Dialógom ďalej zájdeš, možno až za ploty

V roku 2002 rozvírila české spoločensko-diskusné vody protirasistická kampaň, ktorej ústredným heslom bolo „Be kind to your local nazi“, teda v preklade „Podporuj svojho nácka“. Kampaň ironizujúcim spôsobom predstavovala neonacistov ako znevýhodnených ľudí, ku ktorým musí mať majorita špecifický prístup, s cieľom ponúknuť takto postihnutým osobám možnosť plnohodnotne sa zaradiť do spoločnosti, napríklad aj tak, že ich hajlujúce pravice budú využité ako stožiare na sušenie prádla.

Samozrejme za touto hyperbolu sa skrývalo čisté zosmiešnenie neonacistov ako nebezpečných obmedzencov, no s odstupom času sa ukazuje, že ono to až tak na smiech nie je, keďže v celej Európe sa politická scéna postupne radikalizuje. Tieto trendy neobišli ani Slovensko a s odstupom celého desaťročia sa situácia vyvinula až k tomu, že zrazu sa z bizarnej, ale zároveň nebezpečnej subkultúry, stala politická strana so zastúpením v parlamente.

Dopomohli k tomu samozrejme najmä voliči, ktorí stále otvorenejšie sympatizujú s extrémistickými názormi, no napriek tomu stále prevláda viera, že veľká časť elektorátu takýchto strán bola skôr uvedená v omyl, pretože čoraz viac zlyháva kritické myslenie a zároveň sú v kurze skratkovité riešenia. V súčasnom diskurze preto stále častejšie zaznieva, že s týmito voličmi treba neustále diskutovať, pričom asi nebude márna snaha nadviazať edukačný dialóg aj s priamymi hlásateľmi ultrapravicových postojov.

Pre mnohých ľudí, nositeľov tzv. humanistických myšlienok je to samozrejme nepredstaviteľné, ale príkladom by mohol byť intelektuál Fedor Gál, ktorý má s antisemitizmom a rasizmom tie najtragickejšie osobné skúsenosti, a napriek tomu dokázal celé roky nachádzať v sebe ochotu diskutovať s presvedčeným mladým národným socialistom.

Dialóg začal pred takmer siedmimi rokmi, keď mladý Matej, pôvodom Košičan s nedokončeným gymnaziálnym vzdelaním a so skúsenosťou gastarbeitera vo Veľkej Británii, spustil spontánnu emailovú komunikáciu s mužom Novembra 1989, majúcim už vyššie spomenuté životné skúsenosti.

Fedor Gál s vnútorným presvedčením, že dialóg je nutný za každých okolností, pristupuje k pýtajúcemu sa od samého začiatku s obrovskou dávkou tolerancie, hoci mnohé myšlienky a otázky z druhej strany plota sú postavené na otvorenom antisemitizme a rasizme, aj keď často zaobalené do pomerne slušnej formy.

V mnohých vyjadreniach je Matej cynický a v začiatkoch dialógu až neľútostný, no napriek tomu sa Gál snaží reagovať rozvážne, udržiava diskusiu v jasných mantineloch, hoci v určitých momentoch ani jeho servítka nie je natoľko veľká, aby neskryla rozčarovanie a pobúrenie.

Napriek tomu je to však práve Fedor Gál, ktorý sa snaží vždy vrátiť komunikácii vecnosť, možno aj z dôvodu, že u druhej strany naozaj neabsentuje inteligencia, čo sa asi u mnohých nositeľov neonacistických myšlienok úplne povedať nedá, čoho dôkazom sú aj mnohé slovenské facebokové profily ich vyznávačov.

Paradoxne pred týmito ľuďmi zo slovenského ultrapravicového prostredia nás všetkých varuje aj účastník dialógu, Matej, ktorý sa na mnohých miestach vyhraňuje voči tzv. mainstreamovej verzii holokaustu, no zároveň odmieta aj slovenskými neonacistami vulgarizovanú predstavu o zinscenovaní tejto genocídy.

Z jeho názorov, ktoré sú formované určitou rozhľadenosťou a sčítanosťou však cítiť hlavne frustráciu a vykorenenosť, ktorej znaky sám otvorene priznáva. V jeho postojoch dominuje tiež protisystémovosť, pričom jeho takpovediac svetonázor je až ukážkovým príkladom, ako blízko majú k sebe ultrapravicové a ultraľavicové názorové pozície.

Určitý konkrétny priesečník získavajú aj v jeho názoroch na parlamentnú demokraciu západného typu, ktoré aj vzhľadom na aktuálnu slovenskú (európsku) politickú realitu, vyznievajú skutočne mrazivo.

„Parlamentná demokracia skapíňa a my sa tešíme. Nacionalisti z jednej strany, komunisti z druhej a islamisti zvonka tú prehnitú budovu rozbijú. Ale cestu k nevyhnutnému autoritatívnemu režimu zajtrajška, rovnako ako k boľševickej revolúcii v Rusku vyšliapu liberáli a parlamentné potkany svojou pohodlnosťou a hlúposťou. My čakáme na pád. Dáme 21. storočiu ešte zmysel“.

Matejove postoje v podstate vykazujú všetky symptómy tzv. antisystémovej alternatívy, od tzv. hľadania pravdy, odhaľovanie sprisahaní, cez branie si späť krajiny, až po strach z ohrozenia kultúry. Okrem toho v jeho replikách dominujú vyjadrenia o ekonomicko-sociálnych konfliktoch, a to často na úkor občianskych cností a slobôd.

V jeho postojoch má totižto aj humanizmus najmä negatívnu a ironickú konotáciu, pričom aj samotnému Gálovi vyčíta, že nedokáže vystúpiť zo svojej „päťhviezdičkovej učebnice etiky“. Osobne mi je ľúto, že sa v ostatnom čase stala z humanizmu nadávka, pričom sám Fedor Gál si na svoju adresu za ostatných 27 rokov vypočul aj oplzlejšie invektívy.

Napriek tomu zostal humanistom v pravom slova zmysle a hoci nemusím vždy s jeho názormi súhlasiť, tento jeho životný prístup mi je určite sympatickejší, ako to večné topenia sa vo vlastných a celospoločenských frustráciách.

Tie sú totižto často palivom hnevu a nenávisti, a preto je potrebné občas počuť hlas, ktorý možno bude znieť premúdrelo, korektne a elitársky, ale presne takto to musí odznieť, aby bol na jednej strane kontrastom voči krčmovým pľuvancom, a zároveň kultúrne naformulovaným manifestom, ku ktorému musia s rešpektom pristupovať aj politicko-ekonomické elity.

Dialóg dostal knižnú podobu vo vydavateľstve Absynt s názvom Cez ploty. Text je doplnený farebnými ilustráciami Fera Guldana, ktoré sú pôvodne súčasťou jeho obrazového cyklu Exody.

 

Fedor Gál a Matej : Cez ploty,  Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Edícia: Bez reportérov