Cestujem, lebo som Cigán

Marek Mazini je 22-ročný Bratislavčan. O svojej skúsenosti života ako “Cigána”, ako sa on sám nazýva, rozpráva na základných a stredných školách už šiesty rok. K živým knižniciam sa dostal prostredníctvom svojej mamy, Janette Maziniovej, ktorá tento projekt na Slovensku založila v organizácii IUVENTA. Marek sa netají, že práve mama bola vždy jeho veľkou oporou a inšpiráciou, ktorá ho od malička motivovala, aby sa vzdelával, učil cudzie jazyky a niečo v živote dosiahol.

Vďaka znalosti angličtiny, španielčiny, základom taliančiny a tomu, že i keď nimi nehovorí, rozumie väčšine balkánskych jazykov, sa dokáže dohovoriť prakticky všade. Za posledných pár rokov precestoval skoro celú Európu, bol v Južnej aj Severnej Amerike. Jeho cestovateľská vášeň je však spojená aj s tým, že na Slovensku má dlhodobo problém nájsť si prácu.

Keď mal 19 rokov, pridal sa do Osvetového centra pre Rómov ako dobrovoľník a jeho prvé medzinárodné stretnutie vo Frankfurte prebudilo jeho cestovateľského ducha.

Ďalšia možnosť sa Marekovi naskytla v Bruseli, v neziskovej organizácii ERGO Network, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie Rómov v Európe. Tam zažil denné stretnutia v Európskom parlamente “s tými najdôležitejšími ľuďmi, s ktorými sme hovorili o cigánskej otázke”… “nič sa nevyriešilo”, dodáva tichšie.

Marek je impulzívny a ambiciózny človek, čo ho viedlo k rozhodnutiu nezostať v Bruseli pridlho. “Chcelo to nejakú zmenu, zbalil som si kufre a odišiel som do Uruguaju, kde som učil angličtinu malé decká, mladých a dospelých, ktorí boli zo znevýhodnených prostredí, takže ja som tam bol preto, aby som im tie kurzy dával zdarma.”

Na otázku ako ho vnímajú ľudia v zahraničí, keď im povie, že je Cigán, Marek povedal, že “všade je podstatný rozdiel oproti Slovensku. Keď som bol v Južnej Amerike, každý si myslel, že som Kubánec, Portorikánec alebo Brazílčan a keď som im nakoniec povedal, že som Cigán, tak reagovali, ‘Čože, ty si Cigán? To je úplne super, my milujeme Cigánov!’ Ja som na nich pozeral, že fúha, keby že toto mi niekto povie na Slovensku, tak jasám.”

“Čože, ty si Cigán? To je úplne super, my milujeme Cigánov!’ Ja som na nich pozeral, že fúha, keby že toto mi niekto povie na Slovensku, tak jasám.”

Pozitívne skúsenosti zo zahraničia potvrdila aj niekoľkotýždňová návšteva USA. Marek tu bol na programe pre mladých Rómov zo Slovenska, Česka a Maďarska, ktorý pozostával z výletov, workshopov, seminárov a života v komunitách. “Keď som bol v Amerike, tak s tým, že som Cigán nikto nemal problem, každý ma bral ako rovnocenného a nikto mi to nedal pocítiť, avšak akonáhle som na Slovensku, tak to cítim nonstop.”

Marek sa kvôli svojmu pôvodu na Slovensku mnohokrát stretol s rasizmom, presudkami či stereotypmi. Pri pracovných pohovoroch sa pravidelne stretáva s odmietaním, no negatívne skúseností ma aj z každodenného života.

“Hlásil som sa do tlačovej agentúry, poslal som im životopis a motivačný list a pani mi zavolala, že je síce super, že mám 21 rokov a že som precestoval polovicu sveta a že mám také a také skúsenosti, ale proste nevie si predstaviť to, že by mali za kolegu Cigána.”

“Inokedy ma nemali problém chytiť pod krk v bare a vyhodiť von len preto, že som sa prišiel spýtať o robotu alebo mi vyslovene vynadali do čiernych cigánov, čiernych psov a podobne.”

“Minulý mesiac som bol so sestrou v drogérii a pani, ktorá sedela za pokladňou upozornila kolegyňu, že sme tam prišli a celý čas chodila za nami, až som nakoniec vybuchol a spýtal sa jej, aký má problém a ona na to hneď automaticky reagovala, že no veď preto, lebo ste sku*vení cigáni.”

“Niekoľko krát sa stalo, že som skončil v nemocnici. Napríklad po tom, ako ma raz obkľúčili a zbili desiati skíni, do toho akurát prišli policajti, tak to ešte skončilo ako tak dobre. Ale po bitkách som už mal aj ťažký otras mozgu, či problémy s rebrami.”

Po takýchto smutných skúsenostiach na Slovensku asi nikoho neprekvapí, že Marek tvrdí, že v zahraničí sa cítil byť oveľa šťastnejší. Poteší však jeho nezlomný optimizmus, keď povie, že “teoreticky by som si vedel predstaviť žiť a pôsobiť na Slovensku, len by mi musel niekto dať tú príležitosť na zamestnanie, aby som mal šancu rásť. Lebo môžem povedať, že už od septembra minulého roka hľadám prácu a stále nič.“ Na otázku aká je jeho vysnívaná práca skromne odpovedá, že akákoľvek manažérska práca v kancelárii by ho určite bavila.

“To, že som nikdy nevyrastal v cigánskej osade, nehovorím po cigánsky a bol som jediným Cigánom v “bielej” triede, niekedy vedie aj k odmietaniu zo strany samotných Cigánov, ktorí ma odsudzujú, že som gádžo.”

“Strašne ma štve to, že nás hádžu do jedného vreca… nikto neberie ohľad na to, že sú aj tí slušní a vzdelaní, ktorí chcú pracovať, ktorí chcú mať vzdelanie, ale sú aj tí, ktorí nás zahanbujú. Ja sa ich nezastávam. Žiaľ, iba zopár ľudú zmýšľa normálne a neberú cigánov ako jeden celok, ale rozdeľujú ich a členia.”

“Ja nedokážem obsedieť doma, ja som akčný typ človeka, ktorý musí stale niečo robiť.”

Napriek veľkým problémom zamestnať sa Marek nesedí na vavrínoch. Pred pár týždňami sa vrátil z medzinárodného festivalu v rumunskom meste Cluj-Napoca, kde ako dobrovoľník zastupoval jednu budapeštiansku neziskovú organizáciu. Občasne pracuje aj ako fotomodel, bol tvárou reklamných kampaní pre sieť kaviarní La Putika či festival Bažant Pohoda. Momentálne hrá zloducha v slovenskom filme, ktorý si budeme môcť pozrieť budúci rok v kinách. Na to, aby mohol pracovať ako profesionálny model a predvádzať kolekcie na mólach, mu chýba asi 10 centimentrov. „Niektoré agentúry si požadujú až 180-190 centimetrov, takže v tom prípade by som asi musel chodiť na stoličke”, smeje sa.

Marek zažil, že spolužiaci, ktorí mu na základnej škole nadávali, sú teraz jeho dobrí kamaráti. Aj preto si uvedomuje, že živé knižnice sú najviac potrebné práve na konci základných škôl a hlavne na stredných a vysokých školách: “12-13 ročným je to hovoriť ešte trochu do luftu’, ale 14-roční už majú vlastné zmýšľanie a dokážu reagovať.”

A práve starších študentov zaujíma ako sa dostal k cestovaniu a tiež ako by sa k cestovaniu mohli dostať oni. Marek im o tom rád dopodrobna rozpráva, dáva im rady ako sa dostať k mládežníckym výmenám a seminárom a nerobiť nevyhnutne len to, čo chcú ich rodičia. “Pri mladých je vidieť, že majú potenciál, chcú niečo robiť, chcú sa zdokonaliť v jazyku, chcú vycestovať do zahraničia, chcú vidieť inú kultúru, iné zvyky, iné tradície.”

Najčastejšie spätné väzby po Živých knižniciach sú veľmi pozitívne. “Čitatelia” mu zvyknú držať palce do budúcnosti a Marek verí, že to v nich niečo môže zmeniť a pochopia, že “nie všetci cigáni sú rovnakí a nehádzať všetkých Cigánov do jedného vreca.”

Marekovou najpamätnejšou živou knižnicou bolo, keď mal v triede za čitateľa jedného mladého skinheada. “Keď som ho videl, nebolo mi všetko jedno a hlavne keď som mal pred ním rozprávať svoj príbeh, ale po vyrozprávaní príbehu prišiel za mnou, podal mi ruku a povedal, že si ma veľmi váži a že som jeden z mála a že som prvý Cigán s ktorým sa rozprával a ktorému podal ruku.” Marek s úsmevom opisuje tento moment ako “pocit radosti, že sa mi podarilo aspoň jedného ako-tak zlomiť.”

Marekovi úprimne ďakujem, že sa s nami podelil so svojím príbehom, a taktiež za jeho dlhoročnú angažovanosť v Živých knižniciach. Želáme mu veľa šťastia v profesionálnom aj v osobnom živote, či už to bude na Slovensku alebo v zahraničí.

Autor: Juraj Šott
Fotograf: Juraj Hrčka

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten Marekov, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Projekt Neposudzuj knihu podľa obalu bol podporený sumou 4049,55 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Neposudzuj knihu podľa obalu je Posilnenie aktívneho občianstva.