Chuť zabiť
Volím tento atraktívny nadpis, lebo je to názov knihy, ktorej sa v tomto článku budem okrajovo venovať, ale aj preto, že svojím spôsobom rezonuje s mojím vnútorným rozpoložením. Nie že by som mala vyslovene chuť zabíjať, ale pretrváva vo mne čosi, čo naostatok veľmi jasne trčí zo všetkých mojich nedávnych článkov – túžba po niečom extrémnom, po niečom za hranicami našej racionálnej všednosti.
V poslednom čase, možno je to starobou, sa mi vyplavujú v hlave náhodné útržky dávno čítaných kníh, ktoré ma potom celé týždne s nebývalou vehemenciou prenasledujú. Napríklad, asi pred dvoma mesiacmi, jedna naostatok všeobecne známa veta Andrého Bretona: „Krása bude kŕčovitá, alebo vôbec nebude.“
Prečo kŕčovitá? uvažovala som.
Pretože to nevieme preložiť lepšie.
Francúzske prídavné meno convulsive jednoznačne v najbežnejšom význame znamená kŕč. Možno by nám to takto stačilo, ale poďme o kúsok ďalej. Pôvodné latinské convulsus bolo bohatšie, napokon, necítite tam tie vlny? Con-VUL-sus! To je celé v pohybe, celé sa to vzdúva, po slabikách sa to prevaľuje samo cez seba, dávite a vyvrhujete ho: con-VUL-sus! Ďalšie významy zahŕňajú prevrátenie, roztrieštenie, úplné zničenie.
Alebo: niečím či niekým prudko, až násilne zatriasť.
Dalo by sa to, pravda, ešte rozložiť na predponu a koreň, alebo ako sa tomu hovorí, ale to nám asi už nič nové nedá. Teraz, teraz je to poézia, zostaňme pri tom.
„La beauté sera CONVULSIVE ou ne sera pas.“
TAKÁTO nech je krása, TAKÁTO, alebo nijaká.
André vedel.
Skočme domov. Na jedno malé.
Rozčítala som včera tú spomínanú útlu zbierku Václava Kostelanského. (Skloňuje sa autor takto? Preventívne sa ospravedlňujem.) Nebavilo ma to, ale bola som upozornená, že niektoré poviedky nie sú úplne márne, a tak som trpezlivo čakala. Čakala a popri tom si mechanicky vyznačovala chyby v čiarkach. Je ich tam odhadom asi dvesto. Stále tomu nemôžem uveriť. Slovenská korektorská obec si očividne prechádza kolektívnym záchvatom dysgrafie. Kebyže si povedzme cez internet objednáte košeľu a príde vám niečo, čo síce má tvar košele a technicky sa to zrejme dá použiť, ale je to deravé, trčia z toho nitky a golier je nakrivo – nešli by ste to niekomu oplieskať o hlavu? Want my money back, man.
Zodpovedný redaktor: Michal Valach.
Korektúry: Zuzana Rakšányová.
Srdečne zdravím.
Zbierka je kvalitatívne veľmi nevyrovnaná. Trebárs poviedka Tak toto je tragédia skutočne je jedna veľká tragédia. Vyzerá to ako maturitná práca na tému zhubného dopadu závislosti na automatoch, školometsky skomponovaná prípadová štúdia s morálnym ponaučením na záver. To zahoďme, tým nestrácajme čas. Vo všeobecnosti z tých ôsmich poviedok stoja za prečítanie dve – Po tretej piesni všetko stmavlo a nebolo už vôbec nič a záverečná s názvom Bil a nič z toho. Pre obe je charakteristická akási príjemne vykoľajená realita, možno vám aj príde na myseľ Beckett či Kafka, akurát Kostelanski sa rozhodol (podľa mňa na škodu veci, ale proti tomuto názoru by sa azda dalo argumentovať) pre zaangažovaného, reflexívneho rozprávača – je si všetkého prebiehajúceho zúfalstva či absurdity vedomý.
Dá sa to čítať, vítate tento nevšedný svet a ste zvedaví, čo ešte príde. A cítite, ako kritik, že by sa na tom dalo stavať.
Naspäť do sveta.
Ďalší zdrap vety, čo mi behal po rozume posledné tri týždne, je tento: „…obvykle žijeme jen svým na minimum omezeným já…“ Vedela som, že to je z Prousta, ale nechcelo sa mi to hľadať, človeku predsa v hlave vyskakujú myriady chujovín denne, netreba si všetkého všímať. Ale keď mi to nie a nie dať pokoj, sadla som si dnes večer k svojim výpiskom, že si tú vetu dohľadám celú.
Nepomohla mi, pretože som si ju pred tými desiatimi rokmi poznačila úplne bez kontextu.
Tak som sa pustila do vyhľadávania v internetových zdrojoch. To sa robí tak, že si starý český preklad preložíš do lámanej francúzštiny v Google Translate a ten sa potom za pomoci vlastnej lámanej francúzštiny snažíš identifikovať v diele, ktoré má 2500 strán. Čas plynie a tebe do besného mozgu spod prahu doráža otázka, čo to robíš so svojím životom. Hodina v kýbli. Chuť zabiť.
Našla som to, a pripadalo mi to akési irelevantné, ale pracujme s tým, nemôžem to zahodiť.
Hrdina na cestách vlakom, tuším od babky, čo ja viem, prechádza zas a znova tou istou stanicou, kde si, ak sa nemýlim, kupuje od jedného pekného dievčaťa kávu s mliekom. Keď sa potom na dievča díva z odchádzajúceho, zrýchľujúceho vlaku, prepadá ho – ako inak – melanchólia. Pretože kráska patrí inému svetu a na to, aby aspoň trošku zakúsil sladký pocit, že je jeho súčasťou, by musel napríklad pobývať chvíľu niekde blízko, niekde pri tejto malej stanici, pričom – beda! – ani to by vlastne nestačilo, pretože obvykle žijeme len svojím na minimum obmedzeným ja. Nikdy tie iné svety skutočne nenazrieme, taká je dispozícia našej mysle, odvracia sa od možnosti načrieť hlbšie do seba a radšej operuje mechanicky, tak, ako ju naučil zvyk.
Je pravdepodobné, že som to dosť pokrútila, ale myslím, že ak nič iné, aj takýto pokrútený vám ten odstavec dáva veľmi jasnú predstavu o tom, ako vyzerá celých tých 2500 strán. Pretože toto Proust robí stále – niečo si všimne a potom to veľmi melancholicky rozpitve.
A pokrútené sa mi to aspoň lepšie hodí. Ha.
Môj brat kedysi študoval psychológiu. Raz mi tak rozprával, že drvivú väčšinu činností vykonávame automaticky, úplne bez rozmyslu. To nie je možné! zvolala som. Ále, opáčil, potrebuješ trebárs počas jedla premýšľať nad tým, či si trafíš lyžičkou do úst?
To je veľmi vulgaris, ja viem. Ani to ďalej nerozoberám.
Ale spomenula som si pri tom ešte na jedno nečakané zadanie, ktoré sme raz na gymnáziu dostali na hodine slohu. Mali sme popísať, ako uchopujeme lyžičku. Presný postup. Načahujem sa, chytám tak a tak, posúvam tento prst sem a tento tam, takto opieram lyžičku o dlaň, rozumiete. Potom sme si to nahlas čítali a pani profesorka podľa našich návodov chytala pero. Väčšinou to vo výsledku nevyzeralo dosť dobre na to, aby sa človek najedol a nezabrýzgal. Asi je to zložitejšie, než sa zdá. Alebo sme my boli všetci hlúpi. Aj to je možné. Pozrite, ako som dopadla. Na úrade práce.
Hovorím si, my, bežní ľudia, môžeme žiť takto automaticky. Ale umelec by práve nemal. Či? Nie je to trochu o tom, že sa pozastaví práve nad tými vecami, ktoré my zo zvyku prehliadame, vytiahne ich na povrch a – alebo nechá poeticky zaznieť ako krásu samu osebe, alebo tú drobnosť položí do vzťahu k iným drobnostiam, a tak ju ukáže v netušenom význame?
Alebo, že ich tak ako Kostelanski vo svojich lepších chvíľach použije ako vrátka, ktorými nás vtiahne do svojej vlastnej, o kúsok posunutej reality? To už by ako definícia zasa bolo príliš široké, pravda.
Keď som si teraz pre istotu vyhľadala v Krátkom slovníku slovenského jazyka vyššie použité slovo „osebe“, ponúklo mi to dva príklady:
Kritika sama osebe nestačí.
To sú tie chvíle, keď máte pocit, že sa vám niekto díva cez rameno.
A druhý:
Človek sám osebe veľa nezmôže.
Sama osebe veľa nezmôžem, sama osebe som nič, ako hovoril Barack Obama, veď za všetko vďačím tým, ktorí tu boli predo mnou a ktorí sa dodnes ozývajú z hĺbky mojej pamäti. Tretí zdrap, čo mi rezonuje v hlave:
And yet I hunger.
Kierkegaard sa kdesi pozastavil nad tým, že sa vravieva, že milostivý Pán nasýti skôr náš žalúdok než naše oči. Ale on sám to cíti ináč. Jeho oči už sú dávno presýtené – už ho všetko nudí – a predsa je hladný.
To je môj pocit zo slovenskej literatúry.
Neviním z toho slovenskú literatúru. Trebárs som rojko, blúznivec, a chcem niečo, čo v skutočnosti vôbec nie je možné.
Aj to je v poriadku – teším sa z tých, ktorí majú nakročené.
Neviem, pravda, kam má nakročené Kostelanski. Vyšla mu pred časom ešte druhá zbierka s názvom Incident, chystám sa na to a napodiv som aj zvedavá, to je dobré znamenie.
Mávam tendencie ospravedlňovať sa za to, aké sú tieto články fragmentárne, náznakové, akési impresionistické. Na druhej strane, asi si ani nemyslím, že sa prinajmenšom skrze slová dá niečo skutočne podstatné zjaviť polopate – ucelene a jednoznačne. Zmier sa s tým.
Týmto pomaly končím. Pre lepšie jazykovo vybavených, ktorí by si chceli overiť, nakoľko moja odvážna parafráza ublížila originálnemu zneniu, TU to máte. Hľadajte.
A, pretože ho milujem, anglický preklad Kierkegaarda:
It is said that our Lord satisfies the stomach before the eyes. That is not what I find: my eyes are surfeited and bored with everything, and yet I hunger.
Zatát.
