevrat. Ani zmena režimu prostredníctvom „paralelných štruktúr“, ani besné čistky súčasnej vlády však krajinu nedokážu v najbližšej dobe prinavrátiť na cestu otvoreného, liberálneho, perspektívneho, inteligentného a pokojného rastu.

Teraz najčítanejšie

Lucia Yar

Blog o politickom živote v Turecku, ktorý píšem od roku 2012 (luciamrazova.blog.sme.sk). O Turecku a politicko-spoločensko-kultúrnych témach, ktoré hýbu touto krajinou, viac aj na @Lucia_Yar a EurActiv.sk