Chránime Ameriku: keď rečnia šampióni

(Čokoľvek v zmysle „primárky“ je však u nás sci-fi na úrovni trinástej epizódy Star Wars. Celá paralela teda zrejme stojí na vode.)

Kritici tvrdia, že ten, kto v Amerike nevyzbiera dostatok peňazí, nemá ako kandidát šancu, ale to nie je pravda, Donald Trump dokazuje, že úplne stačí rozhadzovať rukami, slotovsky vraštiť čelo a nenávidieť ľudí starostlivo zatriedených do škatuliek. Trochu ma pri tom zaráža, ako môže fungovať stratégia, že idem útočiť na každého z potenciálnych voličov – Mexičanov, moslimov, židov, ženy, telesne postihnutých, utečencov, černochov a postupne aj na všetkých ostatných – a aj tak vediem prieskumy. Počtovo mi to nevychádza, ale nechcem sa nad tým pozastavovať.

To, že človek, ktorý vedie kampaň ako Trump, je na špici prieskumov medzi republikánmi (a vlastne už len to, že sa v tých prieskumoch vyskytuje) je zábavné pozorovať z diaľky, ale zrejme nie celkom sranda zblízka. Ak by sa pohyboval striktne v kategórii bizzare a lovil vo vodách Noriky Mojsejovej našponovaných na potreby a rozmery USA, ostávalo by to zábavné. Donald v duchu Le Pen ale desí.

Peniaze. Trump so svojimi šiestimi miliónmi síce nevedie v tabuľkách, ale nepatrí ani k chudáčikom – tí skutoční chudáčikovia už postupne poodstupovali alebo poodstupujú. Tento predpoklad sa dá zrejme zdôvodniť i nejakou politologickou analýzou, ale aj čisto intuitívne. Kým sa začnú primárky lámať, ostanú iba tí s veľkými číslami – peniaze (alebo ako ponúka slovná zásoba žargónu, ktorý funguje iba v angličtine: funds) sa v politike javia ako celkom užitočná vec. A to platí i na Slovensku i v Mozambiku i všade.

K jazyku. Na amerických politikoch stojacich za pultíkmi naaranžovanými pred davy s ceduľkami a vlajočkami je zábavné zo Slovenska pozorovať jazyk. To, čo v  hovoria Ficovia, Procházkovia či Sulíkovia u nás, opakujú v princípe aj ich reinkarnácie v Amerike – hoci nafúknuté a zaobalené pre potreby krajiny s najväčšou ekonomikou a armádou na svete.

Hillary síce nechce byť gazdom, ale túži byť šampiónom, ktorého Amerika potrebuje. Vlastných voličov americký politik nenazve slušnými alebo pracovitými ľuďmi, ale najväčším národom na svete / najúžasnejšími ľuďmi na planéte, prípadne čímkoľvek iným naj vo vesmíre. Bez preháňania. Ktorýkoľvek politik. Ktorýchkoľvek voličov.

A to isté sa dá vztiahnuť i na krajinu: u nás by mohlo prejsť niečo ako „krajina slušných a robotných ľudí“ (to neviem, to tipujem), v Amerike je to greatest country in the world. Chrániť Slovensko je pekné, ale v amerických reáliách by to bolo málo. Nastoliť mier na Blízkom východe. Poraziť nepriateľa. Prípadne bomb bomb bomb Iran. Sľúbiť ochranu, istoty a stabilitu by v Amerike nestačilo. Napísať si na bilbordy, že zničíme ISIL a Boh žehnaj Slovensko, by zas u nás bolo priveľa i na Smer.

A takto.

Keďže tento blog už dávno rezignoval na akékoľvek štruktúrovanie, tak syntéza peňazí a jazyka: výber slov závisí od zostatku účtu a prichádzajúcich platieb. A aj toto platí na Slovensku i v Mozambiku i všade. A aj toto je zábavné pozorovať.

Jeden príklad za všetky. Keď sa nedávno vďaka jednej neziskovke v Amerike prevalilo, že ropný gigamegagigant Exxon vedel vďaka svojmu výskumu o účinkoch spaľovania fosílnych palív na klímu už v 70. rokoch, ale výsledky tajil, demokrati začali jeden po druhom firmu žalovať (v duchu že: žalujme tabakové spoločnosti za rakovinu pľúc – aj také bolo, nevymýšľam si). Medzi inými Bernie Sanders . Republikáni o téme buď mlčali, ale aspoň v náznakoch obhajovali Exxon – pretože programové východiská strany. K tomu sa ale pridáva podružný detail:  ropná firma sponzoruje (a to teda podľa vlastných oficiálnych čísel) republikánov miliónmi dolárov. Okrem toho donedávna prispievala i do Clinton Foundation – no keď Exxon so sponzorovaním skončil, Hillary začala mať názor, že konanie spoločnosti treba vyšetriť.

Na ďalších príkladoch by sa to dalo otočiť. Z republikánov na demokratov. Z demokratov na republikánov. A tak ďalej.

Problémom podľa mňa je – a to sa pokúšam o nemožné, vžívam sa do kože amerického voliča, vlastne voliteľa – že kým v zahraničnej politike (opäť intuitívne) by sa Amerike hodil skôr republikán, v liberálno-konzervatívnych témach by rančer z juhu možno nebol ideálna voľba. Kým o ľudských právach by mohol dobre rečniť prezident Sanders, najlepší rozpočet by zrejme zostavil prezident Paul. Kým environmentálne regulácie by vedel presadiť demokrat, ekonomicky to bude fungovať skôr republikánovi. Kým jedni sú skúsení, druhí sú nezaťažení minulosťou, hoci by sa možno aj radi nejakou minulosťou zaťažili. Producenti talk-shows zas berú jedine prezidenta Trumpa.

Jedno s druhým: niekto z ponuky už vyhrať bude musieť, ale strieľať doma šampanské by Američania naozaj nemuseli pri žiadnom z kandidátov.

Mimochodom: celkom by ma zaujímalo, kto sú tí ľudia s ceduľkami s menami politikov, ktorí stoja v pozadí, kým politik reční za pultíkom. A či tí doma šampanské strieľajú. A či to myslia vážne.

Ach, to sú starosti, že jo.

Zdroje obrázkov: lib.niu.edu, The Telegraph