Boľševik v hlave

Čo to je, čo človeka, ktorý si môže dovoliť cestovať na nie úplne lacnú dovolenku do Chorvátska, vedie k takej nenávisti, závisti, či čo to vlastne bolo? Je to asi to najhoršie dedičstvo, ktoré nám komunizmus mohol zanechať, je to mentálne poškodenie, boľševik v hlave. Na Slovensku, ale nielen tu, bohužiaľ veľmi častý stav mysle.

Komunizmus má zo všetkých totalitných režimov v dejinách najviac obetí. A nejde len o priame obete, teda ľudí, ktorí boli popravení v rámci politických procesov, zabití pri pokuse o útek z „tábora socializmu“ na hranici, ľudí, ktorí umreli na neľudské podmienky v pracovných lágroch od Jáchymova až po Kolymu, ľudí, ktorých jednoducho nejaký vojak, milicionár, či iný komunistický činovník zastrelil. Ide aj o oveľa väčší počet ľudí, ktorým komunistický režim zničil zdravie, či už fyzické, alebo psychické, ide aj o zmarené životné šance ľudí, ktorí nemohli študovať, pracovať vo svojom odbore, slobodne podnikať, vynaliezať, či umelecky tvoriť len preto, že nejaký papaláš, ktorý tomu najčastejšie vôbec nerozumel, mal navrch a rozhodol, že ich život, ich tvorba, vynálezy, či schopnosti, vyjdú navnivoč.

To ale ešte stále nie je to najhoršie, čo komunizmus spravil ľuďom, ktorí v ňom žili, alebo ich potomkom. Tým najhorším je, že mnohým úplne zmenil, či zničil rebríček hodnôt, morálne zásady, ktorými sa ľudia dovtedy správali a odnaučil ľudí sa o seba postarať. Naučil ich, že kto bude držať hubu a krok, bude sa mať síce zle, ale nie horšie, ako ostatní. Naučil ľudí očakávať, že sa niekto o nich postará, niekto im dá prácu, niekto im dá bývanie, niekto za nich vyrieši to, čo sa im má a nemá páčiť, niekto za nich rozhodne, čo si smú a nesmú myslieť.

Samozrejme, že celá spoločnosť sa takto ovládať nedá, sloboda, či už myslenia, alebo konania má vždy svojich obhajcov a vyznávačov, v akomkoľvek režime. Ale šedá masa, ktorá z pohodlnosti, strachu, či neschopnosti podľahla, je dodnes cieľovou skupinou všetkých púťových MDŽ-politikov, sľubovačov pádu pečených holubov do huby a šmejdov prvého rangu, ktorí rozdávajú groše a kradnú milióny. Dávno totiž zistili, že ich bežný volič si milión nedokáže predstaviť, takže miliarda je už úplne mimo pochop. A keď sa nabalia a opozerajú, a ľudia, ktorí im naleteli začínajú tušiť, že sľuby sa sľubujú a tie pečené holuby stále nikde, prepustia scénu ďalšej generácii, ktorá, prefarbená pre zmenu z tmavočervenej na svetločervenú pokračuje v kradnutí a púťových atrakciách.

V podstate to nemožno nikomu vyčítať. Títo ľudia nie sú schopní pochopiť, prečo ich vždy znovu a znovu niekto dokáže ojetrtkabátiť sladkými rečami a vymyslenými hrozbami. Sú obeťami presne toho režimu, na ktorý často s láskou spomínajú, majú bolševika v hlave a ten im neustále a vytrvalo kriví vnímanie skutočnosti spôsobom, ktorý im znemožňuje pochopiť, ako sú mimo.

Šéfideológovi komunistickej strany odhalili vďační pohrobkovia pomník. Je potešujúce, že už po prvej noci bol poliaty farbou krvi jeho obetí a bolo pripísané aj jeho pravé meno. Sviňa. Komunistická sviňa.

Považujem za kľúčovú úlohu všetkých, ktorí si pamätajú, či uvedomujú zločinnosť komunizmu, aby urobili všetko pre jeho definitívnu porážku. Nielen v tom, že sa komunistickým sviniam nebudú stavať pomníky. Nielen v tom, že dať si na tričko kosák a kladivo bude rovnako neprijateľné, ako si tam dať hákový kríž. Nielen v tom, že nebude možné, aby na Slovensku existovala strana, ktorá vo svojich programových dokumentoch cituje zakladateľa a prvého komunistického kata Uľjanova. Ale najmä v tom, že budú vytrvalo pracovať na likvidácii boľševika v hlavách svojich spoluobčanov, detí, vnukov, rodičov, starých rodičov, priateľov, či kohokoľvek iného, ak uvidia čo i len malú možnosť.

Dlžíme to všetkým tým, ktorí nemali to šťastie dožiť sa dnešnej doby, dožiť sa pádu komunizmu. Milade Horákovej, bezmenným mŕtvonarodeným deťom z pankráckej väznice, či väzňom z uránových baní a ďalších lágrov po celom tábore „slobody“. Dlžíme to sebe a našim deťom a vnukom. Snáď to niekto raz tomu chlapcovi z trajektu vysvetlí, snáď raz pochopí.