Denník N

Čevengur a komunistická utópia

Dystopická vízia vzostupu a pádu jednej komunistickej komúny

Ruský spisovateľ Andrej Platonov v snovej knihe Čevengur (napísaná už v dvadsiatych rokoch 20. storočia, ale publikovaná až v roku 1972) vykresľuje surreálnu sovietsku krajinu, ktorá sa spamätáva z neskutočne krvavého a bolestivého pôrodu bratovražednej občianskej vojny.

Budovanie a skaza Čevenguru; to je príbeh zrodenia, nepochopenia, zneužitia a rozplynutia jednej idey. Vzostup a pohroma Čevenguru; to je príbeh viacerých osudov, ktoré Platonov mapuje, osudov, ktoré majú rôzne zázemie, ale rovnaký menovateľ: hľadanie šťastia. Či už vo forme ideálnej, ale nenaplniteľnej lásky k žene, ku slobode alebo vo forme utopického sna o bájnom komunizme – spravodlivom svete, nad ktorým slnko nikdy nezapadá.

„Túžil po nejakom odpútanom, pokojnom živote na brehoch hladkých jazier, kde by priateľstvo zrušilo všetky slová a všetko mudrovanie o zmysle života.“

Čevengur je panoptickou a grotesknou kronikou ťažkého budovania prekrásneho nového sveta. Román mnohých dejových línií a skrytých detailov, snových indícií, drobných nuáns spletených s poetikou prírody ruskej literatúre sebevlastnej. Alegória prastarých mýtov, biblických motívov, stredovekých legiend, krížových výprav, dobrodružstiev Dona Quijota a nových myšlienok modernej doby. Anti-rytieri sú dedinskí boľševickí revolucionári a rozčarovaný moskovský úradník. Jedna z hlavných postáv, Kopjonkin, je zase sovietsky Don Quijot, ktorý je beznádejne a fanaticky zamilovaný do nemeckej revolucionárky Rosy Luxemburgovej, ktorá bola odsúdená a popravená… Nad tým všetkým a mnohým ďalším visí opar utópie a vädnúce nadšenie z projektu prestavby ľudskej spoločnosti. Postavy majú možnosť pokúsiť sa o uskutočnenie svojho ideálu, a keď už takmer v ňom žijú, zmocní sa ich bolestivá nostalgia a pocit ťažkej osamelosti.

Do mestečka zbaveného ústrednej vlády – Čevengur – prišli potulní proletári, bedári a nadšení rojkovia a zaviedli si tu komunizmus. Tých, čo prekážali, vyhnali alebo zastrelili. Čo sa im v meste nepáčilo, to zbúrali a prestavali podľa svojej vôle a zaviedli komunistickú ideu slobody do praxe.

„V Čevengure nemajú žiadny výkonný výbor, ale zato mnoho vecí pre šťastie, i keď nie k úžitku; osevná plocha sa sotva zmenšila, naopak, skôr sa rozšírila tým, že mesto je po novom rozplánovaní zovretejšie, pritom tu však nie je nikto, kto by o tom napísal hlásenie, keďže medzi obyvateľstvom mesta sa nenájde jediná osoba, ktorá by viedla úradnú agendu… Čevengur očividne obsadili okoloidúci tuláci, ktorí neovládajú umenie informácie. Medzi tulákmi je jeden príslušník inteligencie a jeden kvalifikovaný remeselník, obaja však docela podľahli tunajšiemu zmýšľaniu.“

Prvotnú eufóriu z novej slobody však postupne nahlodávajú pochybnosti a nový poriadok sa čo nevidieť premení na otupujúce prežívanie. Ľudia najprv nevedia, čo majú so sebou robiť, až prestanú robiť vôbec niečo.

„V Čevengure nebola o majetok núdza, (…) starosti s potravou ani útrapy s nocovaním na holej zemi v Čevengure neboli. A tu sa ľuďom z nudy začalo cnieť: prestali si jeden druhého ceniť a hľadeli na seba bez záujmu, lebo každý z nich prestal byť užitoční nielen sám sebe, ale nič užitočného ich nepútalo ani k ostatným.“

A tvárou v tvár skutočnosti, že po zrušení všetkých zákonov a peňazí, po zrušení všetkých úradov a obradov, po zrušení prakticky všetkého a ponechania človeka len samého hodeného do prírody, s hrôzou aj tí intelektuálne schopnejší, čo sa bili do pŕs za ostrov blaženosti vo večnom komunizme, zisťujú, že to predsa len nie je taká ľahká robota ten komunizmus.

„Nebolo by lepšie ponechať zatiaľ celý komunizmus a celé jeho šťastie obozretne v zásobe s tým, že by sa čas od času a podľa triednej potreby poskytoval masám len po menších dávkach a pritom sa dbalo, aby sa majetok a šťastie nevyčerpali úplné? Budú spokojní. Sú zvyknutí strádať, pre nich to nič neznamená, dajme im teda zatiaľ len málo a budú nás mať radi. Keď im ale dáme naraz všetko, potom všetok majetok premrhajú a budú chcieť ďalší, lenže my už im nebudeme mať čo dať, a oni nás zvrhnú a pobijú. (…) Nemôžeme chcieť, aby hneď zo začiatku nezostalo nič a nastal koniec, hlavne keď ten koniec bude komunizmus. Ale my koniec nikdy nepripustíme, budeme prideľovať šťastie po troškách a zas ho znova strádať, takže nám vystačí natrvalo.“

Skôr než dokážu tí bystrejší ostatných zorganizovať – skôr než sa noví ľudia Čevenguru dokázali pozviechať – tak nastane nečakaná pohroma vo forme smrtiaceho bielogvardejského útoku na mesto, ktoré zostalo prakticky bez obrany. Občianska vojna za horizontom malej utópie stále zúri.

Podobné rozčarovanie, ako u nadšeného a neskôr zmoreného úradníka Serbinova nakoniec, museli pocítiť aj tí najfanatickejší a najzasnívanejší boľševickí revolucionári, potom, čo v zápale nadšenia z uzurpovania si moci, zrušili v Rusku peniaze a nechali krajinu skolabovať. Zrejme si nakoniec udivení červení jakobíni z Kremľa povedali to čo Serbinov: „Ak sú želania uspokojené, znova sa opakujú, a dokonca ešte stupňujú. A každý občan chce, aby jeho želania boli splnené ako prvé, aby sa akurát on nemusel dlho trápiť. Lenže takto s nimi nebudeš nikdy hotový – dnes im dáš majetok, zajtra budú chcieť ženu, potom šťastie vo dne v noci – s tým si ani dejiny neporadia. Lepšie bude, keď budeme človeka postupne obmedzovať a on si bude postupne zvykať; aj tak mu nezostáva nič iné než trpieť.“

Čevengur je kniha, ktorej cesta k vydaniu by vydala na samostatný príbeh. Je to dobové svedectvo, dielo spája ruskú romantickú a realistickú tradíciu s moderným prístupom a zachytáva stret dvoch mentálnych svetov Ruska. Vidiek a mesto. Boľševici a zástancovia Cára. Viera verzus pseudovedecký komunizmus. Robotníci a roľníci a intelektuáli. Snové poetické pasáže, spoločenská satira a krvavé krutosti občianskej vojny. Rozpad štátu, impéria, spoločnosti a budovanie niečo nového. Sny konfrontované s realitou. Ľahký nadnášavý pocit eufórie a tvrdý dopad na zem.

Čevengur je výnimočné dielo sovietskej a ruskej literatúry 20. storočia. Je to kniha, ktorá zachytáva určitý moment, ktorý má svoju históriu a svoj budúci vývoj s ďalekosiahlymi následkami. Podobne ako Karin Boeyová v dystopickej knihe z roku 1940 Kallocain zachytáva pocity z života medzi dvoma totalitnými mocnosťami (Tretia Ríša a ZSSR). Alebo Jack London v Železnej päte mapuje kruté podmienky amerických robotníkov na konci 19. a začiatku 20. storočia a necháva sa uniesť mladými komunistami, o ktorých má, ako niektoré postavy v Čevengure, až moc romantické predstavy. Alebo ďalší sovietski spisovatelia ako Jevgenij Zamjatin, ktorý kvôli dystopickému majsterdielu My, musel emigrovať z Ruska – Michail Bulgakov, ktorému Stalin osobne zakázal vydanie jednej knihy, a ktorého naďalej provokoval majstrovskými alegóriami ako Psie srdce, Diaboliáda, Majster  a Margaréta – Boris Pasternak a jeho Doktor Živago, odohrávajúci sa aj počas ruskej občianskej vojny, kniha, ktorá získala Nobelovu cenu, ktorú autor z politických dôvodov musel odmietnuť.

Už nejaký čas ubehol, čo vyšlo posledné vydanie Platonovho diela a je na čase, aby sa aj Andrej Platonov dostal do hlbšie povedomia čitateľov a aby sa už konečne aj československý čitatelia dočkali kvalitného prekladu ďalšieho Platonovho (na Západe najznámejšieho) diela Základová jama (rus. Kotlovan, ang. The Foundation Pit). Dielo dokončené v roku 1930, ale kvôli cenzorským problémom vydané až roku 1987. Dystopická a satirická kniha obrazne pranierujúca radikálnu domácu politiku Stalina, kritizujúca politiku, že človek je len súčasťou celku, kolieskom v súkolí a že nie človek, ale kolektív je svätý, že nie občan, ale štát je na prvom mieste. Robotníci v tomto príbehu majú kopať stavebnú jamu pre monštruózny dom proletárov. Práca sa zdá nekonečná a postupne robotníci zisťujú, že práca na jame z nich vysáva všetku životnú energiu, odľudšťuje ich, mení ich na stroje.

Dielo Andreja Platonova a mnohých ďalších ilustruje, že aj napriek veľkej a hustej hmle štátnej propagandy a cenzurovaného písania dokáže nenápadne skrsnúť majstrovské dielo. Síce to niektorých autorov stálo pohodlný život a niektorí, ako Platonov, sa nedožili vydania svojich publikácii, je to stále dôležitá a aktuálna literatúra, ktorá len ukazuje, že ľudstvo rieši už odnepamäti základné morálne problémy, musí sa vysporiadať s radikálnymi zmenami a stále sníva svoje sny o dokonalej spoločnosti, v ktorej by nikomu nič nechýbalo. A že často tieto sny más, využijú prefíkaní ľudia, ktorí chcú mať v skutočnosti len nad všetkým kontrolu a mať neobmedzenú moc alebo chcú byť len pri zdroji štátnej pokladnice… A na tých si treba dávať obzvlášť veľký pozor.

 

 

Teraz najčítanejšie