Denník N

Budúcnosť Slovenska zbadáte v rebríčku PISA

Triedy ostali prázdne, tínedžeri doma bojujú so samotou. Foto N - Tomáš Benedikovič
Triedy ostali prázdne, tínedžeri doma bojujú so samotou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tak sme opäť klesli v rebríčkoch testovaní PISA. No čo už. Asi si pôjdem k pani riaditeľke poprosiť žiadosť „Sypanie si popola na hlavu“, prípadne formulár „Sebahodnotenia učiteľa“, alebo pohľadám na internete žiadosť o predatestačné vzdelávanie s témou „Ako zdevastovať školstvo“. Ok, ale teraz vážne.

Učím od roku 1993 a odhadujem, že viditeľný úpadok nášho školstva trvá približne od roku 2000. Po reforme verejnej správy a prenesení škôl pod zriaďovateľov (VUC, 3 ministerstvá, mestá a obce) sa úpadok stal zjavnejším, no a po Mikolajovej deforme v roku 2008 sa stal do oči bijúcim. Budúcnosť Slovenska sedí v školských laviciach. PISA nám hovorí, aká bude naša budúcnosť.

Kto za ten úpadok môže? Okrem predchádzajúcich vlád, ktorých vzdelávacia politika bola založená na dojmoch a nie faktoch, je to hlavne Fico a jeho družina, ktorí sú pri moci už viac ako desať rokov. Sladké sľuby a bujačie rečičky premiéra Fica školstvu nijako nepomohli. To je aj naďalej na vzostupnej trajektórii. Jeho posledný výrok, že vraj školstvo je víťazom rozpočtu, nemá zmysel komentovať. Pokiaľ bude Fico a jeho družina pri moci, tak sa v školstve nezačnú diať systémové pozitívne zmeny. Aké to sú?

Tak v prvom rade je to viac peňazí do školstva. Ja viem, už je to nudná téma, ale ja to musím opäť napísať. Žiadna reforma školstva, žiaden posun školstva vpred, nebude bez razantného navýšenia rozpočtu školstva fungovať!

Kľúčovú úlohu v školstve v zmysle nadobúdania vedomostí žiaka má učiteľ, jeho kvalita. Učiteľom je nutné zvýšiť platy tak, aby priemerný plat učiteľa bol dlhodobo stabilizovaný na 80 % priemerného platu vysokoškolsky vzdelaného pracovníka na Slovensku.

Až učiteľské platy dosiahnu túto métu a budú si ju držať, potom začnú o štúdiu učiteľstva vážne uvažovať nadanejší šikovnejší a charizmatickejší študenti gymnázií či stredných škôl. Až sa dosiahne táto méta, potom nebudú mladí šikovní učitelia a učiteľky po pár rokoch praxe za katedrou zo školstva pri prvej ponuke dvojnásobného platu utekať.

Entuziazmus mladých zanietených progresívnych učiteľov nie je večný – ešte ste v školstve? Vyprcháva pri pohľade na výplatnú pásku, pri požiadaní v banke o hypotéku, či tiež v každodennej realite polovojenského pracovného režimu škôl ochutenom nezmyslenou a kontraproduktívnou byrokraciou.

Školstvo sa na Slovensku dlhodobo zanedbávalo. Politici len verbálne deklarovali a deklarujú, že školstvo je priorita. Len verbálne! Dôkazom toho je napríklad aj fakt, že nastupujúci mladí učitelia majú tarifný plat o 40 € nižší, ako je minimálna mzda 4. stupňa náročnosti, kde môžeme smelo zaradiť učiteľské povolanie. http://www.minimalnamzda.sk/narocnosti.php

V druhom rade je to príprava budúcich učiteľov na vysokých školách. Keď som študoval, tak som považoval štúdium za nedostatočné, nekvalitné, zbytočne preteoretizované, akademické pózerstvo. Prax bola nedostatočná a symbiózu teórie a praxe som nezakopol. Pamätám si, že na seminároch didaktiky (dnes už pána profesora) som rozmýšľal, na čom ten docent fičí. Čítal nám svoje skriptá, kde sa to hemžilo prapodivne pospájanými cudzími slovami do akademicky znejúcich viet.  Tie jeho skriptá boli dobré len na to, že som si následne musel zalistovať v slovníku cudzích slov a ako budúcemu učiteľovi mi nedali nič, skôr naopak, zabil som zbytočne čas. Od 50 ročnej učiteľky, u ktorej som mal asi mesiac pedagogickú prax na ZŠ, som sa toho dozvedel oveľa oveľa viac.

V treťom rade je to sústavná metodická a didaktická podpora učiteľov. Máme síce organizácie (Metodicko pedagogické centrá) ktoré to majú vo svojom rodnom liste, ale tie sa už dávno zmenili na organizácie pre využitie eurofondov. Metodická a didaktická podpora učiteľov sa premenili na lov kreditov, písanie atestácií a vykazovanie prdnutia na záchode v hoteli v Tatrách. Kreditno-atestačný systém školstvo nezlepšil, len skomplikoval a pokazil.

V ďalšom rade je to zlepšenie riadenia škôl. Kvalita riaditeľov je pre školstvo kľúčová. Čo z toho, ak v škole bude množstvo entuziastických kvalitných učiteľov, keď za riaditeľa školy im ľudia čo nikdy neučili, vyberú neschopného človeka, dosadeného po známosti, či po politickej (obecnej, mestskej) línii. Učitelia majú len dvoch zástupcov v Rade školy.
Riaditelia väčších škôl, čím väčšia tým horšie, dnes majú malú šancu zaoberať sa tým, kvôli čomu vlastne existujú – teda riadením výchovno-vzdelávacieho procesu, každodennou komunikáciou s učiteľmi, pomocou učiteľom. Sú zavalení byrokraciou, ekonomickými otázkami školy, musia riešiť poruchy investície projekty plány, pendlujú medzi úradmi, nemajú čas na vnímanie každodennej reality v škole, nachádzajú sa v inom priestore.

No a v poslednom rade je to zmena kurikula. Ako štátneho, tak aj školských. Je potrebné sledovať trendy vo vývoji priemyslu, ekonomiky a premietať ich do kurikula. Ako bude vyzerať Slovensko o 20, 30 rokov? Je čoraz jasnejšie, že Slovensko zaspalo dobu. Pripravujeme deti na ich život v 20. storočí.  Na kľúčové schopnosti a vedomosti očakávané v dohľadnej budúcnosti sa nedáva dôraz, nerozmýšľa sa o nich.

Napríklad vyučovanie Informatiky je na našich základných školách považované za doplnkový „oddychový“ vyučovací predmet. Výuka programovania by mala byť na piedestáli, hneď vedľa vyučovania matematiky a materinského jazyka, podobne ako je to napríklad vo Veľkej Británii. Deti by mali mať napríklad možnosť hrať sa s robotmi, učiť sa ich programovať. O 20 rokov bude množstvo pracovných pozícii nahradených robotmi. Vodiči, bankoví úradníci, účtovníci…Možno ste si prečítali reportáž z predvolebného USA, kde jeden podnikateľ zo stredozápadu povedal –„Prácu dnes neberú Američanom Číňania, ale roboty. Jeden robot nahradí 50 zamestnancov.“

Kladiete si otázku, čo budú robiť všetci tí ľudia, ktorí prídu v dôsledku zavádzania robotizácie a automatizácie o prácu? Podobnú si asi kládli aj ľudia pri rozbiehaní priemyselnej revolúcie, keď vtedy v poľnohospodárstve pracovalo 95 % obyvateľstva.

Budúcnosť sa začína v školských laviciach. Budúcnosť vidíme v rebríčkoch PISA.

PS: Michio Kaku o budúcnosti práce.

Teraz najčítanejšie