Cameron zostane na 10 Downing Street (predvolebná analýza)

Aj keď sa to zatiaľ nezdá, David Cameron zostane ministerským predsedom Veľkej Británie aj po voľbách 7. mája 2015. Konzervatívna strana (Toryovci) vo voľbách zvíťazí. Buď získajú nadpolovičnú väčšinu hlasov (čo je menej pravdepodobné), alebo budú pokračovať v súčasnej koalícií so stredovými Liberálnymi Demokratmi…Ale všetko pekne po poriadku!

Prieskumy naznačujú, že aj najstaršia demokracia na svete bude mať po voľbách opäť koaličnú vládu. Systém dvoch dominantných strán sa narušil už voľbách 2010, keď získali tretí najsilnejší Liberálni Demokrati omnoho viac hlasov ako dovtedy – 23% (kvôli väčšinovému systému sa dobrý volebný výsledok neodrazil v mandátoch v Dolnej Snemovni).

Dnes je však situácia ešte komplikovanejšia…Obidve veľké strany (vládni Konzervatívci a opoziční Labouristi) sa nachádzajú na úrovni 31-33%.Nasleduje pravicová, euroskeptická UKIP (Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva) na čele ktorej je „enfant terrible“ britskej politiky, milovník piva a cigár, Nigel Farage. UKIP sa pohybuje niekde na úrovni 12-13%. Liberálni Demokrati doplatili na účasť v koalícií s Konzervatívcami a ich podpora sa pohybuje niekde okolo 7-9%. Nasledujú Zelení, ktorý majú medzi 4-6%. Dôležité sú však aj dve regionálne strany, ktoré síce nemajú veľkú všeobecnú podporu, no vďaka jednomandátovým obvodom môžu vo svojich regiónoch získať silné zastúpenie v Dolnej Snemovni. Ide o Škótsku národnú stranu (SNP)  a Waleskú Plaid Cymru (čítaj „Plaid Komrrrri“).

Obzvlášť škótski ľavicoví nacionalisti z SNP môžu škaredým a škodlivým spôsobom otriasť celým politickým systémom UK. Napriek neúspešnému referendu o odtrhnutí sa Škótska od Británie získali druhý dych. Politický kapitál z referenda a protianglický resentiment (my v Škótsku trpíme a bohatí „posh boys“ v Londýne nám vládnu!) dokázali premietnuť do predvolebného zápolenia. V Škótsku im namerali cca. 50% hlasov, zatiaľ čo Labouristi, ktorý na tradične ľavicovej Vysočine boli vždy silní, majú podľa prieskumov okolo 25%…V programe navrhujú ukončiť rozpočtovú striedmosť (austerity measures), presunúť ďalšie financie a právomoci na regionálnu vládu v Edinburghu, a tiež zrušiť program britskej nukleárnej obrany „Trident“, ktorý pozostáva zo šiestich ponoriek s nukleárnou hlavicou, ktoré operujú na pobreží západného Škótska. Trident pritom už od 80. rokov tvorí kostru britskej obrannej politiky založenú na jadrovom odstrašení (nuclear deterrent). V dnešnom búrlivom a nebezpečnom medzinárodnom usporiadaní by jednostranné jadrové odzbrojenie pripravilo Britániu o status stredne veľkej svetovej mocnosti.

V prípade, že nastane „hung parliament“ , teda žiadna strana nezíska v Dolnej Snemovni väčšinu (326 z 650 kresiel) začnú rokovania o koalíciách, prípadne o podpore menšinovej vlády („confidence & supply deal“). V tejto súvislosti sa nedá vylúčiť, že líder Labour party Ed Milliband sa rozhodne ulakomiť na post ministerského predsedu a vytvorí priamo koalíciu s SNP (čo bolo doposiaľ nepredstaviteľné), alebo sa s nimi dohodne na podpore labouristickej menšinovej vlády. V poslednej televíznej debate dostal líder Labouristov priamu ponuku od súčasnej prvej ministerky Škótska Nicoly Sturgeon (zdatná politická diskutérka, ostrá ako šabľa), nech spolu vytvoria povolebnú alianciu a „zbavia Britániu Toryovcov“. V lepšom prípade by taká vláda do niekoľkých mesiacov skolabovala…V horšom prípade to môže byť začiatok konca Spojeného kráľovstva ako ho dnes poznáme, ktorý by vyvrcholil odtrhnutím Škótska…

Ed Milliband je vo všeobecnosti politický úkaz, ktorý znepokojí každého triezvo uvažujúceho človeka, dlhšiu dobu zaoberajúceho sa politickým dianím. Lídrom labouristov sa stal v roku 2010, keď na volebnej konferencii porazil svojho staršieho (a talentovanejšieho) brata Davida Millibanda, ktorý patril k modernému, „blairovskému“ krídlu v strane a slúžil ako minister zahraničia vo vláde Gordona Browna. „Red Ed“, ako ho niektorí prezývajú, je odporcom všetkého, čo Blair reprezentoval, a chce strane vrátiť jej ľavicovú identitu. Koniec koncov, volebný súboj vyhral aj vďaka podpore odborových zväzov, ktoré majú veľký dosah na dianie v strane.

Napokon, z programu Labour Party dýchajú 70. kolektivistické roky, keď boli vo vláde predtým, než sa premiérkou stala Maggie Thatcher. Strana chce obnoviť 50% daň z príjmu, zrušiť daňové úľavy pre manželov, zdaniť Hedgové fondy, zaviesť daň na nehnuteľnosti v hodnote 2 milióny libier…Zároveň chcú napumpovať 2 miliardy libier do zdravotnej služby (National Health Service) a zmraziť poplatky za energie a verejnú dopravu… Ľavicový program ako zo šlabikára…Súčasnú, úspešnú koalíciu a najmä premiéra obviňujú, že ich politika vyhovuje len „milionárom“.. teda demagogický kokteil, s príchuťou triednej závisti..

Ale aby bolo jasné, Millibandov problém nie je v tom že je ľavicový politik s, výrazným post-marxistickým programom! Ide o legitímny manifest sociálno-demokratickej strany, ktorá v slobodnej súťaži bojuje o hlasy voličov. Človek s mnohými predstavami labouristov nemusí súhlasiť, ale pre mechanizmus demokratickej voľby sú zdravé. Zároveň treba zvýrazniť, že aj ostatné strany sa v predvolebnej psychóze často uchyľujú k populistickým a demagogickým tvrdeniam a postojom, vrátane Cameronových „Toryovcov“…

Problém Ed Millibanda je v tom, že na funkciu premiéra jednoducho nemá.  Politicky, manažérsky,  ani osobnostne. Nepochybne ide o inteligentného človeka, chýba mu však emočná škála a sociálna inteligencia, rozhodnosť a odhodlanie. Osobnostné rysy, ktoré sú nevyhnutné pre najvyšší politický post v krajine. Túto skutočnosť už zaregistrovali aj britskí voliči, ktorý v každom jednom prieskume uprednostnili ako premiéra Camerona pred Millibandom…Významný britský historik David Starkey, ktorý sa vo svojich dielach podrobne zaoberal Magnou Chartou z roku 1215, výstižne charakterizoval Millibanda ako človeka „z veľkými ambíciami a malým talentom“, čo môžeme považovať za najnebezpečnejšiu kombináciu…

Ako sa viackrát ukázalo, Milliband je zlý stratég aj taktik, jeho kritika Cameronovej vlády bola chabá a nekonzistentná. Nepomohlo mu ani najatie Davida Axelroda, hlavného politického stratéga obidvoch kampaní Baracka Obamu. V kuloároch sa dokonca už od januára hovorí, že v Labour party sa šíri panika..V prieskumoch verejnej mienky sú však Labouristi v rovnom zápolení s Konzervatívcami, dokonca majú zväčša o pár bodov navrch. Ide o zaujímavý vývoj, lebo napriek očakávaniam bola koaličná vláda mimoriadne úspešná. A z odstupom času bude zrejme hodnotená ako veľmi úspešná…(nie voliči, ale história zväčša vystavuje najobjektívnejší hodnotenie)

Keď v roku 2010 vytvoril líder Konzervatívcov David Cameron koalíciu s Liberálnymi Demokratmi na čele s Nickom Cleggom, málokto dával jeho vláde dlhú životnosť. Išlo o prvú koaličnú vládu po 36 rokoch, Británia sa zmietala, podobne ako iné európske krajiny v recesií, strany mali odlišný pohľad na imigračnú politiku, Európsku úniu, operácie NATO, reformu daňového systém, a tak by sme mohli pokračovať…

Napriek tomu, Cameronova vláda nielenže vydržala celé funkčné obdobie, ale naštartovala štrukturálne zmeny v hospodárstve, sociálnom systéme aj vzdelávaní. Zároveň sa snažila zosekať deficit, alebo aspoň znížiť tempo zadlžovania. Po piatich rokoch má Británia najrýchlejší hospodársky rast spomedzi európskych krajín (a zároveň po USA a Kanade najrýchlejší rast spomedzi G8), keď v roku 2014 rástla o 2,6% HDP a nezamestnanosť klesla na 6%  prvýkrát za posledných sedem rokov. Vláda zároveň prežila referendum o nezávislosti Škótska, ktoré by v prípade úspechu rozbilo Spojené kráľovstvo (ktoré funguje v dnešnej podobe od roku 1707) a pravdepodobne vyvolalo predčasné voľby.

Kto by už len chcel byť v koži premiéra, ktorý musel: Udržať pokope krehkú a rôznorodú vládnu väčšinu, ustáť všetky škandály (ktorých bolo za posledných päť rokov tiež dosť), pacifikovať silné euroskeptické krídlo vo vlastnej strane (Cameron aj vo volebnom program sľubuje rokovanie o nových pravidlách pre UK v EU, ku ktorému sa v roku 2017 majú ľudia vyjadriť v IN/OUT referende), čeliť  dozvukom najväčšej hospodárskej recesie za posledných 70. rokov, hľadať dôstojné miesto a zároveň novú identitu UK  vo svete (keďže vplyv Británie vo svete sa nástupom nových veľmocí ako je Čína, India alebo Brazília výrazne znížil) a vysporiadať sa s  hanebným pokusom škótskych nacionalistov rozbiť monarchiu…

David Cameron to všetko zvládol s určitou nonšalanciou a ľahkosťou. Na wikipedii sa dnes dá vyhľadať heslo „cameronizmus“ (podobne ako „thatcherizmus“ alebo „blairizmus“) teda politický prúd, ktorý stelesňuje. V podstate nejde o nejakú sofistikovanú hodnotovú doktrínu, skôr o praktický prístup k verejnej službe. Cameron je pragmatik (niekedy povrchný, čo mu mnohí aj v jeho vlastnej strane vyčítajú) snaží sa obrusovať hrany a vyhýba sa konfliktom. Keď bol v 2005 zvolený za lídra Tory party, spustil projekt modernizácie. Konzervatívcov chcel očistiť od nálepky strany pre arogantných a bohatých („Nasty Tories“). Tón, s akým komunikuje s britskou verejnosťou je viac o presviedčaní ako o poučovaní, strana sa otvorila menšinám, začala riešiť ľavicové témy – sociálnu starostlivosť a globálne otepľovanie, a dokonca sa počas ostatnej vlády v krajine povolili registrované partnerstvá (čo mnohí konzervatívci nevedia premiérovi dodnes odpustiť).

Cameron je dobrý komunikátor, je prešibaný a má výborný inštinkt, preto sa mu podarilo prežiť všetky doterajšie kauzy, z ktorých vyšiel v podstate nepošpinený, a ktoré by mnohých iných premiérov poslali na politický cintorín.. Avšak, súčasné prieskumy, a aj odhady stávkových kancelárií (Kto má, koniec koncov lepší odhad ako gambleri?) favorizujú buď väčšinovú vládu Labouristov, alebo koaličnú vládu Labour party a SNP.

Ako som však na začiatku povedal, napriek všetkému si myslím že vo voľbách zvíťazí Tory party a David Cameron, pričom vychádzam z týchto faktorov:

1. Incumbency & Leadership issues: V každých voľbách sa skupina nerozhodnutých rozhoduje tradične posledných desať dní pred hlasovaním, pričom nakoniec sa väčšina prikloní k dovtedajšej vládnej strane, ak nemala väčšie škandály (tzv. „incumbency effect“) a zároveň sa ich rozhodovanie zúži na osobnosti lídrov („leadership effect“). V tomto prípade nepochybne uprednostnia Camerona pred Millibandom.
2. „Shy Tories“ effect: V roku 1992 bolo takmer isté, že po 13 rokoch vo vláde a palácovom prevrate (John Major vystriedal Margaret Thatcher) vystriedajú Konzervatívcov opoziční Labouristi. Pri predvolebných prieskumoch sa však mnohí voliči Konzervatívcov ku svojmu favoritovi nepriznali (odtiaľ názov „Shy Tories, teda „hanbliví konzervatívci“) no vo volebný deň zažila Británia šok, keď John Major prevalcoval svojho oponenta Neil Kinnocka…
3. Ekonomika ako hlavná téma volebnej kampane: Čím viac sa blížia voľby, tým viac sa hovorí o ekonomickej kompetentnosti. Veľká výhodu pre konzervatívcov, keďže, ako sme už spomenuli, ekonomike a zamestnanosti sa posledné roky darilo. Navyše ju vládna strana vedela šikovne vypichnúť ako dominantnú otázku smerovania Británie. V kampani zatiaľ Konzervatívci svoju agendu komunikovali  omnoho disciplinovanejšie a konzistentnejšie ako Labouristi.

4. Zákony politickej metafyziky & inštinkt: V tomto prípade ide o nevedecký, neempirický odhad. Vychádzame z inštinktu, z toho nehmatateľného, tenkého klbka zloženého z vlákien rôznych podprahových indícií, poznatkov z predošlých volieb v Británii, aj inde vo svete, a aj z presvedčenia, že niektorým politikom sa jednoducho darí, lebo ich myšlienkové a emočné nastavenie a aktivita im v konečnom dôsledku prinesie priaznivú konšteláciu hviezd (u nás bol takým jednoznačne M. Dzurinda).

 

Na základe horeuvedeného sa preto domnievam, že po 7. máji nebude Downing Street 10 meniť svojho nájomníka. David Cameron a jeho rodina zostanú bývať v sídle premiéra. Konzervatívci budú pokračovať, buď vytvoria koalíciu s Liberálnymi Demokratmi a ďalšími menšinovými stranami, alebo  získajú absolútnu väčšinu hlasov.

Nedá sa prirodzene vylúčiť ani úspech Labour Party. Millibandov problém však bude v jeho koaličných možnostiach (že by mali sami Labouristi väčšinu je skoro vylúčené). Buď vytvorí koalíciu s SNP (čo niekoľko krát vylúčil) alebo pôjde do opozície…

Ale samozrejme sa môžem mýliť…. :-)