Cena ľudského života vs. cena za nadávky
Na sociálnych sieťach sa vášnivo diskutuje o podanej žalobe na ochranu osobnosti predsedom SaS Richardom Sulíkom voči publicistovi Michalovi Havranovi za jeho status, v ktorom ho označil za „trapnučkého fašistu“.
Na úvod sa vyhnem vlastnému subjektívnemu hodnoteniu, či tento výrok je pravdivý, ako aj tomu, či reakcia liberálneho politika v podobe žaloby na ochranu osobnosti je náležitá vo vzťahu k obsahu výroku, ako aj vo vzťahu k tomu, že verejne činné osoby, ako sú napríklad politici, sú povinné na svoju adresu strpieť toho viac.
Týmto prípadom chcem však demonštratívne poukázať na dlhodobý problém, ktorý neriešia kompetentní – politici a nepripomínajú a neupozorňujú naň ani novinári. Ide o výšku náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu, t.j. laicky povedané výšku odškodného za výroky.
Nemajetková ujma v tomto prípade je vyčíslená na 10.000,- Eur. Pre niekoho veľa, pre niekoho málo. Čo poviete? Zdá sa, že samotný Sulík vo vzťahu k výške vlastným príjmom hodnotí výrok Havrana len mesačnou mzdou europoslanca s náhradami a teda až taká ujma na cti, sa mu zdá sa, nestala.
Z minulosti spomeniem dva prípady, keď náhrada za nemajetkovú ujmu dosiahla závratnú výšku, napríklad 99.581,- Eur za viacero článkov a karikatúr v denníku Pravda – Harabin vs. Perex alebo 165.969,- Eur za článok v denníku Nový Čas o tom, ako mal údajne opitý Slota močiť z terasy – Slota vs. Ringier. Istotne treba dodať, že v relatívne krátkych slovenských dejinách sú Harabin a Slota špecifické postavy, ktoré sa na ťažko skúšanom verejnom priestore objavili.
Môžeme na základe týchto prípadov z minulosti konštatovať, že inštitút na ochranu osobnosti s veľkou obľubou využívali verejne činné osoby, a to za účelom získania značného majetkového prospechu, v súčinnosti s našim „nedotknuteľným“ súdnictvom.
No, v slovenskom právnom systéme máme aj právnu normu nazývanú zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorá upravuje odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví. Podľa cit. zákona je maximálna náhrada za stratu života určená v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, t.j. v roku 2016 je to suma 20.250,- Eur. Zjednodušene môžeme povedať, že toto je cena ľudského života na Slovensku.
Pri komparácii náhrad za stratu života spôsobenú trestným činom a náhrad za nemajetkovú ujmu verejne činných osôb za výroky, môžeme dospieť k záveru, že výška odškodného za výroky na adresu verejných funkcionárov je v hrubom nepomere voči náhradám priznávaným za vážne zranenia, ublíženia na zdraví alebo za spôsobenie smrti. To len tragicky poukazuje na samotnú morálnu a hodnotovú dezorientáciu tejto krajiny.
Paradoxne, ak by nedajbože došlo k násilnému usmrteniu nejakého politika trestným činom, výška odškodného za stratu jeho života, by bola niekoľkonásobne nižšia, ako odškodné za výroky voči jeho osobe. Inak a hrubo povedané, život je lacnejší ako nadávky.
V obdobných veciach rozhodoval aj ESĽP (Karhuvaara a Iltalehti vs. Fínsko alebo Tolstoy Miloslavsky vs. Spojené kráľovstvo), ktorý konštatoval, že priznaná náhrada za poškodenie dobrej povesti, by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, a to výške náhrady za bolesť a utrpenie, ktoré boli spôsobené osobe telesnými zraneniami.
Škoda, že toto si náš „establišment“ zdá sa nevšimol. Súčasný právny stav teda nemožno na Slovensku považovať za spravodlivý. Ministerstvo spravodlivosti má istotne iné starosti. Na malú legislatívnu zmenu, v dobe kešu nebol a v dobe končiacej sa korektnosti ani nebude, spravodlivo povedané čas.
A Sulík versus Havran ? Havran to prehnal, ale „trápnučkí fašisti“ sa nevyhli ani zeleným liberálom.
