BLOG
Adam Solčanský
Adam Solčanský
3 002

Brusel ako nový Bagdad a 40 hlasov pre Sulíka

R. Sulík na čele s Európskou úniou nás pozval na výlet do Bruselu na prehliadku parlamentu, betónových bariér a vojenskej výstroje v poli. Keď som si kupoval varené víno na vianočných trhoch a zapíjal ho Jägermeistrom, pán z Belgicka, ktorý čakal v rade za mnou, sebaisto zhodnotil, že som zo Slovenska. 

Bratislavské Vianočné trhy ohradili betónovými bariérami. Presne takými, aké nájdeme na diaľnici. Keď sa prechádzate pomedzi stánky, popíjate punč a tlačíte do seba už štvrtú klobásu, možno si to ani neuvedomujete. Tieto betónové bariéry majú však silný vplyv na psychiku. Či už vašu, alebo určitého devianta, výsledok je rovnaký - neistota. My sme sa takto ocitli v Bruseli a prvý dojem, ktorý som nadobudol pred príletovým terminálom letiska Charleroi, bol rovnako betónový a neistý.

Prísne bezpečnostné opatrenia namiesto vyvolania pocitu bezpečia často prinášajú pocit neistoty a strachu. Ich počiatočný zámer môže byť posilnenie bezpečnosti, no výsledný efekt je strach.

Diskusia, alebo ako sa to celé začalo

V októbri sme na škole mali diskusiu s europslancom Richardom Sulíkom. Otázok bolo dosť, vyplnili sme celý stanovený čas a na koniec som dostal pero. V pere bol kľúč (emailová adresa) k ceste do Bruselu. Zo školy sme boli pozvaní štyria, dvaja učitelia a dvaja študenti. Cena za výlet? Nulová. Ak teda nepočítam výdavky za punč (varené víno, lebo punč nebol) na vianočných trhoch a suveníry. Výlet na tri dni do Bruselu za nulové náklady? Lietadlom? S hotelom v centre? Prečo nie. Síce som trošku dúfal, že budeme jediná skupina, ktorá sa výletu zúčastní, no nestalo sa tak. V Bratislave som však na letisku zaregistroval len pár študentov.

Brusel - Charleroi

Už sme v Bruseli, na letisku Charleroi. Je to malé letisko, kde nič okrem Ryanairu hádam nepristáva. Pristáli sme tvrdo, tvrdo sme sa prebíjali z lietadla. V hale nás čakala pani s ceduľkou "Skupina R. Sulík". Z nej vyšlo, že máme 40 člennú skupinu. Čakáme teda na zvyšok zablúdených Slovákov. Prvý šok nastal, keď som si uvedomil v akom zložení je naša skupina. Je nás štyridsať, no ak by všetky skupiny boli v takom zložení, ako skupina z našej školy, malo by nás byť dvadsať študentov dohromady. No študentov nebolo nakoniec viac, ako so si dokázal všimnúť v Bratislave. Zvyšok skupiny dal o sebe vedieť hlukom a títo ľudia už mali dávno po maturite (ale na základe ich správania by ma neprekvapilo, ak by som sa mýlil).

Akonáhle som vyšiel von z haly, oproti mne kráčali dvaja maskáčoví páni s tvrďáckym výrazom. Mali zbrane, mali balistické vesty, mali očividne aj odhodlanie zastreliť kohokoľvek, kto by si na letisku spravil srandu z bomby. Okolo celej haly bol plot. Taký, ktorý oddeľuje stavby alebo festivaly od verejnosti. Keď sme sa chceli cez tento plot dostať k autobusu, museli sme prejsť cez provizórnu halu, ktorá bola postavená na parkovisku. V tejto hale stáli opäť drsní, tvrdí chlapi prehľadávajúc náhodných cestujúcich. K autobusu viedla cesta ako labyrint postavený z betónových bariér. Celé parkovisko ohradené ďalším plotom, z parkoviska východ možný jedine cez rampy. Stálo tu pár taxíkov, náš autobus, no žiadne autá. Vonku bola tma a ticho. Cestou do hotela nejedenkrát osvetľovali horizont modré svetlá.

Bezpečnostná politika sa na Bruselských letiskách po marcových útokoch z roku 2016, pri ktorých zahynulo šestnásť ľudí, zmenila, čo nebolo ťažké si nevšimnúť. Celkovú inšpiráciu zobrali z Izraela, kde letiská patria k najstráženejším a najprísnejšie zabezpečeným na celom svete.

Brusel je síce malé mesto, ale v kombinácii so hrozivými správami o teroristoch, Sorošom riadenej islamizácii Európy, plotom na letisku a bariérami všade navôkol, sa všetky podnety premenili na otázky o bezpečnosti. Kedysi otvorené a prístupné miesta sú dnes ohradené plotom a prísne kontrolované. Nemusí to vyzerať tak zle, ale v určitých momentoch je až smutné, že človek sa necíti ako v centre Európy, no skôr ako v zelenej zóne obliehaného mesta.

Oplotenie letiska Charleroi z vonkajšej strany. Za plotom sa nachádza terminál a za mnou sa nachádzal ďalší plot okolo celého areálu letiska.

Stalingrad v dúhových farbách

Na križovatke Jamar Boulevard a Stalingradskej ulice stál náš hotel. Bol to ten vedľa Sauna klubu 3000 (iba pre gentlemanov), kde pár z našich dospelých hostí malo plán zavítať. Tu som si začal nejak všímať našich účastníkov zájazdu. Bolo to naozaj len pár študentov a skupina pánov v rokoch s manželkami. Usúdil som, že ide o podnikateľov podľa päťkrát zopakovaného vtipu o tom, ako si jeden z nich niečo odpíše na DPH-čke. Hotel bol nefajčiarsky, takže každú medicínsku prestávku som trávil na ulici. Postával som vedľa Sauna klubu 3000 a pozoroval našich slovenských účastníkov, ako pri spiatočnej ceste z nákupu s údivom sledujú spomínaný klub. Boli sme tam pár hodín aj s cestou a tento klub ich zaujal natoľko, že mu venovali celú tému pri raňajkách s manželkami. Tajné odhodlanie pánov navštíviť tento podnik prekryl aj dúhové farby na pútači Sauna klubu.

"Elektroniku do boxu, opasok dole a prejdite prosím cez skener," trikrát za deň. 

Na druhý deň sme sa celá skupina pár študentov a uhúkaných podnikateľov vybrali metrom do Európskeho parlamentu. Luxus sa skončil, už sa nejde autobusom. Snežilo, potom pršalo, znova snežilo a my sme si to šliapali peši na striedačku s verejnou dopravou do parlamentu.

V hale sa nám na oči prišiel ukázať aj pán poslanec, ktorého si do parády zobrali páni z biznisu. Potom nám zobrali nám kabáty, spravili prednášku o tom, ako Európska únia funguje (padla tam otázka, prečo má Česká republika o polovicu viac europoslancov, ako Slovensko a prednášajúci bol celý bez seba, keď musel objasniť, že je to dvakrát tak veľká krajina ako Slovensko), zobrali nás do rokovacej sály, kde sa nemohlo fotiť a potom nás zobrali do parlamentária. Tam som sa tešil na kávu v bare. Parlamentárium ako také, je zaujímavé, ale čo som videl, to mi dokážu dať aj učebnice dejepisu. Možno keby som menší, tak sa teším tej interaktívnosti, ktorá tam bola k dispozícii. Audiosprievodca so sluchátkom ako z akčného filmu (bol to iPod) dodával celému miest vážnosť. Miesto pekné, veľmi interaktívne, ale ak viete používať wikipediu, alebo ste aspoň na hodinách dejepisu dávali pozor, ušetríte jednu bezpečnostnú prehliadku, ktorá sa skladala z vyzliekania kabátov, detektoru kovov a rontgenu osobných vecí (a to nás v ten deň skontrolovali asi trikrát).

Zlatý bod programu bol obed v parlamentnom bufete s pánom poslancom. Dobrá školská jedáleň s menu za 15 eur. Počas vychutnávania si pokrmu si k nám pán Sulík na chvíľu prisadol. Na úvod padla otázka, ako sme sa tam dostali. Osobne rozumiem faktu, že za ten mesiac čo sme sa naposledy stretli mal veľa stretnutí a nemôže si pamätať všetko. Tak sme mu ozrejmili, že bol na škole v Žiline. Bol naozaj prekvapený, že to bolo tento rok, no diár mu to pripomenul. A tak sa nás pýtal ako sa nám Brusel páči, povedal nám, že krajší europarlament je v Štrasburgu a na desať minút sme sa tak zo slušnosti porozprávali. Tiež bol dosť sklamaný, že mesto je také zabarikádované: "Cítim sa tu ako v Bagdade."

Ako krásne nám ten vojak ladil s ostatnými návštevníkmi vianočných trhov?

Kráľovské mesto, kráľovsky špinavé

Na Bruseli je ozaj vidno minulosť kráľovského mesta. Prešli sme z centra kus, ale aj napriek tomu, že je veľmi špinavý, má svoje čaro. Ak však máte pocit, že mestá u nás vedia byť špinavé, tak v Bratislave by sa v porovnaní s Bruselom dalo jesť zo zeme (v Dúbravke by sa nám síce mohlo stať, že by sme si do jazyka pichli použitú ihlu). Pôsobí bezpečnejšie cez deň ako v noci a je plný zvukov sirén. Svoje čaro mal aj silno zarastený vojak, ktorý mi ale nedovolil sa s ním odfotiť. No aby som neostal sklamaný, žmurkol na mňa (keď už musel mať kamenný výraz, oči nikdy neklamú a city prezradia). Celý čas som však premýšľal, aké smutné je, že kvôli pár sfanatizovaným výbušným povahám pekné európske mestá strácajú tú príjemnú vianočnú atmosféru. Čo vám predsa napadne keď vidíte všade tie betóny? Dodávka rútiaca sa davom ľudí.

Tento mimosezónny výlet sa síce neniesol v hrubom politickom duchu, no 40 pozvaných účastníkov muselo prechovávať nejaký cit k zainteresovanému poslancovi. Nedávalo by predsa logiku, aby sa “fan-made” výletu zúčastnili odporcovia SaS-ky. Aj keď išlo o výlet zameraný na Európsku úniu, čo pri príslušnosti k Európskemu parlamentu dáva zmysel, nedalo sa nevyhnúť ľudovo slovenským témam. Niekto urobí posedenie pre dôchodcov, besedy na MDŽ, iný zas stranícky míting v kultúrnom dome. Tí prezieravejší pozvu štyridsať “náhodných” osôb na výlet do Bruselu, hradený pravdepodobne z reprezentačných fondov. Ale čo to je 40 hlasov?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Som obyčajný študent bilingválneho gymnázia v Žiline, ktorý sa zaujíma o ľudí. Paradoxne ich moc nemusím, pretože nám často ukazujú, akí by sme nemali byť. Naše hodnoty, názory a schopnosti sú tak jedinečné, úžasné a zároveň tak primitívne, že niekedy nechápem, ako sme mohli dostať sondu na Mars.

Blogy

|