Bosorka z Buchenwaldu
Americké filmy nás naučili, že väznica je nebezpečné miesto, kde vám hrozí bitka, ponižovanie, či sexuálne obťažovanie, a neraz sa Vám tohto dostane nielen od väzňov, ale aj od samotných dozorcov. Možno Vám niekedy napadlo, že keby ste už museli ísť do väzenia, boli by ste radšej, keby tam bola žena ako strážkyňa. Je celkom možné, že v ženských žalároch sa spomínané nepríjemnosti vyskytujú menej, no viem minimálne o jednej žene, o ktorej by ste nechceli, aby bola bacharkou vo „Vašom“ väzení. Jej meno je Ilse Koch a dnes je známa aj ako Bosorka z Buchenwaldu.
Mladá Ilse
Narodila sa v roku 1906 ako Ilse Kohler a v škole bola známa ako šťastné a slušné dieťa, teda jej sadistická povaha sa nijako neprejavovala. Povojnové roky prežila v Nemecku, ktoré sa zviechalo z prehry a ťažkých reparácií a v ktorom sa k moci dostal Hitler. Isle sa stala členkou nacistickej strany v roku 1932. O dva roky neskôr si za manžela vzala Karla Kocha, ktorý to neskôr dotiahol na veliteľa koncentračného tábora Sachsenhausen, neskôr však bol prevelený do tábora Buchenwald. Ilse bývala v táborovom areáli so svojim manželom. To sa písal rok 1937. Napriek tomu, že bola vydatá, v tábore sa venovala nadriadeným SS-ákom, s ktorými mala početné milostné aférky (dokonca aj s väzňami), s manželom si nechali postaviť športový areál, ktorý bol postavený za štátne a Karla Kocha to nakoniec stálo život. Ilse bola zbavená obvinení zo sprenevery. Okrem toho sa však prejavili aj jej sadistické sklony. Po tábore zvykla jazdiť na koni, pričom bičom udierala pracujúcich väzňov naokolo. No ak zazrela zaujímavo potetovaného väzňa , dala ho zavraždiť a z jeho kože (!) si robila rukavice, tienidlá, či obaly na knihy. Využila aj hlavy mŕtvych väzňov, ktoré dala vysušiť a ktoré boli používané ako ťažidlá.
Manželia Kochovci
Očividne mala aj sklony k nymfománii, čoho dôkazom boli aj zálety s jej kolegami v tábore. Čo však bolo horšie, nútila väzňov k sexe medzi sebou, a nejeden z nich ucítil ranu od biča, ktorý bol doplnený o žiletky. Bolesť, ktorú väzni museli prežívať, sa dá asi len ťažko predstaviť. Po tábore neraz chodila s blúzkou spod ktorej jej bolo vidieť prsia, a ak si všimla, že ju takto zazrel jeden z väzňov, ušlo sa mu rany z biča.
Po vojne bola súdená Američanmi, ktorí jej v roku 1947 vymerali doživotný trest za porušovanie vojenských zákonov a zvykov. Ilse mala vtedy 31 rokov. Avšak po dvoch rokoch bol jej trest skrátený na štyri roky z dôvodu chýbajúcich dôkazov o jej činoch, čo vyvolalo všeobecné pohoršenie. Pod tlakom verejnej mienky bol začatý nový súd, tentoraz západonemecký. Zúčastnilo sa na ňom zhruba 300 svedkov, pričom niektorí z nich potvrdili, že boli osobne pri „tvorení“ predmetov z ľudskej kože.
Nakoniec bola v roku 1951 odsúdená znovu na doživotie, avšak obvinená bola z vrážd, pokusov o vraždu, avšak nie zo zločinov proti ľudskosti. Očité svedectvá asi neboli dostatočným dôkazom. Ilse podala viacero žiadostí o milosť, no všetky boli zamietnuté. V roku 1967, vo veku 60 rokov, spáchala samovraždu. Jej telo bolo pochované v neoznačenom hrobe v bavorskom mestečku Aichach.
Nakoniec bola teda Ilse Koch prežila veľkú časť svojho života vo väzení, nie však za to, čím sa „preslávila“. Otázne, prečo tomu tak je, nakoľko existovalo viacero svedkov jej sadistických činov. O zníženie pôvodne doživotného trestu na štyri roky sa svojím vplyvom zasadil generál Lucius Clay (správca americkej časti okupovaného Nemecka a neskôr ako berlínskeho vzdušného mostu), o ktorom sa domnieva, že neveril v holokaust. To by dobre vysvetľovalo generálove pohnútky, no oficiálne neboli tieto domnienky nikdy potvrdené, nakoľko téma holokaustu je v USA témou stále citlivou.
Nájdené predmety v Buchenwalde. Je možné vidieť lampu s tienidlom z ľudskej kože, hlavy a iné časti tela
