Chorá krava obmezdila život v regióne

Chorá krava obmedzila život v regióne

Život v regiónoch často ovplyvňujú udalosti, ktoré v rámci „veľkých dejín“ nestoja za zmienku. Takouto udalosťou bola vo februári 1965 nákaza slintavky v obciach horného Novohradu. Zaznamenal ju kronikár Cinobane, my sme jeho text neskôr použili v knihe Cinobaňa: Fakty a obrazy: „Dňa 14. februára 1965 bola v Kalinove zistená veľmi nebezpečná infekčná choroba hovädzieho dobytka – slintavka. Na základe zistenej nákazy ONV v Lučenci 15. februára 1965 obec Kalinovo úplne uzavrel, zamedzil prístup iných občanov do obce a stanovil zákaz cestovania občanom z Kalinova do doby, kým sa nákaza nezlikviduje. Tieto opatrenia sa prísne kontrolovali orgánmi SNB a príslušníkmi československej armády, aby sa slintavka z miesta výskytu nerozniesla. V okruhu 10 kilometrov od miesta nákazy bolo stanovené prvé ochranné pásmo. Cinobaňa bola podľa vyhlášky z ONV Lučenec zahrnutá do druhého ochranného pásma. … V dôsledku uzavretia obce Kalinovo urobili opatrenia i ČSD a to tak, že žiadne vlaky v Kalinove nezastavovali až do odvolania. Tieto opatrenia sťažili voľný pohyb občanov i v Cinobani, lebo cestovanie do Lučenca a inde sa odporúčalo obmedziť len na najnutnejšie. Keď sa už zdalo, že opatrenia budú postupne ustupovať, bolo to práve opačne. Dňa 26. februára 1965 bola zistená slintavka i na JRD v Brezničke. Podobne ako Kalinovo bola izolovaná. … Bola uzavretá železničná trať z Brezničky do Katarínskej Huty a to od 27. februára do 25. marca 1965. Pre osobnú dopravu úplne, pre nákladnú dopravu sa obmedzila na minimum, na to najpotrebnejšie, čo závody v Cinobanskej Maši a Katarínskej Hute potrebovali. Celkovo možno povedať, že opatrenia z príčin výskytu slintavky trvali v Kalinove, Brezničke a v jednotlivých pásmach v čase od 15. februára do 25. marca 1965. K zákazom v prvom pásme patrilo i zhromažďovanie sa občanov na svadbách, schôdzach a pod. Závody v našej obci po celý čas výskytu slintavky pracovali, ale žiaci v čase od 17. februára do 19. marca 1965 v Cinobani a v Katarínskej Hute do školy nechodili, ani iné zhromaždenia občanov sa v obci nekonali.“

Na orálnej histórii ma fascinuje, že zaznamenáva veci, ktoré by inak upadli do zabudnutia, stratili sa s tými, ktorí ich nosia v spomienkach. Knihy zložené zo spomienok na udalosti 20. storočia sú aj veľmi obľúbené medzi čitateľmi, pretože si tak pripomenú mnohé veci zo svojej mladosti či veci, o ktorých počúvali rozprávať rodičov a starých rodičov.

Keď si kravu kúpite, aj mlieko si kúpite

Najrôznejšie príhody a rozprávania zozbieral do knihy Z máľinské túrňi pozerán málinský rodák Július Lomenčík. Tie sú, pravda, skôr anekdotami ako históriou, ale aj z nich sa možno mnohé dozvedieť o živote v minulosti. Veľmi vzácne je, že väčšina je zachytená v málinskom nárečí, ktoré už takmer úplne vymizlo: „A ešťe takto son predávau kravu. Kto si této kravički kúpi, aj mľéčko si kúpi. A tótot Garaj na Zeľenon, čó bou prednosta s Poutára, tag ón počúvau. Nuš tag e vraj dobrá tá kravička, dobrei človek, dobrá? Ko ci ji kúpiťe, aj mléčko si kúpiťe. A ona mľéčko ňemala. No tak ko ci kravu kúpeu, ač kceu mľéčko jesťi, tak si miseu aj mľéko kúpiťi. Vecon mu dobre povédau. Poton ma daľi na sú(d) do Sobote. Tak son tatan prišéu a zavolau son si Garaja. No tak sa speitaľi, že ako tá vec bola. Nuš tak son povédau: kto si této kravički kúpi, tak si aj mľéčko kúpi. Tag dosvedčau aj Garaj. Nuš ak sťe vraj spokojní, móšťe sa rozís.“

Žabacie stehienka nie sú výsadou Francúzov

Nevýhodou kníh o regionálnej histórii je, že autorom či vydavateľom (zase len autori či v lepšom prípade obec) málokedy ostanú peniaze a energia na ich propagáciu, a tak sa častokrát o veľmi zaujímavých tituloch dozvedá len malý okruh ľudí. Väčšinou sa tlačia malé náklady, maximálne pár sto kusov, ktoré sa často rozchytajú tak rýchlo, že záujemcom, ktorí sa o knihe dozvedia neskôr, ostanú už len oči pre plač. Dotlač je často z hľadiska nákladov nereálna. To bol napríklad prípad knihy Utekáč na dobových fotografiách, z ktorej prinášam krátku ukážku o tom, že nielen vo Francúzsku si labužníci pochutnávali na žabacích stehienkach: „Na začiatku jari, keď sa roztápal posledný sneh, vyliezli vo veľkých množstvách z močarísk a blízkych lúk pri osade žaby. Na tieto sa robili veľké, rozsiahle a plánované poľovačky. Nielen deti, ale aj dospelí. Po zabití žaby sa zadné nôžky – stehienka – odrali, stiahla sa koža a odrezali pazúry. Čisté stehienka sa nastokávali na očistené lieskové prúty a odnášali domov. Žabacie stehienka boli osobitnou pochúťkou a pripravovali sa hlavne upražené na cibuľke s vajíčkami alebo vyprážané na strúhanke. Žabacie stehienka sa nosili i pánom, ktorí ich tiež obľubovali a radi za ne deťom zaplatili.“

Vypredané sú už aj ďalšie knihy, o ktorých bude ešte reč, z iných, napríklad Cinobaňa: Fakty a obrazy, ostáva len pár kúskov.

Koniec futbalu v Hradišti

Nedostupná je už aj kniha Hradište, náš opus magnum, za ktorú sme dostali aj ocenenie v súťaži Slovenská kronika. O Hradišti a našich aktivitách písal pred časom aj Karol Sudor v tomto článku. V Hradišti sme mali obrovské šťastie, že kronikárom bol Martin Žilák, jednoduchý dedinský človek, ktorý zaznamenával orálnu históriu v dobách, kedy ešte o tomto pojme zrejme nik nechyroval. Po druhej svetovej vojne obišiel v Hradišti všetkých pamätníkov a ich rozprávanie zaznamenal v kronike. Bez jeho zásluhy by sa rozprávania o tom, ako Hradišťania zodrali krpce, keď sa dozvedeli o zrušení poddanstva, udalostiach druhej svetovej vojny a mnohé iné postupne stratili alebo prekrútili. Ako všetko, čo sa traduje len ústne a nezaznamená na papier. Vybral som rozprávanie o tom, ako futbal v Hradišti skončil v podstate skôr, ako začal: „Za prvej republiky sa v našom kraji rozprúdil futbal. V Poltári bol na úrovni a odtiaľ presakoval do horných obcí: Málinca, Cinobane a aj Hradišťania mali futbalovú jedenástku. Spomínaný elán bol, ale nemali pochopenie. Ľudia ich prišli povzbudiť, ale nemali peniaze a len málo mohli dať výbercovi do klobúka. Nemali ihrisko, no urobili si ho v Hrabníku na pasienku. Urbárska vrchnosť im ho nepovolila a viac ráz prišiel obecný hájnik a čakal s brokovnicou, aby nám loptu zničil. Mali sme iba tú jedinú. Fanúškovia boli s nami a obsadili čiaru na ihrisku, aby lopta ďalej neprešla, no mohlo sa stať i to, že vyššie kopnutá lopta mohla skočiť ďalej od ihriska a na tú čakal hájnik Kepeňa, aby nám ju zničil. Hra bola týmto veľmi obmedzená, mužstvo nervózne. A tak sme trénovali pri mesačnom svetle, keď pán hajný spal. Ani nočné tréningy neboli výhodné. Jeden obranca koma Valkovec, aj dnes sa pritrafí, že ho ľudia nazvú Bek – tak sa cudzím slovom povie obrancovi, zakopol namiesto do lopty do krtinca a nohu si veľmi poškodil, vykĺbil. Mládež v tom istom roku 1931 musela prestať s futbalom. Viacerí mládenci išli k vojsku, a tak ostala len spomienka na futbal.“

Miesto futbalu sa Hradišťania začali venovať volejbalu a dotiahli to v ňom ďaleko. Chodili sem hrávať mužstvá ako Martin či Ružomberok, čo bol pre takú malú dedinu neuveriteľný úspech.

230 českolovenských vojakov obsadilo Lučenec bránený tisíc maďarskými vojakmi

V Hradišti ešte chvíľu ostaneme. V novembri 2015 sa tu konalo prvé Stretnutie priateľov regionálnej histórie a pred dvomi týždňami sa uskutočnil druhý ročník. Vďaka sponzorom a zbierke sme tento rok mohli k stretnutiu vytlačiť 250 stranový zborník s osemnástimi príspevkami z Novohradu v náklade 1000 kusov. Zborníky sme rozdali zadarmo do škôl a ďalším záujemcom o regionálnu históriu. Netrvalo ani dva týždne a celý náklad bol rozobraný. Záujem nás veľmi potešil.

Vyberám ukážku z príspevku Pavla Mičianika o udalostiach roku 1919 v Novohrade, keď sa určovali hranice medzi Československom a Maďarskom. 3. januára 1919 obsadil Lučenec poručík Ejém so svojou rotou a to i napriek tomu, že tam bola štvornásobná presila nepriateľa. Rota sa do Lučenca dostala nepozorovane vlakom: „Od stanice k stanici dával som návestie: ‚Česi prepustili vlak s civilným obyvateľstvom.‘ Na každej stanici nahnal som prestrašeným úradníkom hrôzu poukazom, že nasledujúci transport ich obesí, ak zatelefonujú späť, že v stanici o nás vedeli. Hrozba účinkovala. Bez najmenšej nehody prišli sme až pred Lučenec. Keď som zbadal v lučeneckom nádraží svetlá, dal som vlak zastaviť. Podľa plánu vystúpila Štepánkova čata, ja a veliteľ guľometov Adamec… Išli sme spočiatku krokom. Ako sa nám nádražie približovalo, tak sa zrýchľoval aj náš krok a zmenil sa v šialený beh pri poznaní guľometov na peróne. Vrazili sme ta ako búrka, prekvapená stráž nezmohla sa ani na najmenší odpor. Vbehol som do dopravnej kancelárie, aby som zamedzil možné upovedomenie posádky. Úradník bol naším vpádom taký prestrašený, že mu doslova cvakali strachom zuby.“ Celý príspevok Pavla Mičianika si môžete prečítať v zborníku, ktorý si je možné v elektronickej stiahnuť na tomto linku. Posledných asi 20 kusov tlačeného zborníka je k dispozícii v limitovanej edícii so zápiskami Samuela Činčuráka.

Fotenie aktov počas prvej svetovej vojny

O zápiskoch Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny som sa pôvodne zmieňovať nechcel (píšem o nich samostatne), ale keď už som o vyššie načal, dám aspoň krátku ukážku. Je to jedna z mojich najobľúbenejších pasáží z knihy dokazujúca, že keď o veľkých udalostiach dejín píše obyčajný človek – vojak (a škoda, že ich bolo tak málo s patričnými schopnosťami), dozvedáme sa podrobnosti, ktoré by sa inak nezachovali: „Jedného dňa nad. Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci, boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné.“

Zoznamy alkoholikov

Vojne, pre zmenu druhej svetovej, sme sa venovali aj v knihe Zažili sme vojnu. Sú v nej zozbierané zápisy z obecných kroník 18 obcí poltárskeho okresu z obdobia rokov 1938 až 1945. Často som si kládol otázku, ako vojna ovplyvnila život obyčajných ľudí, čo to pre nich znamenalo, ako sa správali. Odpovede na väčšinu otázok mi dala až práca na tejto knihe, keď sme sa prehrabávali stovkami strán kroník. Kronikári zachytili postoje obyvateľov k zásadným udalostiam tohto obdobia i dopad dôležitých politických rozhodnutí na ľudí „na okraji“. A tak sa napríklad môžete dozvedieť, že druhá svetová vojna mala vplyv aj na pitie alkoholu: „So všeobecnou vďakou a uznaním bolo vzaté na vedomie nariadenie ministerstva vnútra, podľa ktorého zostril sa zákaz čapovania liehovín v nedeľu a vo sviatok do tretej hodiny odpoludnia a po jedenástej hodine v noci vôbec sa nesmie čapovať.“ (1940), respektíve: „Aby niektorí nenapraviteľní pijani mali príležitosť od svojej pijáckej vášne odvyknúť, ministerstvo vnútra ešte v roku 1940 nariadilo obciam viesť zoznam takých ľudí, zdeliť ho krčmárom a tí dostali prísny zákaz podávať im liehové nápoje. Toto nariadenie neminulo svoj cieľ. Zainteresovaným bolo verejným biľagovaním a nebolo vídať potácajúcich sa a verejné pohoršenie robiacich korheľov po ulici. Pravdepodobne, že čas, ktorý by boli v krčme zmrhali, použili k užitočnej práci, a tak nariadenie malo tak morálny ako i hmotný úspech. Toto nariadenie bolo tohto roku zrušené síce, ale nebolo badať úpadok, návrat k starým hriechom.“ (1942)

Núdzové pristátie maďarskej stíhačky

Prenesme sa teraz do roku 2017, kedy sa nám snáď podarí zrealizovať vydanie knihy Tibora Koteka Krídla nad Novohradom. Je pre mňa neuveriteľné, že tento nanajvýš zaujímavý rukopis o histórii lietania v Lučenci a okolí leží už 12 rokov (!) bez povšimnutia. To je zrejme osud viacerých autorov, ktorí nedisponujú väčším finančným obnosom. „Ešte jedna letecká udalosť pohla verejnosťou. Začínalo leto 1955. V tých rokoch sa nad hlavami obyvateľov miest a obcí len sporadicky objavovali novo zavádzané prúdové Mig-15. A tu sčista-jasna sa nad Lučencom objavil „tryskáč“. Letel evidentne na zníženej rýchlosti, s klapkami a podvozkom v pristávacej konfigurácii. Nik nevedel, čo si o tom myslieť. Približne nad Silasiho lúkou sa pomaly dotáčal, za ustavičného klesania, smerom na Rimavskú Sobotu. … Mig klesal, až zmizol za budovami. Dlho sa špekulovalo, prečo tak nízko a prečo tie „kolieska“. Popoludnie prebehlo v bežných hrách a v príprave na ďalší deň. A ráno prišla bomba! Tryskáč „zosadol“ na lúke za Lučencom. Informovanejší tvrdili, že za Slatinkou. Bola to pravda. Aktérom bol zablúdený Maďar, ktorý najprv splašil sliepky v družstevných hydinárňach v Slanej Lehote a v Kalinove. A keďže sa utvrdil, že vidí kuríny a nie predpokladané hangáre, vyhliadol si plochu a s veľkou dávkou rizika pristál na podvozok. V takejto situácii je prijateľnejšie pristátie tzv. na brucho, teda bez podvozku. Pristál a prestál to, nič sa nestalo. Prišli pre neho ešte pred večerom. Na druhý deň bol tryskáč nedobrovoľne prístupný zvedavým očiam vyjavených ľudí. Bolo si ho možné prezrieť zblízka – trup so zaceltovanou kabínou bol naložený na veľkom valníku. Krídla boli na inom nákladiaku. Okolo sa producírovala hádam celá maďarská armáda, jej príslušníci využili situáciu na vtedy neobvyklú návštevu susednej krajiny.“

Z každého rožka troška

Zlou distribúciou a len veľmi malou propagáciou trpí aj nádherne spracovaná kniha Jána Aláča Tu spočíva kvet, čo zanechal svet… Nikdy by som neveril, že o náhrobníkoch a cintorínoch sa dá napísať tak pútavá kniha. Lenže… skúste ju zohnať či nahliadnuť do nej. Aj ja som sa k nej dostal len náhodou.

Naopak, veľmi dobre prepracovaný systém informovania verejnosti o svojich knihách má občianske združenie Hemibos Ante Portas okolo Igora Dobrovolného. To sme však už v inom regióne, v Turci. Ich knihy určite stoja za vzhliadnutie a nehovorím to preto, že sa venujú niečomu veľmi podobnému ako my – zhromažďovaniu a publikovaniu dobových fotografií. Doteraz vydali Vrútky, Turčianske Teplice, Martin a naposledy knihu o výstavbe košicko-bohumínskej železnice, čo je téma týkajúca sa veľkej časti Slovenska.

Z Turca zmienim ešte jednu publikáciu. Tiež vyšla potichu a takmer bez propagácie. Je to škoda, pretože by si ju určite zaslúžila. Kniha Turiec (prechádzka v čase) vyšla len v náklade 300 kusov, takže to môže byť jeden z tých prípadov, ktoré budú relatívne rýchlo nedostupné a to i napriek vysokej cene. Myslím si však, že zodpovedá parametrom knihy (217 x 305 mm, 3930 g, 895 strán, plnofarebná) i tomu, že je v nej naozaj podrobná história Turca na jednom mieste.

V každom regióne sú nadšenci, ktorí sa snažia mapovať miestne udalosti. Ak vás tieto veci zaujímajú, neváhajte ich podporiť. Všetkých autorov by som chcel vyzvať, aby aspoň v diskusii napísali o svojich knihách týkajúcich sa regionálnej či orálnej histórie, histórie každodennosti či spomienok. Doplnenie zaujímavou ukážkou je nanajvýš vítané.