Denník N

Chlieb si váži ten, kto okúsil hlad slobodu si váži ten, kto žil v neslobode

Juraj Alner patrí k pamätníkom historických zvratov na Slovensku. Na vlastnej koži okúsil prenasledovanie fašistickým aj komunistickým režimom.

Vojnu a holokaust prežil len vďaka tomu, že sa spolu s matkou a nevlastným otcom až do príchodu Červenej armády skrývali v horách a dedinách stredného a severného Slovenska. V tomto období sa im podarilo prežiť za pomoci neznámych ochotných ľudí, na čo spomína: „Na slovenskom vidieku bolo veľmi veľa ľudí, ktorí nasadili vlastný život, aby pomohli úplne cudzím ľuďom. Počul som, že mnohí za to brali peniaze. Neviem si však predstaviť také peniaze, za ktoré je človek ochotný dať život za cudzích ľudí. Tým všetkým, ktorí vedeli, že nám hrozila istá smrť, sme nesmierne vďační. A keď je reč o Červenej armáde, slovo „príchod“ nevystihuje realitu: prebojovali sa s obrovskými stratami na životoch aj cez naše územie až do Berlína.“

Po prežití nacistického prenasledovania musel Alner vzdorovať aj komunistickému režimu.   „Mnohí po vojne podľahli ilúzii, že komunisti sú riešením, že s nimi svet bude lepší. Dokonca ani politické vraždy a teror ich nepresvedčili. Mysleli si, že ich sa to netýka. Našej rodiny sa to týkalo bezprostredne. Ako 14-ročný som vedel, aký režim to je.“

Neodmysliteľnou súčasťou komunistického režimu bola najmä v 50. rokoch minulého storočia  ŠTB. Jej prítomnosť zaregistroval už  ako chlapec, keď do ich domácnosti vnikli na Veľkú noc roku 1951 agenti. „Dvíhali telefóny a otvárali dvere, ak k nám niekto prišiel. Nakoniec urobili domovú prehliadku, teda všetko vyhádzali zo skríň atď., a odviedli nevlastného otca –  vrátil sa domov až o 11 rokov. Keď sme  vtedy stretli našich známych na ulici, prešli na druhú stranu cesty, aby sa s nami nemuseli stretnúť. Každý mal strach.“

alner6

Napriek všetkému sa Alnerovi podarilo získať vysokoškolské vzdelanie. Po úspešnom ukončení štúdia na Vysokej škole pedagogickej a Komenského univerzite nesmel učiť, nastúpil v Krupine ako robotník. „Prispela k tomu asi aj moja účasť na študentskej demonštrácii v roku 1956: Študenti niesli rakvu s nápisom akademická sloboda a hodili ju do Dunaja. Viacerých vyhodili zo školy, ja som obišiel relatívne dobre.“

Komunistický režim nebol po celých 40 rokov rovnaký. „V roku 1953 zomrel diktátor Stalin, masový vrah s miliónmi obetí. Kto z mladých ľudí dnes ešte vie, kto to bol? No tvrdá diktatúra u nás trvala do začiatku 60. rokov. Vtedy som už nastúpil ako stredoškolský učiteľ.“  V 60. rokoch pôsobil Alner ako novinár. Aj to bola dramatická doba. „Otec už bol doma, no hoci ho úplne rehabilitovali a súd konštatoval, že skutok sa nestal, bol chorý a schopnostiam primerané zamestnanie už nenašiel. Uvoľňovanie pomerov sa začalo v roku 1963 konferenciou o Franzovi Kafkovi na zámku Čs. akadémie vied v Libliciach. Tam na ďalšej o modernom umení v roku 1964 som sa zúčastnil. Bol tam aj mladý dramatik Václav Havel.“ Vtedy sa začala aj Alnerova intenzívna politická práca. Stal sa redaktorom denníka Ľud. „S niekoľkými kolegami sme sa usilovali robiť aj napriek stále existujúcej cenzúre čo najlepšie noviny. A ja som sa pokúšal využiť priazeň doby a premeniť Stranu slovenskej obrody kolaborujúcu s komunistami, na stranu aspoň sčasti rovnocennú. Keď sa v roku 1968 stal šéfom komunistov Alexander Dubček, stretol som sa s ním. Povedal mi však, že reformy sa robia vo vnútri komunistickej strany, pripomenul článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany – uvedomil som si vtedy, že socializmus síce môže byť s ľudskou tvárou, ale nie s ľudskou dušou. Takzvaní reformní komunisti boli a zostali komunistami.“  

Na svoje zážitky z minulosti aj s odstupom času spomína s hrdosťou. Po tom čo cudzie tanky obsadili Československo a ilúzia reforiem bola preč, dostal sa Alner znova do výroby: teraz ako tlačiarenský robotník. V roku 1978 sa mu pošťastilo dostať sa ako knihovník na VŠMU. Tam ho zastihli zlomové udalosti novembra 1989. Alner sa od prvej chvíle pridal k študentom, pomáhal im zorientovať sa v situácii, pomáhal im pripravovať vystúpenia na námestí. Spomína: „Zabarikádovali sme sa v budove, nikto netušil, či  štátna bezpečnosť zaútočí. Neznáme ženy nám nosili jedlo, bola to úžasná atmosféra veľkej udalosti. Privítali sme aj koordinačný výbor VPN, zasadal u nás, pokiaľ získal vlastné priestory“.

alner2

Čo pre pána Alnera znamená Živá knižnica? „O spoluprácu ma požiadala Mirka Gajdošová z Iuventy na jar 2012. Odvtedy sme veľakrát diskutovali so školákmi takmer na celom Slovensku. Takéto diskusie považujem za nesmierne užitočné. Myslím si, že mladí ľudia by sa mali viac zaujímať o minulosť, aby mohli pochopiť súčasnosť.“

Juraj Alner je jednou z najstarších Živých knižiek na Slovensku. Tvrdí: „Historické povedomie mladých ľudí je veľmi slabé. Mám takúto skúsenosť zo stredných škôl, ale aj z vysokoškolských prednášok, seminárov, diskusií.  Časť mládeže je vzdelanejšia ako sme boli my v jej veku. Majú s nami neporovnateľné možnosti poznávať svet, zapájať sa do medzinárodných projektov. My sme žili za nepriestupným plotom, to sa netýka len možností cestovať či študovať, ale súvisí to aj s nedostupnosťou literatúry. Roky som pracoval vo vysokoškolskej knižnici a viem, aké zložité bolo dostať odbornú publikáciu z cudziny. Stačilo, že sa v nej objavilo meno človeka, ktorý bol na indexe komunistickej cenzúry a kniha putovala do depozitára. Dnes je dostupné všetko. A zrazu zisťujeme, že v záplave informácií sa (nielen)  mladí ľudia topia, že sa nevedia zorientovať. To je zlatá baňa pre všelijakých konšpirátorov a prekrúcačov právd. Denne dostávam maily z neidentifikovateľných zdrojov. Šíria bludy, nezmysly, polopravdy a úplné lži. A poznám množstvo ľudí, aj vzdelaných, ktorí vravia: Vidíš, v skutočnosti je to takto. A oficiálne médiá nám to zatajujú.“ Čo sa proti tomu dá robiť? „Hovorím tomu absencia vedomia súvislostí. Treba poznať aspoň históriu 20. storočia. Aspoň slovenskú dôkladne a rámcovo aj svetové pohyby. Kultúrne hodnoty Európy.

To ale živé knižky robiť nemôžu.

„Môžu v tej najjednoduchšej forme: rozprávaním osobných príbehov, to na mladých ľudí pôsobí, to sú autentické dejiny. A zaradením udalostí do kontextu. Napríklad vojnový slovenský štát: je ľahké presvedčiť ľudí, že je dobré mať svoj štát. Ale mali by vedieť, že nám ho naordinoval Hitler ako súčasť veľkého plánu na rozbitie Európy. Bol to naozaj štát Slovákov? Nehovoriac o tom, že cieľavedome odbúral všetky stopy demokracie, že sa ostro vymedzoval proti Čechom, Maďarom, menšinám, že vyše stotisíc občanov Slovenska vydal štát na smrť len preto, že boli Židia alebo Rómovia. Dnes vidíme nový nástup radikálnych netolerantných skupín, ktoré sa dostávajú aj do parlamentu, teda tam, kde sa rozhoduje o budúcnosti našej krajiny. A mnoho mladých ľudí ich podporuje. Nie preto, že mnoho mladých ľudí má fašistické sklony, ale že nemajú dosť informácií a nevedia, kam môže vývoj smerovať. Ako sa hovorí: kto nepozná svoju minulosť, nemôže poznať ani súčasnosť a nemôže pripravovať budúcnosť.“

Autorky: Barbora Panyiová, Daniela Mužíková

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.


amnesty-banner

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten pána Alnera, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.