Denník N

Centristickí Liberálni Demokrati sú vinní za ďalšie víťazstvo populistov

Po disciplinárnej akcii stredu proti ľavicovým voličov, ktorí odmietli voliť pravicového kandidáta Macrona oproti Le Penovej tu máme rovnakú situáciu, v ktorej narozdiel od prípadu Macrona stredoví voliči zavinili víťazstvo populistickej Mayovej, ktorá z oportunizmu koketuje s reakčnými a rasistickými pozíciami.

Buržoázia a ňou vlastnené médiá sa nachádzali pred voľbami ako v každých voľbách, kde realistickú šancu na víťazstvo má kandidát, ktorý nie je nimi kontrolovaný a kúpený, v hysterickom móde. Po voľbách v tichosti uvažujú, čo ďalej, kde pravdepodobne bude nasledovať maximalizácia pokrytectva a pokus o získanie vplyvu v novej ľavici.

Americké, španielske, francúzske a britské voľby označujú koniec degenerácie tretej cesty a tradičnej sociálnej demokracie v rastúcich hnutiach novej ľavice. Napriek tomu, že tieto hnutia predstavujú svojimi návrhmi reinkarnáciu umiernenej sociálnej demokracie po roku 1914, je s nimi zachádzané ako s pôvodnými sociálnodemokratickými hnutiami, ktoré mali v úmysle zvrhnúť kapitalizmus. Toto správanie svedčí jednak o tom, že hoci aké hnutie, ktoré nie je priamo kontrolované vládnucou triedou, je videné ako potenciálne nebezpečné a nepriateľské a inak o tom, ako ďaleko sme zašli doprava odkedy v Manchesteri ľudia zomierali na prepracovanie v dvadsiatke a deti a otroci boli najväčším zdrojom ziskov, na ktorých stojí dnešný kapitál. V sociálnodemokratickom hnutí od začiatku prevládali a jestvovali oportunistické a reakčné sily, ktoré napokon tiahli toto hnutie doprava bez prestávky od roku 1895 až dodnes. Čo bolo v roku 1895 označované ako revizionizmus a najpravejšie krídlo sociálnej demokracie, si dnes zasluhuje nenávistné plátky, exkrementy novinárskej profesie a obvinenia z komunizmu a boľševizmu. Dostali sme sa teda do doby, kde je extrémna liberalizácia pracovného zákona, pravicové fiškálne návrhy označované ako „ľavicové“.

Volebný plagát vtedajšej koalície Liberálov a SDP, strany, ktorá vznikla z ľudí, ktorí odišli z Labour po zvolení Michaela Foota za lídra (advokoval výstup z NATO), z roku 1983. V týchto voľbách Labour utrpel porážku, viac v dôsledku vydierania, teda odchodu stredových voličov od Labour.
Plagát Liberálnych Demokratov z roku 2015. Rovnaká taktika ako v roku 1983, trieštenia strany, tentokrát proti ľavici nefungovala.

Macron je súčasne najlepší príklad degenerácie sociálnej demokracie do podoby, v ktorej sa stáva otvorene buržoáznou politickou stranou a inak odhalenia skutočnej loajality týchto hnutí, ich spriatelených médií a triednej povahy volebného systému. Jeho program, ktorý zahŕňa spomínané pravicové ekonomické a fiškálne návrhy, bol niektorými označovaný ako ľavicový, v kalkulovanej snahe, dobyť celé politické špektrum pre hnutia, ideológiu a politiku, ktoré sú verné len hornému percentu spoločnosti. Slovenská verzia tohto prúdu sa dnes objavuje ako kapitalistami nesené a propagované hnutie Progresívne Slovensko, ktoré sa často prezentuje ako „ľavicové“. Celý charakter a existencia tohto centristického prúdu je založené na pretvárke voči pracujúcej triede, podobnej pretvárke z iného smeru, fašizmu a ich cieľom je získanie hlasov pracujúcej triedy pre politiku, ktorá bude slúžiť záujmom buržoázie.

Súčasne je reakcia stredu na absenciu časti Melénchonových voličov v druhom kole, v porovnaní s voličským správaním stredu v britských voľbách, prejavom ich triednej loajality a triednej disciplíny v súčasnom volebnom systéme. Zatiaľ čo bolo oprávnené a správne rozhodnutie časti Melénchonových voličov, nevoliť Macrona v druhom kole z dôvodu, že je len menej rasistická verzia kapitalizmu, pravicový kandidát a v takom náskoku oproti Le Penovej hlasy ľavice vôbec nepotrebuje, označované ako „kolaborácia s fašistami“ a všeobecne napádané, správanie voličov Liberálnych Demokratov v britských voľbách si nezaslúžilo žiadne komenty. Na jednej strane je viac než jasné, že Macron by vyhral aj v prípade, že by nevolil zaňho nikto z Melénchonových voličiek. Na druhej strane je jasné, že ďalšia vláda Konzervatívcov je umožnená vďaka tvrdohlavému postoju voličov Liberálnych Demokratov, ktorí o sebe tvrdia, že sú progresívni a ľavicoví, odmietli ale voliť za jedinú progresívnu a ľavicovú stranu vo voľbách. Konzervatívci pod Theresou Mayovou pritom nabrali podobný vývoj ako rakúski ľudovci, tým, že sa snažia osloviť krajnepravicových voličov preberaním rétoriky, argumentov a politiky krajnej pravice.

Ešte aj stredové médiá a príslušníci profesionálnej triedy priznávajú, že preberajú a naberajú smer „populistickej“ UKIP. Volebné výsledky hovoria o tom, že víťazstvo Konzervatívcov bolo umožnené len na jednej strane dlhodobým prechodom voličov Liberálnych Demokratov od roku 2010, na druhej strane prechodom voličov UKIPu. Voľba medzi Konzervatívcami a súčasnou Labour sa môže zdať byť pre mnohých stredových voličov ako voľba medzi Macronom a Le Penovou, ale v tom prípade by nabudúce nemali kázať o voľbe menšieho zla. Pravdepodobne je pre nich ale to menšie zlo rasizmus a populizmus, oproti o pár percent menším ziskom a príjmom, ktoré aj tak v živote nespotrebujú, nepotrebujú a robia ich ešte aj nešťastnými.

Liberálni Demokrati v týchto voľbách zaujali rovnakú úlohu, akú mali od svojho vzniku, predošlej strany Lib-SDP v roku 1983. Táto úloha je udržanie pravice pri moci. Ich vplyv bol inštrumentálny pri vzniku tretej cesty Tonyho Blaira, ktorý si získal ich voličov posunom doprava. V rokoch 2010-2015 boli tiež súčasťou vládnej koalície s Konzervatívcami a keby to bolo nutné, boli by znova.

Správanie stredu v týchto dvoch voľbách jasne ukazuje, na čej strane stoja, na ktorej strane barikády bojujú, ktorú triedu podporujú v dnešnej triednej vojne. Je to trieda vykorisťovateľov a utlačovateľov, ktorých podporujú a nie trieda ľudí, ktorým je dennodenne brané z ich práce, znemožnené realizovať svoj potenciál a ktorí sú ubíjaní do chudoby, hladu, chorôb a vojen. Ak títo ľudia o sebe vyhlasujú, že sú ľavičiari, nie je to tá istá ľavica, na ktorej stojím ja. Nie je to ľavica pracujúcej triedy, nie je to ľavica utlačovaných a slabých, nie je to ľavica pokroku, slobody, rovnosti a bratstva, ale je to ľavica dávno prekonaného systému, systému, ktorý nikomu neprináša úžitok a šťastie a je to ľavica chamtivosti, úzkoprsosti, namyslenosti, pocitu nadradenosti, šovinizmu, rasizmu, úpadku a minulosti.

Teraz najčítanejšie