Bratislava, na pláž!

Začítal som sa nedávno do článku Jany Liptákovej, ktorý hovorí o projektoch týkajúcich sa dunajského brehu na petržalskej strane. Text, pretkaný vyjadreniami ľudí, ktorí podľa autorky majú k danej veci čo povedať, vyznieva jednoznačne. Projekt dunajskej pláže a promenády medzi Starým mostom a mostom Apollo, nesúci pekné retro meno Nové Lido, a s ním späté ďalšie projekty, ktoré zásadne zmenia ďalší veľký kus územia na brehu rieky, urobia Bratislavu ešte lepším miestom na život. A to všetko vďaka dobrodincom z J&T Real Estate a HB Reavis. Len keby mesto tak zbytočne neotáľalo s potrebnými zmenami územného plánu.

To, že sa v poprednom denníku objaví takýto článok, ktorý nie je označený ako inzercia či reklama, ale v skutočnosti pôsobí ako jasná reklama developerského zámeru, považujem za solídny príspevok k prerážaniu dna v našej žurnalistike. Dnešný „zanedbaný les – útočisko bezdomovcov“ v článku príkro kontrastuje s víziou verejnosťou túžobne očakávanej dunajskej pláže, plnej šťastných Bratislavčanov, orámovanej malebným lesíkom. Až mapka na poslednom slajde priznáva celkové rozvrhnutie priestoru: pláž s prístavom, úzky pás stromov, a hneď za ním hustá výstavba, ktorá nahradí väčšiu časť terajšieho lesa: betónovo-sklenená džungľa na ploche väčšej než je celý Sad Janka Kráľa.

Aj výber citovaných autorít, ktoré v článku vyratúvajú prednosti projektu, je dobrý. Popri reprezentantoch J&T Real Estate sa k slovu dostávajú najmä vodáci – lebo však kto by mal rozhodovať o Dunaji, keď nie tí, čo sa naň chodia člnkovať –, obzvlášť jeden z nich, zhodou okolností stavebný inžinier a spoluautor projektu. Podľa článku sú Novému Lidu naklonení vodohospodári i environmentalisti. Jezuliatku sa prichádzajú pokloniť aj autori staršieho projektu umelého protipovodňového ramena, ktoré malo byť na tom istom mieste, dušujúc sa, že ich umelé rameno je už neaktuálne a nepotrebné.

Ale nie o tomto jednom článku som chcel. Nakoniec, o projekte Nové Lido sa už obdivne písalo všelikde. Ani o tom som nechcel, že či developeri dostanú alebo nedostanú od vlády štatút významnej investície. Chcel som o tom, že by sme sa o našom verejnom priestore mali baviť z trošku širšej perspektívy.

Keby totiž nejaký zákerný nepriateľ Slovenska chcel dokázať, že sme nekultúrni, nemáme žiaden rebríček hodnôt a kašleme na vlastnú budúcnosť, odporúčal by som mu použiť príklad nedávnej, aktuálnej a plánovanej výstavby na nábreží a v okolí Dunaja v Bratislave. River Park, natlačený na úzkom pozemku ako obézny človek v oblečení o 3 čísla menšom, s faldami prevísajúcimi nad cestu aj nad rieku (hlavne že naši klienti majú z okien pekný výhľad). Priľahlý Zuckermandel, nemenej absurdné sídlisko čerstvo vtesnané do podhradia. Aupark Tower, škatuľa, ktorá vizuálne degraduje Sad Janka Kráľa aj (architektonicky hodnotnejšiu) vežu Mosta SNP. Už spomínané sídlisko vznikajúce na území dnešného „zanedbaného lesa“. Lebo v tomto meste je ešte stále priveľa zelene.

Porovnajme to napríklad so spôsobom, ako s Dunajom naložila taká Budapešť. Pritom nie som staromilec a fanúšik historizmu. Moderná architektúra je úžasná vec. Kvalitná, netuctová moderná architektúra, ktorá berie ohľad na svoje okolie a má patričný rešpekt napríklad k niečomu takému úctyhodnému, cennému, priam posvätnému ako je veľká rieka, pretekajúca centrom mesta.

Sme bez vlastného pričinenia svetoví tým, že cez naše hlavné mesto tečie jedna z veľkých európskych riek, rieka-symbol, rieka-ikona. Ako však s týmto darom zaobchádzame? Naša moderná dunajská architektúra a urbanistika pripomína našich oligarchov: cynická, zameraná na rýchly zisk, bez rešpektu k čomukoľvek a komukoľvek, bez vkusu. Peňaženka napchatá miliardami, ale z čižiem trčí slama. Aj keď niektoré jednotlivé stavby majú celkom dobrú architektonickú kvalitu, tak tá malicherná, maximalizáciou profitu diktovaná nadžganosť v priestore zaručuje tragikomický efekt namiesto zamýšľanej veľkoleposti.

A ešte jednu konštantu majú tieto projekty. Každý z nich obsahuje výrečné gesto zvrchovanosti, nadvlády nad daným priestorom. Takým gestom je dom visiaci nad Dunaj v River Parku, či vulgárna železobetónová lávka spájajúca Zuckermandel s nábrežím. A ten istý prípad bude nový dunajský most pre peších, plánovaný v rámci Nového Lida, spájajúci „protiľahlé hlavné námestia“ Bratislavy, rozumej námestie nákupného centra Eurovea na ľavom brehu a novú aglomeráciu na petržalskej strane, nesúcu milé plážové meno. Aby nám bolo jasné: Tí, ktorí tu stavajú, si kúpili Dunaj. Však onedlho budú vlastniť celú krajinu.

Mnohí vidíme, čo sa okolo nás deje, a sme z toho pomerne zúfalí. Ale čo robiť? Kto vám pôjde demonštrovať proti urbanistickým zločinom, ktoré sú navyše v úplnom súlade s platnými zákonmi? A kto je vlastne vinník? Prosím ľahšiu otázku. Páchatelia tvoria akúsi hmlovinu. Isteže investori, ich ekonómi, právnici a architekti. Súčinní ľudia v štátnej správe, v samosprávach (primátori a primátorky!), v zastupiteľstvách. Súčinní novinári. A áno, ryba smrdí (aj) od hlavy, takže nezabúdajme na tých, ktorí nastavujú pravidlá, majú dlhodobý dosah na zákonodarstvo a jeho uplatňovanie. Na to, či stavebná legislatíva bude definovať a chrániť verejný záujem, alebo či bude zaisťovať hlavne to, aby pri realizácii investičných zámerov „neboli problémy“.

Iniciatíva pri formovaní verejného priestoru Bratislavy prešla na stranu súkromných developerov. Oni kladú na stôl projekty; hlavná architektka Bratislavy už má nanajvýš iba „určité pripomienky“. Hlúpe alebo náležite usmernené médiá (neviem, čo je horšie) nám hovoria, že máme len dve možnosti: Buď územie pokryté burinou a odpadkami – „útočisko bezdomovcov“ – alebo slovenskú developerskú krásu, čiže husté strapce obchodných domov, kancelárskych palácov a bytových vežiakov, k tomu nejaké atrakcie pre plebs typu pláž s umelou zátokou či lanovka cez Dunaj (prečo nie rovno húsenková dráha?), a pomedzi to pár mladých stromov. Áno, toto sú skutočne jediné dve možnosti tam, kde nefungujú mechanizmy na ochranu verejného záujmu. Na úrovni štátu, samosprávy, občianskej spoločnosti.

To, čo robíme v Bratislave s Dunajom, možno čítať ako protokol o stave slovenskej spoločnosti. Bolestne pravdivý protokol. Možnože keď dnešné deti vyrastú, budú mať vo veciach jasnejšie, zbadajú spúšť okolo seba a budú dávať najavo, že chcú žiť v normálnom európskom prostredí. Lenže vtedy už asi bude neskoro. To sa samozrejme netýka iba bratislavských dunajských nábreží.