Cesta
Cesty vedené jej prstami na dlani. Dlhé a nekončené priamky pretínajúce sa občas a niekedy vôbec. Aký to krutý osud, byť rovnobežkou nepretínajúcou sa v žiadnom bode. Matematická teória tak drasticky zničila jednu jedinú nádej. Stretnúť sa. Hoc len na krátko.
Povedzme si na rovinu, nie je to ľahké. Cesta nie vždy dovedie k cieľu. Je dôležitá cesta alebo cieľ? Možno oboje a možno ani jedno. Niekedy tou cestou ideš domov a ani nevieš, že si máš dávať pozor.
Kreslila si cesty na papieri. Pohrávala sa s perom na rovnom povrchu pozvoľna, no dôsledne vyrývajúc hlboké čiary. Pretínala ich ako len chcela, sem tam niektorú z nich prerušila. Často sa blížila jedným ťahom k okraju, no vždy tesne pred koncom spomalila a elegantne uhla. Bola mágom kúzliacim obrazce, ilustrátorom cudzích osudov uzavretých v ohraničenom priestore. Krajina za oknami sa začala pomaly mihotať. Jej meniace sa farby čoskoro vytvorili jednoliatu masu obrysov, ktoré už nepripomínali nič určité. Snahy zachytiť čo i len detail rozmazanej krajiny rútiacej sa nezastaviteľnou rýchlosťou vyústili v prudký závrat pozorovateľa. Je to takto aj na konci?
Naraz všetko ustalo. Syčiaca para na malý okamih všetkých ohlušila. Stúpajúce sivé oblaky sa pomaly vpíjali do modrej palety. Po chvíli dal parný stroj varovným pískaním všetkým naokolo signál, že sa pohýna. Opäť sa vyrazilo na cestu. Tentokrát sa však už nesnažila pozorovať svet, na ktorý nemohla dosiahnuť. Vrátila sa k svojim doskám, kresliac nové, nekonečne vlniace sa línie. Otvorili sa dvere a do vnútra vošiel muž, a žena. Zdvihla oči od svojich rúk a uprela ich na prichádzajúcu dvojicu. Muž mal vráskavé ruky a starecké škvrny. Oblek prezrádzajúci dlhý život jeho nositeľa mal sivastú farbu, saku chýbali tri gombíky. Len na krátky okamih sa trajektória jeho živých hnedých očí, ukrytých za ťažké rámy okuliarov, stretla s tou jej. Jeho úzke pery sa zakrivili v úsilí pôsobiť srdečne. Nadvihol klobúk, ktorým odhalil vysoké čelo, za ktorým ako vojaci, stáli v pozore zježené sivé vlasy. Žena bola o niečo vyššia od muža. Usadila sa v jeho tesnej blízkosti a koženými rukavicami si prešla po leme dlhej a ťažkej sukne. V pravidelnom rytme jej pľúc sa kolísal jemný akvamarínový šál, ktorý sa pri kontakte so zvíreným vzduchom elegantne zošmykol až k nohám svojej majiteľky. Tá sa len s veľkými ťažkosťami dokázala zohnúť, a tak jej ho podalo to mladé dievča, neznalé sveta s prstami špinavými od atramentu. Ani kvapka sa nepreniesla na ten najjemnejší hodváb pripomínajúci spenený príliv. Všimla si pár malých dierok, ktoré však ešte väčšmi zvýrazňovali krásu mäkkej tkaniny. Podala ju žene, ktorá ďakovným gestom prijala znovunadobudnutý dar. Obmotala si šál farby jej veľkých zvedavých očí okolo bledého, vrásčitého krku. Ani jeden z dvojice nemal kufor. Len malá pompadurka strážila to málo tajomstiev, ktoré ešte pretrvali.
Za sklom upevnenom v pevnom drevenom ráme zatiaľ s poslednými zlatavými lúčmi odchádzal deň na odpočinok. Hoc mihotavé svetlo nedokázalo poraziť svojho skleneného väzniteľa, jeho divoký boj sa odrážal na tvárach cestujúcich. Len občas bolo možné zacítiť náklony rýchlo napredujúceho železného monštra, v tejto chvíli náhliaceho sa nevedno kam. Cestovali celé veky. Papieru už dochádzalo miesto. Obe jeho strany sa postupne zapĺňali až neostala jediná biela plocha. S posledným pretnutím dvoch vzájomne blížiacich sa línii sa zatvorili ich oči.
Ostala tam len ona. Sedela a dívala sa. Jej práca sa skončila, a tak vstala, uhladila si strapaté vlasy a odišla.
Vzala si iba pero.
