Čáslavskej kariéra vyvrcholila titulom najlepšej športovkyne sveta v roku 1968
Pred rokom, 30. augusta 2016, odišla do športového neba československá gymnastická legenda Věra Čáslavská. Spolu s Larisou Latyninovou je jedinou ženou na svete, ktoré dokázali získať vo viacboji zlaté medaily na dvoch olympijských hrách.
Pochádzala z Prahy, kde sa narodila 3. mája 1942. Mala sa stať lekárkou, ale… „Päť hodín denne som trénovala, okrem toho som chodila do práce a večernej školy,“ spomínala. „Pôvodne som chcela študovať medicínu. Dokonca som začala navštevovať semináre a stážovala som na operačnej sále a pitevni. Lenže gymnastika vyžadovala čoraz viac času. Nedalo sa to skĺbiť, a tak išiel lekársky titul bokom.“
V detstve ju lákal balet a krasokorčuľovanie. Až pomerne neskoro, ako 15-ročná, sa dostala ku gymnastike a hneď získala majstrovské tituly v dorasteneckej i juniorskej kategórii. V roku 1958 bola členkou reprezentačného družstva, ktoré si z majstrovstiev sveta v Moskve prinieslo strieborné medaily. O rok neskôr na majstrovstvách Európy v Krakove získala svoje prvé veľké zlato v cvičení na kladine.
Olympijská kariéra Věry Čáslavskej sa začala v Ríme v roku 1960, kde československé dievčatá získali strieborné medaily. O štyri roky neskôr v Tokiu už nemala konkurenciu a okrem zlata vo viacboji získala najcennejší kov aj v preskoku a na kladine. O rok neskôr si z ME v Sofii priniesla päť zlatých medailí a v roku 1967 v Amsterdame nedala svojim súperkám žiadnu šancu a brala všetko zlato. Nečudo, že sa československé nádeje s letnou olympiádou v Mexiku v roku 1968 spájali práve s Věrou Čáslavskou. Nesklamala. Zopakovala svoj triumf vo viacboji, k čomu pridala ďalšie tri prvenstvá a dve striebra, vrátane súťaže družstiev. V tomto olympijskom roku ju vyhlásili za najlepšieho športovca sveta. Zavŕšila sa tak jej famózna medailová cesta, ktorou sa môže pochváliť len málo športovcov.
Do olympiády v Mexiku sa zapísala aj sobášom s atletickým reprezentantom Josefom Odložilom a odmietnutím sovietskej okupácie Česko-Slovenska gestom pri sovietskej hymne. „Nemala som vopred nič pripravené, prišlo to spontánne,“ spomínala na svoj tichý protest. „Cítila som, že musím niečo urobiť. To, že som od okupačnej vlajky odvrátila hlavu, bol pre našich komunistov ťažký úder. Veľmi dobre pochopili, o čo ide.“
Mala už 26 rokov, rozhodla sa pre ukončenie svojej bohatej kariéry, prednosť dala rodine, ktorá sa rozrástla o dcéru Radku a syna Martina. Po štúdiách na Karlovej univerzite sa venovala trénerskej činnosti. V rokoch 1990 – 92 bola predsedníčkou Československého olympijského výboru, v ďalších rokoch Českého olympijského výboru.
Žiaľ, do rodiny úspešných športovcov sa vkradli nezhody, ktoré vyvrcholili rozvodom a najmä tragickou hádkou a bitkou Martina so svojím otcom v septembri 1993. Verzie udalostí toho večera sú rôzne, na fakte, že Josef Odložil pri bitke zomrel, to však nič nezmení. „Syn bol posledný, kto s ním bol,“ spomínala Čáslavská na osudný deň. „Neuveriteľne nás vtedy naháňali novinári. Matka otcovraha, syn vrah. Roky som prinášala pozitívne správy, úspechy a zrazu toto. Zničila ma bezmocnosť. Aj keď Martin dostal od prezidenta Václava Havla amnestiu, dodnes cítim morálnu zodpovednosť za to, čo sa stalo. Ranilo nás to všetkých,“ povedala na margo faktu, že novinári i verejnosť túto milosť vnímali negatívne, keďže Věra Čáslavská bola prezidentovou poradkyňou. „Každý deň som musela spisovať výkaz, koľko som za čo minula, za rožky, maslo, a Josef to potom kontroloval,“ rozhovorila sa o svojom manželstve a údajnom manželovom despotizme. „Bolo to ponižujúce a hrozné. Bol agresívny. Veľmi bil dcéru Radku i syna Martina, aj keď toho menej. Namiesto toho, aby bol na nich pyšný, dusil ich a deptal.“ Tieto jej slová dôrazne odsúdili jej švagriné. Podľa nich to bola práve Čáslavská, kto nedokázal svoje deti vychovávať k čestnosti a pracovitosti. Vo vyhlásení, ktoré poskytli médiám, okrem iného napísali: „Syn Martin, ktorý túto strašnú rodinnú tragédiu spôsobil, našiel v sebe odvahu – verejne sa k zabitiu otca doznal a vyslovil nad svojím činom ľútosť. Jeho matka, nositeľka ‚všetkých najlepších ľudských vlastností‘ a ceny fair play, toho schopná nebola.“
Nech tomu bolo tak alebo onak, úspešná športovkyňa musela s ťažkými depresiami nastúpil liečbu v psychiatrickej liečebni v Bohniciach a do verejného športového života sa dokázala vrátiť až po 10 rokoch. V roku 2015 sa dozvedela ďalšiu tragickú správu – lekári jej diagnostikovali rakovinu pankreasu.
„Šport ma naučil nevzdávať sa,“ povedala v jednom rozhovore. „Depresia je hrozná vec. Nechcem sa rúhať, ale je to hádam horšie ako rakovina. Stratila som pätnásť rokov. Viete si to predstaviť? V Bohniciach ma odpísali ako nevyliečiteľný prípad. Nespolupracovala som. Lieky do mňa dostávali násilím, nechcela som chodiť na prechádzky, doktor sa vyhrážal, že mi dajú elektrické šoky. Nepomohli ani tie. Chcela som umrieť…“ Na nohy ju postavilo stretnutie československých olympionikov. „Bolo to milé. Po tomto zážitku som znovu začala objavovať svoje okolie,“ dodala optimisticky. „Ešte som neskončila, som tu, aby som robila potrebné veci. Pätnásť rokov ma dusili komunisti, ďalších pätnásť som sa dusila sama. Tridsať rokov som zo svojho života odpísala. Preto teraz doháňam, čo sa dá. Môj anjel strážny mal dlho pokoj, tak nech teraz maká.“
Optimizmus je jedna vec a krutosť osudu iná. Pred rokom, v predposledný augustový deň 2016, išla Věra Čáslavská na prehliadku, lekári si ju však ponechali v nemocnici, kde večer ťažkej chorobe podľahla.
