Denník N

Červenákova bokovka sebaisto dopĺňa detektívnu sériu

Najnovšia detektívka Juraja Červenáka je v mnohom iná, aj keď je oficiálne piatym pokračovaním série: Kapitán Stein a notár Barbarič. V prvom rade sa objavila pomerne v krátkom časovom odstupe od štvrtej časti série, pričom podľa verejných vyjadrení autora próza vznikala až prekvapivo rýchlo.

Toto časové bilancovanie samozrejme nepriamo objasňuje aj fakt, že detektívka Vlk a dýka nedosiahla priemerný textový rozsah predchádzajúcich častí série. Čo samozrejme nie je výhrada, naopak, sám som často tohto názoru, že menej je niekedy viac.

Inak sám Červenák tiež nie je fanúšikom textovo rozsiahlych próz, pričom nepochybujem o tom, že si takisto zároveň myslí, že napríklad klasickej epopeji Vojna a mier by jej rozsah vyčítal iba kultúrny barbar.

Na druhej strane je podľa mňa barbarstvom podobného typu aj to, ak autor žánrovej literatúry ženie svoj text cez množstvo umelých košatostí, v ktorých napokon utopí aj samotný príbeh. Na základe mojich čitateľských skúsenosti viem, že Červenákovi toto našťastie nikdy nehrozilo, práve preto si na poli literatúry a aj filmu celkom rozumieme.

Román Vlk a dýka sa odlišuje od ostatných častí aj tým, že je to prvá sólovka detektívnej série. Tento fakt samozrejme nie je žiadnou novinkou, keďže autor svojich čitateľov na túto skutočnosť vopred pripravoval. Takže už vopred bolo známe, že Červenák vsadil na svojho imaginárneho „spoluobčana“, banskoštiavnického notára Barbariča.

Celý dej je prerozprávaný v prvej osobe, a ak ste niekedy spisovateľa počuli hovoriť naživo, celý čas máte pocit, že sa k vám prihovára hlas podobný Červenákovi.

Barbaričovou sólovkou to každopádne nekončí. Je dlhodobo evidentné, že Červenák uvažuje a tvorí veľmi koncepčne, čo dokazuje aj na stránkach predmetnej detektívky, keď čitateľom pomaly vykáša chodníček k Striebornej skale kapitána Steina.

Už od začiatku čítania som však postrehol aj ďalší prejav odlišnosti od ostatných častí série. Prvé kapitoly sa podľa mňa nesú až v prekvapivo pomalom tempe. Kým v ostatných dieloch série sú už úvodné pasáže plná napätia, pričom neabsentujú ani mŕtvoly, prvé kapitoly Barbaričovej sólovky sú veľmi komorné, ak teda nechcem nekorektne naznačiť, že ma v úvode prepadol úľak z tohto, že sa nebodaj budem nudiť.

Okrem historického exkurzu do protitureckých bojov v roku 1599 sa totižto začiatočné kapitoly venujú najmä existenciálnym otázkam tridsaťšesťročného Barbariča. Notár sa vrátil do Štiavnice s povesťou úspešného vyšetrovateľa a lovca zločincov. V spoločnosti domácich priateľov sa oddáva pitkám, hazardným kartovým hrám a občas nachádza potešenie v objatí vydatých „počestných“ žien.

Našťastie okrem prípadov akéhosi domáceho súkromného očka sa mu naskytne aj príležitosť vyriešiť záhadné zmiznutie mladej dievčiny na Sitnianskom hrade. Nezvestnou je sedemnásťročná Verona – dcéra kastelána Lučanského, ktorý s manželkou a staršou dcérou Agátou obýva múry hradu Sitno. V tomto momente sa všetky obavy o dynamiku príbehu rozplynuli ako dym po výstrele z Barbaričovej sedmičky.

Vyšetrovanie prípadu sa postupne mení na záhadu. Hrad má z dôvodu tureckej hrozby aj stálu vojenskú posádku a situáciu komplikuje aj skutočnosť, že na Sitne našla útočisko aj manželka veľmoža Illésházyho, vraj najbohatšia a najmocnejšia žena v kráľovstve. Na hrade sú tak nielen obrancovia hradu, ale aj žoldnieri a sprievod vplyvnej šľachtičnej.

Samotný rébus má tak typickú, povedal by som, že až „poirotovskú“ atmosféru, keďže na mieste činu sa v tom istom momente ocitá viac ľudí, ako by za mierových podmienok bolo zvykom, čím sa okruh podozrivých zvyšuje.

Okrem toho nie je dlho jasný ani samotný motív, či išlo o útek, únos či dokonca vraždu? V hre je priebežne aj zločin z vášne alebo rodinné podhubie. Autor v texte pracuje so všetkými verziami súčasne, pričom ich nenásilne  zapracováva aj do historického rámca. Opäť nechýba ani mysteriózna linka sujetu, vinúca sa okolo legendárneho pokladu lúpežných rytierov.

V konečnom dôsledku sa nedá románu nič vytknúť. Opäť spĺňa niekoľko atribútov čítania súčasne. Napätie spojené s intelektuálnym relaxom, zábava a poučenie na jednej adrese. Keď si k tomu pridáme ešte aj regionálny a vlastivedný rozmer Červenákových kníh, tak nám z toho prosto vyjde, že by jeho tvorba mohla byť pokojne aj liečivom na mnohé ľudské frustrácie.

Škoda len, že na Vysokej škole života nie je čítanie literatúry súčasťou žiadneho študijného programu.

Juraj Červenák: Vlk a dýka. Bratislava : Slovart 2017. 216 strán

Teraz najčítanejšie