Chantal Akerman a osobná výpoveď ženy
Belgická režisérka nakrútila “prvé veľdielo dejín kinematografie v ženskom rode.”
Týmito slovami opísal Le monde jej druhý celovečerný film Jeanne Dielman, 23, quai du commerce, 1080 Bruxelles z roku 1975. Zobrazuje život ženy v domácnosti počas troch dní, pričom sa zameriava najmä na každodennú rutinu, ktorú kinematografia a celá spoločnosť odmieta vidieť. Ako sama povedala: “Myslím, že ide o feministický film, pretože dáva priestor veciam, ktoré neboli nikdy, takmer nikdy, zobrazené takýmto spôsobom, ako každodenné gestá ženy. Tie sú na poslednom mieste hierarchie filmových obrazov. Bozk alebo autohavária sú vyššie a nemyslím, že ide o náhodu. Je to preto, že sú to gestá žien, ktorým sa nepripisuje vysoká hodnota.” Minimalisticky, pár strohými dialógmi a prakticky bez dejového oblúku zachytila Chantal Akerman postavenie ženy, to, čo je nútená robiť, potláčanie jej túžob; film balansuje medzi vnútornou silou ženy a tlakom na ňu.
Akerman nakrútila tento film, keď mala 24 rokov a ako pripomína Richard Brody, prirovnanie k debutujúcim dvadsiatnikom Orsonovi Wellsovi (Občan Kane) a Jean-Luc Godardovi (Na konci s dychom) je na mieste – nielen kvôli mladému veku, ale najmä preto, ako všetci traja svojimi radikálnymi filmami ovplyvnili generácie tvorcov. S trochou pátosu: všetci traja nakrútili filmy, ktoré zmenili kinematografiu.
Vyše 40-ročná kariéra Chantal Akerman sa však nedá redukovať na jeden film. Pravidelne sa presúvala medzi hraným a dokumentárnym filmom a videoinštaláciami. Je tu il elle, osobná výpoveď aj o vlastnom tele, či News from Home sú ovplyvnené americkou experimentálnou tvorbou; Golden Eighties a Un divan à New York sú zas žánrové filmy; La captive a Almayerovo šialenstvo (La folie Almayer) aktualizovanými adaptáciami modernej literatúry, konkrétne Marcela Prousta a Josepha Conrada; D’est o rozpade východného bloku je dokumentom aj inštaláciou.
Prakticky všetky filmy sú osobné, v niektorých sama vystupuje, v iných je aspoň na pozadí tematizovaná skúsenosť ženy, či dedičstvo šoa – jej matka prežila koncentračný tábor a aj keď o tom odmietala hovoriť, táto sprostredkovaná skúsenosť Chantal silne ovplyvnila. Asi je príznačné, že jej posledný film No Home Movie, ktorý mal premiéru minulý rok v Locarne, dva mesiace pred jej smrťou, hovorí o vzťahu k matke.
Tak široké dielo sa taktiež ťažko charakterizuje. Platí však, že Akerman nešla na diváka zľahka. Odmietala realizmus, pretože nechcela kopírovať realitu, ale transformovať ju. Nezaujímala ju psychológia, ktorá by vysletľovala konanie postáv, skôr sa snaží, aby sme sa pod tiahou konfrontovali sami so sebou. Vždy chcela, aby sme precítili trvanie, pretože, ako slávne povedala: “Keď sa ľuďom páči film, povedia: ‘Ani som si nevšimla, ako to ubehlo.’ No ja si myslím, že keď nevidíte ubiehanie času, niekto vám ukradol hodinu a pol alebo dve hodiny z vášho života. Pretože všetko, čo v živote máte, je čas. V mojich filmoch ste si vedomí každej jednej sekundy, ktorá prechádza vaším telom.”
Pritom, aj keď sa viaceré jej filmy, vrátane Jeanne Dielman, môžu zdať konceptuálne (čo by naznačoval aj spomínaný vplyv experimentálneho filmu), nikdy takto neuvažovala. Sama hovorí, že pracuje skôr intuitívne a proces tvorby je neustále hľadanie.
“Neustále hľadanie” je dobrý záver príspevku. Keďže sa o Chantal Akerman po jej smrti písalo celkom dosť, odkážem vás už na iné texty. Časopis Senses of Cinema jej venoval tému čísla, pričom obsahuje aj viacero osobných spomienok. Nekrológy plné informácii priniesli, napríklad, The New York Times a Richard Brody pre The New Yorker; text presahujúci nekrológ potom aj CinemaScope. Zo starších textov stojí za pozornosť profil Sight&Sound, J Hoberman pre The Village Voice a dlhé interview pre knihu vydanú Viennale. A nakoniec článok NYT o vplyvoch Chantal Akerman na tvorcov ako Gus Van Sant, Michael Haneke, či Kelly Reichardt.
Kino inak A4 premietne v utorok 29. marca o 18h30 dokument Nepatrím nikam – Filmy Chantal Akerman a o 20h hraný film Almayerovo šialenstvo.
A4 – Priestor súčasnej kultúry, budova YMCA, Karpatská 2, Bratislava
Tomáš Hudák
(fotografia: záber z filmu Je tu il elle, Chantal Akerman, Cinémathèque Royale de Belgique)
