Bratislava, Quo Vadis? I. – Ako to vyzerá, keď zlyháva voľný trh.
Trošku ekonomickej teórie:
Jeden zo základných pojmov v ekonómii, takzvaná pozitívna alebo negatívna externalita, by nám mohla poskytnúť hlbší pohľad na koreň veci. Ide o jeden z druhov zlyhania základných mechanizmov trhového hospodárstva. Napríklad, niekto je tuhým fajčiarom a tým, že sa dotyčný rozhodol pre tento životný štýl, znepríjemňuje život ostatným nefajčiarom dymom a znečisťovaním prostredia. Dlhoroční fajčiari majú aj preukázateľne väčšiu šancu zhoršiť svoj zdravotný stav. Takto sa na nich potom vynakladajú zvýšené výdavky na zdravotnú starostlivosť, čím sa ich rozhodnutie fajčiť dotýka ostatných ľudí, ktorí na to ale nemajú nijaký praktický dosah. Z tohoto dôvodu existuje niekoľko opatrení, ktoré sa snažia toto zlyhanie kompenzovať. V prípade fajčenia ide napríklad o dodatočné zdanenie v podobe spotrebnej dane.
A čo má ekonomická teória spoločné s dopravnou situáciou v Bratislave? Veľmi veľa. Osobná automobilová doprava je modelový príklad ekonomickej činnosti, ktorá trpí prevažne negatívnymi externalitami. Keď si niekto ráno sadne za volant svojho auta, tak tým nepriamo uberá na kvalite života ostatných ľudí. Každé auto navyše v dopravnej kolóne znamená viac emisií, viac hluku a všetkým trvá dlhšie prepraviť sa z bodu A do bodu B.
Problémy, ktoré nás trápia:
Problémy s dopravou nie sú však zďaleka exkluzívne pre “metropolu“, akou je Bratislava. Zápasia s tým všade vo svete, viac či menej účinne. Väčšina mladokapitalistických štátnych zriadení, Slovensko nevynímajúc, trpí podobnými nedostatkami a syndrómami, ktoré prišli spoločne so zmenou režimu.
Po prvé: Väčšina vlád a samospráv trpí chronickou neschopnosťou rozlíšiť, ktoré spoločenské otázky treba prenechať neviditeľnej ruke voľného trhu a naopak, ktoré treba regulovať a riadiť v záujme vyššieho spoločenského dobra. Ľudia sú tak pričasto obmedzovaní v oblastiach, kde to je neželané a naopak, voľnému trhu prenechávame plnú moc nad témami, ktoré ten nie je schopný spravodlivo adresovať. A keď už sa štát alebo mesto do niečoho pustí, spravidla je to sprevádzané dilentantizmom najvyššej triedy. Ako dlho, si myslíte, že trvá zrekonštruovať 500 metrovú ulicu? Magistrát pracuje na Štúrovej ulici už takmer 2 roky…
Po druhé: Silný pocit individualizmu na úkor zvyšku spoločnosti taktiež zhoršuje kvalitu života ostatným. Človek sa zo sebeckých pohnútok snaží si ušetriť čo najviac času šoférovaním auta a paradoxne tým o čas oberá nie len ostatných ľudí v premávke ale aj samého seba. Častokrát je to síce komfortné, ale trvá to rovnako dlho alebo aj dlhšie ako tomu, čo sa vezie v tej iste kolóne autobusom. A možno sa mohli viezť obaja autobusom a byť na mieste o 10 minút skôr. (Možno poznáte teóriu hier a konkrétne väzňovu dilemu, kde by sa síce mohli obe strany mať lepšie, keby navzájom spolupracovali, ale aj tak sa k tomu radšej obaja postavia sebecky.)
Po tretie: Po páde železnej opony si začali ľudia kompenzovať pocit nedostatku, ktorý dlhodobo prežívali v mnohých aspektoch života počas socializmu. Jedným zo symbolov slobody rozhodovania sa a domnelého spoločenského statusu sa stalo vlastníctvo osobného automobilu. Nikde nevidieť tento fenomén vypuklejšie ako práve pri autách. Ľudia sú častokrát ochotní obmedzovať sa v množstve vecí len preto, aby si mohli kúpiť auto (hoci aj nad rámec finančných možností), vďaka ktorému si buď myslia, že niečo znamenajú alebo preto, aby si o nich susedia náhodou nepomysleli, že sú divní .
Po štvrté: Spoločnosť silno preferuje komfort v súčasnosti na úkor budúcnosti. Je určite príjemné sa dnes odviezť vlastným autom. Veď prečo by sa ľudia dnes obmedzovali v záujme toho, že by sa aj v budúcnosti boli naďalej schopní v rámci hlavného mesta prepravovať z jedného miesta na druhé v únosnom čase. Ale konkrétne tento fenomén je všadeprítomný v celej spoločnosti. Napríklad veľka časť politikov prijíma len kroky, ktoré sa prejavia do konca volebného obdobia. A samozrejme sa vyhýbajú nepopulárnym opatreniam, ktoré by sa dnes zrejme stretli s miernym odporom alebo kontroverziou, ale mohli by byť do budúcna vysoko prospešné…
Ako sa z toho dostať:
S odriekaním si. S božskou trpezlivosťou. A s ochotou prijať zmenu.
Na vyriešenie tohoto problému bude potrebná súčinnosť miestnych samospráv, magistrátu mesta, štátnej asistencie a samozrejme širokej verejnosti. Pokiaľ nepriložia všetky zúčastnené strany ruku k dielu, nikam sa nepohneme.
Verejnosť si predovšetkým musí uvedomiť, že vlastníctvo auta nie je základné ľudské právo. Nie je to zakotvené v žiadnej listine práv ani zákone. Rovnako teda ľudia nemajú automatické právo na bezplatné parkovanie, hoci mnohí sa ho z nejakých zvláštnych pohnútok dovolávajú. Vlastniť auto je forma luxusu. Rovnako, ako bývať v dome o rozlohe 1000 m^2 je luxus, za ktorý musím platiť v plnej miere (vyššia daň z nehnuteľnosti, vyššie náklady na údržbu, atď.) Žijeme v meste, kde je priestor limitovaný a vzácny zdroj a jeho využitie sa preto stáva luxusom. Ak chcem teda jazdiť, musím znášať všetky finančné náklady s tým spojené, a to vrátane nákladov na parkovanie. Takže sťažovať sa, že “Tie svine mestské časti nemajú právo si začať účtovať za parkovanie, lebo neprinášajú nič navyše“, je totálne neopodstatnené. Cesty a chodníky v meste (verejné priestranstvo) patria mestu a môže s nimi nakladať, ako sa mu zapáči (v medziach platnej legislatívy). Doteraz to fungovalo tak, že kto si prvý kúpi auto, ten si prvý uchmatne na chodníku pod bytovkou svoje parkovacie miesto „zadarmo“. A kde je v tomto systéme spravodlivosť?
Systémové riešenia:
Technické opatrenia:
Po prvé, naprieč celým mestom treba zjednotiť parkovaciu politiku. Úplne súhlasím so spoplatnením parkovacích miest aj pre rezidentov (samozrejme s nejakým zvýhodnením oproti nerezidentom). Taktiež si myslím, že obyvatelia pôvodom mimo Bratislavy by bez prehlásenia trvalého pobytu nemali mať právo na parkovanie na verejnom priestranstve zdarma (Môžu si to predsa riešiť alternatívne: garážové státie, platené parkovisko alebo prehlásiť trvalý pobyt). Je jemne trúfalé dožadovať sa práva na bezplatné parkovanie od mesta, v ktorom ani len neplatím dane.
Jediný spôsob, ako zlepšiť aktuálnu situáciu s priveľkým počtom áut v centre je už existujúce autá niekde uskladniť (ideálne by bolo ich poukladať jedno nad druhé). To sa dá dosiahnuť napríklad vybudovaním viacpodlažných parkovacích domov v husto zaľudnených oblastiach v centre a širšom centre mesta (Čo možno financovať napríklad zo zdrojov získaných spoplatnením parkovacích miest). Tiež treba vybudovať záchytné parkovacie domy na okraji mesta, aby autá dochádzajúce zo satelitných obcí nevchádzali zbytočne do mesta a neprehusťovali dopravu. Tieto treba potom kyvadlovo prepojiť s kľúčovými dopravnými uzlami.
Po druhé, magistrát musí začať lepšie plánovať a realizovať svoje úsilie o obnovu infraštruktúry. Je nemysliteľné, aby akákoľvek rozkopávka cesty a tým spôsobené dopravné obmedzenia trvali viac ako 48 hodín. V zahraničí sa tieto projekty realizujú aj v priebehu jediného dňa. U nás to poznáme trochu inak: je bežné v pondelok poslať zbíjačku a rozbiť cestu, v stredu poslať partu robotníkov, aby za ďaľšie 3 dni krompáčmi a lopatami vykopali jamu. O týždeň na to prijde firma s rúrou alebo káblom, ktorý keď položia, tak jamu síce zasypú, ale na asfaltový koberec sa pokojne čaká aj ďaľší týždeň. A takéto projekty sa v podstate nepretržite realizujú naprieč celým mestom.
Po tretie, čo sa týka tranzitu, určite treba vybudovať kompletný obchvat mesta, aby sa napríklad nákladná doprava mohla vyhnúť centru a prepchatým uliciam. Projekt, ktorého schvaľovaním sa zaoberá aktuálna vláda, však vidím problematicky. Ak by sme vychádzali z historických skúseností výstavby diaľnic na Slovensku, tak to skôr ako o 10 rokov sa po dokončenom obchvate nikto z nás neprevezie. Extrémny problém s plynulosťou dopravy a priepustnosťou hlavných ťahov máme už dnes. Čo tu bude o 10 rokov? Nehovoriac o tom, že realizácia daného projektu má stáť 2,7 miliardy EUR a mnohé štúdie poukazujú na jeho predraženosť.
Niečo uprostred:
Po štvrté, treba skvalitniť mestskú hromadnú dopravu. Ľudia sa sťažujú, že MHD je pomalá, nekvalitná a drahá. Pre mňa osobne, najdôležitejší ukazovateľ kvality MHD je, ako včasne premáva a ako dlho jej trvá presun z miesta na miesto. MHD však nemôže byť rýchlejšia, ani chodiť načas, pokiaľ ostatné autá tvoria 99% dopravnej zápchy, ktorej sa nedá nijako vyhnúť. Toto by sa do istej miery dalo riešiť zavádzaním nových autobusových pruhov na väčšine cestných ťahov, čomu by ale malo zákonite predchádzať obmedzenie počtu áut v premávke. Taktiež nemôže byť MHD kvalitnejšia, pokiaľ ju nebude využívať dostatočné množstvo verejnosti, aby boli dostatočné príjmy na rozvoj infraštruktúry a obnovu vozového parku. Pokiaľ v New York-skom metre môžu veďla seba cestovať biznismen v obleku za 2000 dolárov a bezdomovec, nevidím jediný legitímny dôvod, aby naša stredná trieda nemohla zvoliť MHD ako hlavný spôsob dopravy. A rovnako je to aj s cenou. Kým nebude dostatočná vyťaženosť, nemôže ísť kvôli celkovým nákladom dole ani cena cestovného (Hoci tu vidím rozpor v tom, že motoristi sú ochotní tankovať mešačne aj za 100 EUR, ale 27 EUR za mesačný cestovný lístok sa im zdá prehnaná cena.).
Po piate, treba podporovať aj alternatívne spôsoby dopravy. Nezanedbateľná časť ľudí v meste dochádza do vzdialenosti 5km. Je smiešne, aby na takú krátku vzdialenosť človek sadal do auta. Takéto trasy by človek pokojne prešiel za 30-40 minút peši alebo za 10-15 minút na bicykli. Dokonca aj z fyzikálneho hľadiska je absurdne neefektívne, aby som do pohybu uvádzal 1,5 tonový objekt, aby som ním odviezol 80kg svojej hmotnosti na takú krátku vzdialenosť. Napríklad bicyklová doprava by mohla byť vhodná alternatíva za predpokladu, že sa pre nú vytvoria vhodné podmienky. Budovanie cyklotrás je ale pri súčasnom počte áut takmer neuskutočniteľný zámer. Mesto by sa malo všemožne snažiť motoristov odradiť od využívania výlučne automobilovej dopravy jej dodatočným spoplatnením a takto získané prostriedky by mali byť vynaložené aj na dotáciu a podporu alternatívnych spôsobov prepravy.
Zmena myslenia:
Po šieste, ľudia musia začať byť ohľaduplnejší a dodržiavať pravidlá cestnej premávky. Napríklad taký prejazd križovatkou je pre mňa fascinujúca záležitosť. Vyhláška hovorí, že pokiaľ dopravná situácia neumožňuje prejazd križovatkou, tak do nej nevchádzam. Napriek tomu som každý boží deň svedkom toho, ako vodiči do tej križovatky vojdú a ostanú uväznení v jej strede a po zmene svetelnej signalizácie blokujú dopravu z iného smeru a prispievajú k tvorbe kolón. Alebo sa tiež nájdu frajeri, ktorí bez okolkov využívajú autobusový pruh či výjazdový pruh na obchvate, aby obehli velkú časť kolóny a potom sa nadrzovku zazipsujú do normálneho jazdného pruhu. Nedá mi nespomenúť myšičkovanie v kolóne bez vyhodenia smerovky za účelom ušetrenia si celých 2 minút času na 20 minútovej trase. Toto je často dôvodom dopravných kolízií, ktoré ešte viac zhoršujú plynulosť premávky. Úprimne, za opakované porušovanie týchto a iných predpisov by som odoberal vodičské (a niektorým aj občianske) preukazy.
A po siedme, bolo by nám všetkým na osoh osvojiť si postoj, že pokiaľ nezačneme svoju budúcnosť plánovať a riešiť už dnes, zajtra môže byť príliž neskoro. Ak si myslíte, že dnes je dopravná situácia v Bratislave zlá, počkajte, kým počet áut stúpne povedzme o polovicu. To len potom začne slovné spojenie dopravná zápcha nadobúdať úplne nové dimenzie. Musíme sa zmieriť s tým, že zlaté časy automobilizmu v tomto meste sú už za nami. Treba akceptovať neodkladnosť a potrebu represívnych opatrení, ktoré povedú k redukcií počtu áut v premávke. Ale tu je asi jeden z kameňov úrazu. Ľudia si pravdepodobne budú všemožne uplatňovať svoje domnelé práva a bojovať za svoje sociálne istoty (Niekedy najväčšia prekážka v realizácii akejkoľvek zmeny je práve v našich hlavách).
Pár slov na záver:
Ako východzí bod tu máme potrebu obyvateľstva presúvať sa z jedného miesta na druhé. Zlé je však, že túto potrebu sa do prehnanej miery pokúša naplniť práve osobná automobilová doprava. Jej využitie v súčasnosti ale v sebe nemá započítané všetky negatívne dopady a náklady s tým spojené, ktoré musia znášať všetci, bez rozdielu toho, aký druh dopravy sami využívajú. Úlohou štátu, mesta a samospráv je tento defekt voľného trhu poopraviť. Motoristov treba odradiť od toho, aby toľko jazdili (spoplatniť väčšinu služieb naviazaných na využitie auta, prípadne pristúpiť aj k tvrdým zákazom dopravy v určitých zónach a časoch) a naopak, treba všemožne podporovať alternatívne možnosti prepravy (ako MHD, bicykle, atď) a skvalitniť existujúcu infraštruktúru (vybudovanie obchvatu, záchytných parkovísk, oprava ciest). Ľudia môžu tento proces zmeny výrazne urýchliť tým, že akceptujú fakt, že represívne opatrenia sú asi jediným krokom, ktorý môže momentálne prelomiť začarovaný kruh nečinnosti zo strany autorít a nespokojnosti zo strany cestujúcej verejnosti.
