Denník N

Charakter stalinizmu I.

Maďarsko, 1956.
Maďarsko, 1956.

Stalinizmus, teda reálne hnutie, skrývajúce sa celé storočie za slová socializmu, komunizmu a emancipačnej teórie marxizmu, a reálne existujúce diktatúry, ktoré splodil, je najväčší dôvod pre zlyhanie komunistického hnutia v 20. storočí a prežitie kapitalistickej spoločnosti.

Stačí zbežný pohľad na politické pole v západných spoločnostiach alebo aj v treťom svete, do mediálnych správ a ideológie pracujúcich, „obyčajných občanov“, vôbec stačí byť len podpriemerným členom svetovej spoločnosti, aby človek vedel, že komunizmus je všeobecne identifikovaný s represívnymi oligarchickými a diktatoriálnymi režimami ako Severnej Kórei, Vietnamu, Kuby, Číny, Juhoslávie alebo mŕtveho Sovietskeho zväzu a Východného Bloku. Ešte aj orgány pracujúcej triedy, odborové hnutia a politické strany, sociálnodemokratické a stalinistické, identifikujú tieto režimy s marxizmom a komunizmom. Na Slovensku viete spoznať pravičiara alebo ľavičiara podľa toho, či minulý režim nazýva komunizmom alebo socializmom. Práve kvôli tomuto dvojitému vymazaniu dejín a propagandistických mašinérií, ktoré cenzurovali a klamali o marxizme jednak v západných krajinách a inak vo Východnom Bloku a iných „socialistických krajinách“, je marxizmus ako taký a tým pádom správna interpretácia minulého režimu stratená. Prežíva len v marginalizovaných skupinách „aktivistov“ a stratených životných existencií, ktoré trávia svoj čas štúdiom týchto artefaktov a udalostí v širokej spoločnosti, ktorú to zjavne veľmi nezaujíma alebo je otvorene nepriateľská voči všetkému, čo aj asociatívne pripomína „komunistickú totalitu“.

Kvôli obmedzenému priestoru tohto blogu nebudem môcť každý aspekt marxistickej teórie vysvetliť na základe citácií z primárnych zdrojov, preto odporúčam ľuďom, aby si to buď sami naštudovali, alebo mi dôverovali v reprezentácii tejto témy. V zobrazení stalinizmu sa budem orientovať podľa definície Trockého, napriek tomu, že nesúhlasím s každým aspektom trockistickej teórie a praxe, osobných názorov, rozhodnutí a činov Trockého najmä v Občianskej vojne, alebo so všetkými názormi a činmi ľudí, ktorí sa za trockistov označujú. Ide o to, že z existujúcich teórií je táto tá najucelenejšia a najsprávnejšia a vytvárať vlastnú za mi zdá byť v tejto súvislosti bizarné a trochu megalomanské.

Sloboda, rovnosť, bratstvo boli heslá Ruskej revolúcie ako aj dovtedajších socialistov a revolucionárov. Ukazujú silné spojenie s osvietenstvom a s myšlienkou demokracie.

Stalinizmus v trockistickej teórii označuje politický a ekonomický systém byrokratickej diktatúry, aká existovala v Sovietskom zväze od roku 1923/8 až do roku 1989 a následne vo všetkých satelitných, resp. sesterských stalinistických štátoch, teda vo Východnom Bloku, Juhoslávii, Albánsku, Číne a Vietname (so zmeneným ekonomickým systémom od roku 1978/1993) a dodnes na Kube a v Severnej Kórei. Označuje presný opak marxistického pojmu diktatúry proletariátu, ktorá má byť realizovaná prostredníctvom demokratických orgánov fungujúcich vo viacstraníckom systéme s imperatívnym mandátom delegátov a slobodou prejavu, zhromažďovania a tlače. Tiež označuje opak „zdravého“ robotníckeho štátu, prechodnej spoločnosti a „socializmu“ (v zmysle prvej fázy komunistickej spoločnosti), ktorý má byť v pokročilom štádiu rozpadu štátu, najmä represívneho aparátu. Napriek tomu to nie je kapitalizmus, ako mnohí pokračovatelia trockizmu tvrdili a tvrdia a nie je to triedna spoločnosť v marxistickom zmysle, byrokracia nie je nová buržoázia, „spoločný kapitalista“ alebo podobné, ale je to výsledok veľmi rozporuplného vývoja z Ruskej revolúcie a Občianskej vojny, v ktorej došlo k vyvlastneniu kapitalistov, ale nedošlo k dlhodobej politickej vláde proletariátu a konsolidácie tejto politickej revolúcie. Práve naopak došlo k vzniku novej „kasty“ alebo „polovičnej vládnucej triedy“, ktorá politicky vládla nad proletariátom, riadila hospodárstvo, no nevykorisťovala tak, ako kapitalisti vykorisťujú.

17. Kongres Čínskej Komunistickej strany v roku 2007.

Stalinistické spoločnosti teda boli inherentne rozporuplné spoločnosti, ktoré sa mohli, ako Trockij správne povedal, vyvíjať len do dvoch smerov, buď do premeny do kapitalizmu, v ktorej byrokracia zaujme pozíciu novej buržoázie, alebo do skutočnej prechodnej spoločnosti, v ktorej musí byť byrokracia zvrhnutá proletárskou revolúciou. Ako dejiny ukázali, v každej stalinistickej krajine došlo alebo pravdepodobne dôjde k realizácii prvej varianty a to práve preto, lebo táto byrokracia vďaka monopolu represívneho štátneho aparátu a informácií dosiahla zničenie triedneho vedomia v proletariáte a jeho schopnosť, ako aj pripravenosť k revolúcii, zatiaľ čo veľká časť byrokracie postupne sympatizovala s kapitalistickou „reštauráciou“ a rozšírením privilégií, ktoré mali. Táto teória preto dokáže veľmi dobre vysvetliť revolúcie vo Východnom Bloku, prečo v mnohých krajinách dodnes prevládajú veľké časti bývalej byrokracie ako nové vládnuce triedy, v niektorých liberálnodemokratickými metódami, v iných nie a prečo v Číne a Vietname došlo ku kapitalistickej reštaurácii práve cez iniciatívu byrokracie, ktorá sa rovnakými mafiánskymi spôsobmi prelieva do novej buržoázie.

Stalinizmus teda proti stalinistickej a antikomunistickej interpretácii neoznačuje ideológiu a politiku Stalina ako autokrata ZSSR a rovnako tak neoznačuje len kremeľské politické strany a nomenklatúry, ale označuje práve určitý veľmi nezvyčajný typ spoločnosti. Rovnako je byrokracia „vinníkom“ a nepriateľom, lebo označuje narozdiel od antikomunistickej teórie nielen nomenklatúru a podstatne nie bežných členov komunistických strán, ktorí nemali žiadny vplyv na politiku a hospodárstvo, ale najmä tiež celý štátny aparát, no najmä funkcionárov a manažérov, ktorí sa potom v kľúčových rokoch po revolúcii podieľali na privatizačných procesoch a tvoria dodnes veľkú, ak nie väčšinovú časť buržoázie v týchto krajinách.

26. Kongres Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1981.

Vznik stalinizmu je pritom úzko spätý s udalosťami v kľúčových rokoch po októbrovej revolúcii v roku 1917 až do roku 1923, resp. 1928, kedy proces byrokratizácie a konsolidácie novej kliky bol už pravdepodobne spečatený, pričom roky 1928-1936 vyjadrovali len likvidáciu potenciálnych alebo reálnych nepriateľov tejto kliky. Najviac je preto spätý s Občianskou vojnou a podľa rôznych interpretácií s organizačnou formou Sociálnodemokratickej strany, s rôznymi rozhodnutiami vtedajšieho vedenia alebo s ideológiou leninizmu či marxizmu. Trockij pritom až do rozhodujúceho roku 1917, keď Lenin veľmi nečakane odhodil marxistickú dogmu postupného vývoja kapitalizmu a revolúcií, krok veľmi podobný teórii permanentnej revolúcie od Trockého, kritizoval organizáciu strany, ktorá podľa neho bola príliš centralizovaná a koncentrovala teda v sebe nadmierne kariéristické sily a príslušníkov maloburžoázie, inteligencie a byrokracie, ľudí, ktorí boli veľmi vzdialení od reality ruského obyvateľstva a nadovšetko chceli teplé miesto v straníckej mašinérii. Túto kritiku opustil v chaose udalostí, aj keď sa k nej obmedzene vracal až do svojej smrti. Napriek antikomunistickej propagande a všeobecnému presvedčeniu, bola Sociálnodemokratická strana vo vtedajšom proletariáte a najmä medzi vojakmi veľmi populárna sila a Októbrová revolúcia bola podľa volieb, ktoré ju nasledovali, udalosť, ktorú podporovala väčšina obyvateľstva. Nezhody medzi jednotlivými stranami, najmä „boľševikmi“ a Esermi, ktoré vyjadrovali jednotlivé želania tried, teda proletariátu a vojakov, ktorí chceli koniec vojny a vyvlastnenie kapitalistov, zatiaľ čo roľníci mali patriotický postoj k vojne a boli proti socializácii zeme (ale za zemskú reformu), prispeli k vzniku Občianskej vojny. Nasledovalo povstanie Eserov a menševikov, čo viedlo k zákazu ich strany, povstanie bielych, čo viedlo k zákazu ich strán a k povstaniu anarchistov, čo viedlo zasa k ich zákazu (pričom Kronštadt je určite čierna časť Trockého biografie). Výsledkom toho bolo, že boľševici zostali jedinou legálnou stranou, čo sa potom nezmenilo až do roku 1990. Podobne existovala pred Občianskou vojnou, až do leta 1918, živá vnútrostranícka a sovietska (rady pracujúcich a vojakov) demokracia, zatiaľ čo v priebehu Občianskej vojny sa obe inštitúcie premenili skôr na formálne obaly a boli riadené centrálnou disciplínou. Trockisti tento vývoj vysvetľujú a ospravedlňujú tým, že v čase vojny a hladu nebolo možné udržať demokraciu. Nachádzame tu teda prvý krát iný význam robotníckeho štátu a diktatúry proletariátu a to je dočasná diktatúra avantgardy. Stalinisti toto „dočasné“ len predĺžili na sto rokov. Či tento vývoj bol nanútený okolnosťami, alebo kombinácia omylov a okolností, alebo úmysel boľševikov, zostáva otvorenou otázkou. Rozhodujúce je však, že bol v rozpore s boľševickým a marxistickým programom, ktorý bol vždy radikálne za demokraciu a to prehĺbenú voči tej parlamentnej.

Petrohradský Soviet z roku 1917. Veľmi podobný predchádzajúcim obrazom, tento ale vyjadruje demokraciu a tie ostatné diktatúru.

Práve uprostred Občianskej vojny Lenin utrpel viaceré porážky a nemohol sa viac zúčastňovať politiky, zatiaľ čo Stalin vďaka svojim administratívnym schopnostiam naberal čoraz väčšiu moc v strane, ktorá sa opierala takmer výlučne len o byrokratické, nedemokratické posty a zamestnancov. Už tu vidíme začiatky špecifickej kultúry stalinistickej byrokracie, ktorá pre cudzie oči silno pripomína mafiu, teda spolok založený na sociálnych kontaktoch a vzájomných výhodách, ktorý je ale zväčša neformálny. Stalin je pritom z čisto ľudského hľadiska prekvapivo nezaujímavý človek, jeho jediné zaujímavé črty boli paranoja, pomstychtivosť a zlé maniere, nebol ale inak v ničom výnimočný, nie veľmi inteligentný, žiadny veľký teoretik (všetky jeho práce až na v skutočnosti Leninov „Marxizmus a národná otázka“ sú známe tým, že znásilňujú marxistickú teóriu), ani agitátor či aktivista. Ani Lenin tento vývoj zastaviť nedokázal, keby chcel, čo sa možno prejavuje tým, že odraďoval od toho, Stalina zvoliť ako jeho nasledovníka. Už bezprostredne po jeho smrti a konci Občianskej vojny teda nachádzame situáciu, v ktorej väčšina členov Komunistickej strany neboli príslušníci proletariátu, ale celý aparát bol už plne v rukách novej „byrokratickej“ kliky. Trockij sa proti tomuto pokúšal viesť zúfalý boj, čo napokon skončilo jeho vylúčením zo strany a exilom v roku 1928. V tomto čase ešte v ZSSR vládol NEP a tzv. „ľavá opozícia“ Trockého proti tomu argumentovala vytvorením plánovaného hospodárstva so súčasnou demokratizáciou strany a štátu. Už vtedy sa obával, že sa byrokracia, ktorá sa opierala o kulakov, profitujúcich z NEPu, pokúsi o kapitalistickú reštauráciu. Stalin potom paradoxne prevzal program ľavej opozície bez demokracie a s prílišným tempom v roku 1929/1930, čo spôsobilo hladomor v rokoch 1932-33. Rovnakú katastrofálnu politiku opakoval Mao v Číne, kde si hladomor vyžiadal ešte viac, 60 miliónov obetí. V rokoch 1934-36 potom zlikvidoval zvyšky ľavej, ako aj pravej opozície a potenciálnych nepriateľov režimu a okrem iného zaviedol sieť táborov nútenej práce, GULAG. Rozhodujúce pri charakterizácii tohto teroru je, že slúžil ako prostriedok k stabilizácii a udržaniu diktatúry byrokracie a represívny charakter stalinizmu potom sprevádzal všetky jeho varianty až dodnes. Otázka, nakoľko tento teror nadväzoval na červený teror v Občianskej vojne a bol len jeho pokračovaním, je znovu otvorená.

Väzni alebo otroci v neznámom tábore siete GULAG.

Rovnako rozhodujúce je ale pri charakterizácii tohto násilia vyzdvihnúť jeho rozporuplný charakter ako v ideológii, tak aj vo funkcii a v motívoch. Pre mnohých stalinistov až dodnes to bola politika, ktorá sa postavila len proti „fašistom“, „trockistom“ (ktorí boli vtedy porovnaní s fašistami) a „kulakom“. Napriek všetkému zostáva fakt, že ako každá propaganda nie je úplná lož, aj v prípade stalinizmu určitá časť represie bola namierená proti skutočným fašistom, nezávisle od toho, či to bolo oprávnené alebo nie. Rovnako v rôznych povstaniach proti stalinizmu existovali skutočne prúdy, ktoré boli reakčné a fašistické, rovnako ako aj niektoré obete stalinizmu boli skutočne reakční, fašisti, teda ľudia, ktorých by sme možno aj dnes zavreli a zakázali. V motívoch tiež nebol, podobne ako v kapitalizme, založený len na egoizme a zlom úmysle. Rovnako ako väčšina buržoázie nie je vo veľkej väčšine prípadov malevolentná, ale ambivalentná, podobne to bolo v prípade stalinistickej byrokracie, aj keď u nich hrala nenávisť a malevolencia určite väčšiu úlohu.

Zdroje:

Trotsky, L. D.: The Revolution Betrayed. What is the Soviet Union and where is it going?, 1937, https://www.marxists.org/archive/trotsky/1936/revbet/index.htm (v slovenčine táto kniha nikdy nevyšla, v češtine je dostupná len z roku 1995 a nie je dostupná na internete)

Trotsky, L. D.: Stalin – An Appraisal of the Man and his Influence, 1941, https://www.marxists.org/archive/trotsky/1940/xx/stalin/index.htm

The Degenerated Revolution: The Rise and Fall of the Stalinist States (ed. by D. Hughes, P. Main), Prinkipo, 2012

Pokračovanie bude uverejnené o 24 hodín

Teraz najčítanejšie