Blog
pondelok

Brexit je víťazstvom mýtov, klamstiev a bezcharakterných oportunistov. Na ktorej strane je Richard Sulík?

Existujú len dvaja významní svetoví politici, ktorí vyjadrili podporu brexitu: Donald Trump a Vladimír Putin. Nebolo by fér tvrdiť, že vyjadreniami ako: “Británia nemá žiaden skutočný dôvod zostávať v EÚ”, alebo že odchod pre Britov “dáva zmysel”, sa k ním Sulík zaradil. Lenže určite treba povedať, že sa k nim v tomto dosť približuje.

Boris Johnson a David Cameron sú priateľmi 40 rokov, vychodili spolu elitné školy a už v mladom veku obaja otvorene hovorili, že sa chcú stať premiérom. Mohlo sa to podariť obidvom, ale karma is a bitch, a tak ako Boris zradil svojho kamaráta Camerona (urobili to spolu s Michaelom Goveom, tiež kamoš ešte zo školy), keď sa postavili do čela Leave kampane, tak teraz pre zmenu zradil Borisa jeho parťák Gove, ktorý sa postavil proti nemu a prvý ohlásil kandidatúru. Môže to znieť ako scenár nového seriálu, ale je to reálny obraz súčasnej britskej politiky.  

Ale malo to byť úplne inak, obidvaja to mysleli inak. Cameron vyhlásil referendum počítajúc, v súlade s vtedajšími prieskumami, že triezvosť a opatrnosť určite preváži, a že sa k nemu v kampani pripojí veľká väčšina politického mainstreamu. Keď sa dozvedel, že verejnosťou obľubovaný Boris sa rozhodol viesť Leave kampaň, verejne vyhlásil, že je “sklamaný”. Ľudia z Downing street ale hovorili: “Zúrivosť je tu nekontrolovateľná.”

Boris totiž brexit nikdy nechcel, vedia to všetci, ktorí sa pohybujú v britskej politike, potvrdil to napríklad Churchillov vnuk, Borisov blízky priateľ Sir Nicholas Soames: “Boris nie je za odchod – povedal mi to. Lenže verí, že ďaľší líder konzervatívcov bude musieť byť”. Na Guardiane koluje príbeh o tom, že keď mal Boris napísať svoj stĺpček do Telegraphu, v ktorom deklaroval svoje finálne rozhodnutie, mal napísané dve verzie, jednu za brexit, druhú za remain. Tá za remain vraj bola oveľa silnejšia a presvedčivejšia, skvostný text, ktorý by sme všetci zdielali, lenže on si to vymyslel inak.

Intelektuálna promiskuita, schopnosť koketovať s akýmkoľvek názorom, voľne si ich obmieňať, raz sa oddať jednému a keď to prestane byť výhodné, prejsť k inému, možno úplne opačnému, je klasickou súčasťou politického arzenálu. Ale že to niekto urobí vo veci tak esenciálnej a životne dôležitej, že sa postaví na čelo trumpovsky lživej a cynickej kampane za niečo, čo sám nechce, je šialené. Boris Johnson sa stal Frankom Underwoodom európskej politiky, je to blonďavo žiarivý príklad toho, ako sa to nemá robiť, respektíve má, ak vám nezáleží na ničom inom ako na sebe samom.

Nigel Farage by to bez Borisa nikdy nedal, jeho euroskeptické postoje boli ešte nedávno marginálne a vysmievané, ale na kritike EÚ sa dá zjavne krásne vyrásť. Pri tomto videu som mal zimomriavky, kam sa podeli takýto lídri?

Domáce reakcie na brexit

Práve tá brutálna devastačná sila populizmu a demagógie, oportunistických, charakterovo kompletne vyvetraných politikov a bulváru tak uleteného, že Nový čas popri ňom môže ísť na Pulitzera, toto je najsilnejšie varovanie z britského referenda. A ak sa nedarí vyrásť z tohto ani najstaršej demokracii na svete, tak si skúste predstaviť krehkosť tej našej. Byť politik, vyjadrovať sa k brexitu a toto ani len nespomenúť, je symptómom veľmi vážnej a prudko nákazlivej mimózy.

Časť scény sa namiesto toho sústredila výhradne na kritiku EÚ, jej údajnú prebyrokratizovanosť, regulačnú zúrivosť a demokratický deficit. Fajn, rád si vypočujem konštruktívnu a vecnú kritiku fungovania európskych inštitúcií, pretože nie všetko je jasné ako Baštrňák, o tomto sa tu objektívne hovorí menej a o to ťažšie sa to posudzuje.

O niečo ľahšie sa posudzuje to, či niekto oblbuje a rozpráva kraviny. Tu sú tri príklady toho, ako sa to nemá robiť, ako sa EÚ nemá kritizovať, pretože je to nekonštruktívne a nepomáha to ničomu inému len tomu nebezpečnému anti-európskemu sentimentu, ktorý dnes v Británii prepisuje dejiny. Všetky tri sú zo strany SaS a nie je to preto, že by som mal špeciálne niečo proti SaS-ke, práve naopak, stále je mi to najbližšia opozičná strana, mnoho vecí robia dobre, preto má zaujímajú, preto sú pre mňa dôležití a preto ich riešim.

Prvý príklad je staršieho dáta a je to Lucia Nicholsonová, ktorá chcela rušiť euroúrady, ale nevedela si spomenúť na jeden jediný, ktorý by zrušila. Namiesto konkrétneho pomenovania čo a prečo vlastne chcú rušiť a ako teda vlastne prišli na to, že tých úradov je veľa, sme sa dočkali akurát argumentu: “To vie každý, že je ich tam priveľa”.

Ďalší príklad je stranícka dvojka Ľubomír Galko, ktorý na facebooku tvrdil, že predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz nie je nikým volený, a teda by si nemal otvárať ústa ku dianiu v Británii. V diskusii ho viacerí upozornili, že to nie je pravda a Schulz dostal 8 miliónov hlasov ako líder kandidátky SPD vo voľbách do europarlamentu v Nemecku. Čerešnička je, že Galko nepovedal niečo ako “sorry, zle som si to pozrel”, ale namiesto priznania chyby začal prskať a urážať účastníkov diskusie. Padli slová o “marginálnych skorokomentátoroch”, ktorí si len riešia svoje frustrácie z Bugára a Žitňanskej a na jeho hviezdny profil chodia akurát naháňať nových followerov. Rozkošné, uznajte.

Samostatná kapitola je opozičný líder Richard Sulík, ktorý sa kritike Bruselu a Merkelovej venuje pravidelne, dosť intenzívne a aktívne. Počuť ho je nielen na domácej scéne, ale napríklad aj v nemeckých televíziách. Cez svoj facebook si buduje image človeka, ktorý im tam chodí nakladať a odvážne povedať pravdu do očí. Toto video krásne ilustruje jeden zo základných problémov Sulíkovho kritizovania EÚ. (A nie, nie je to účelovo vystrihnuté nejakým Sulíkobijcom, ale je to oficiálny klip nemeckej televízie, celé video si môžete pozrieť tu)

Nikto netvrdí, že EÚ je nekritizovateľná a dokonalá, ale je rozdiel, či sa to robí kampaňoidne a prudko mediálne, cez bombastické hedlajny plachtiace na populárnej vlne euromytológie, alebo sa poctivo a konštruktívne pomenúva, že čo, ako a prečo treba zmeniť.

A ešte jedna vec, Richard Sulík síce občas popri tej kritike aj utrúsi niečo v zmysle, že EÚ je vo svojej podstate dobrý projekt, ale takto to hovorieval napríklad aj Boris Johnson. Problém je, že sa to stráca popri všetkom tom torpédovaní celoeurópskych riešení, či už pri eurovale alebo pri utečencoch, pri búšení do Merkelovej a kritike euroúradníkov, eurokomisie, eurohocičoho.

Pri tejto frekvencii, akcentoch a signáloch aké Sulík vysiela smerom k EÚ, či už sa mu to páči alebo nie, reálne hrozí, že sa to jeho publiku začne zlievať do základného zjednodušeného messagu: “EÚ je zlá”.

Kedy napríklad urobil Sulík nejaké výrazné proeurópske gesto, kedy vyslal signál, že naozaj rozumie a doceňuje nielen trh a eurofondy, ale celú hĺbku a šírku toho, čo sa s týmto kontinentom podarilo urobiť? Na nič také si neviem spomenúť a aj o tomto to je.

V roku 1984 sa na deň uzmierenia stretli bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl a francúzsky prezident Francois Mitterand na cintoríne vo Verdune, kde počas prvej svetovej vojny padli státisíce vojakov z oboch krajín. Po tradičných ceremóniách sa stalo niečo, čo sa vymyká klasickým etiketovým štandardom. V jednom momente sa zrazu chytili za ruky a stáli tak v daždi niekoľko minút. To je gesto, ktoré signalizuje, že tí dvaja fakt rozumeli prečo tam stoja, sám Mitterand a Kohlov otec bojovali proti sebe v druhej svetovej vojne. Alebo aspoň, v cynickejšej verzii, boli komunikačne zruční, pretože táto fotka sa stala legendárnou.

Moje očakávania sú momentálne minimálne, nemusí ísť o nič originálne, normálne by ma potešil priblblý euroodznačik pripnutý na saku. Je to smutné, ale fakt som na tom až takto. Nevidím totiž nič len kecy, kydy a ranty. V Británii som študoval, mám tam kamarátov a mám to tam rád. Toto referendum ma celkom zasiahlo a ak to má byť začiatok nejakej euroskeptickej vlny a šnúry referend o vystúpení z EÚ, tak mám z toho des.


Nechcem končiť skepticky a ufňukane, veľa vecí tu je fajn a mnohé sa postupne zlepšujú. Výber daní rastie, hypotéky sú najlacnejšie ever a ľudia okolo mňa kupujú byty ako teplé rožky. Ale to, že sme tu odkázaní viesť debaty, či je lepšie, aby krajine vládla skorumpovaná polomafiánska zostava, ktorá ale aspoň javí známky nejakého základného pragmatizmu, alebo partia vedená človekom, ktorý sa už ani len nesnaží predstierať, že by rozumel slovu geopolitika, tak toto je bieda vážení.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Živím sa tvorbou reklamných vizuálov, animácii a vizuálnych efektov. Bežne sa motám medzi filmármi a kreatívcami. Občas niekde odbehnem, pracovne alebo cestovne, a naposledy som si odskočil na štúdium Philosophy, Politics and Economics na University of York v UK.

Blogy

|

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom