Denník N

Chyba, ktorú som v živote urobil? Nešiel som na BISLU

Školstvo je ten dielik stavebnice Slovenska, ktorý keď zhnije, tak nám to tu padne celé. To nie je žiadna veľká prognóza, to je už načatý proces. Sme tak na ôsmych percentách, a tie si sedia v parlamente. Jedna z najhorších vecí, ktorú môžeme robiť, je ignorovať ostrovy kvality, ktoré v slovenskom školstve existujú.

BISLA je Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, čo v praxi znamená, že študujete humanitné vedy a točíte sa okolo politiky. Pred deviatimi rokmi som sa tam hlásil, zobrali ma, aj štipko ponúkli. Nešiel som. Okrem toho, že som bol pako, som mal aj dobrý dôvod. Vtedy to bola úplne nová škola a nemohol som vedieť, čo z nej bude. Dnes to už viem.

Veľa sa hovorí o tom, že slovenské univerzity sú izolované, uzavreté samé do seba, publikujú v lokálnych pseudo-žurnáloch a takmer nikoho zvonka netrápia, nikto zvonka na nich neučí a ani neštuduje. Na Bisle tvoria zahraniční lektori cca 40% akademického zboru, prakticky každý vyučujúci strávil nejaký čas v zahraničí a takmer celé vyučovanie prebieha v angličtine. Okrem toho tam učí bývalá premiérka Iveta Radičová a ľudia ako Michal Vašečka, Egon Gál, Dagmar Kusá, František Novosád alebo Pavol Hardoš, predtým tam učila bývalá ministerka financií a vo Výberovom vzdelávacom spolku, z ktorého Bisla vznikla, študoval napríklad aj Martin Filko.

Prečo to tu píšem? Lebo mám pocit, že o tom skoro nikto nevie a všetci sa umárajú v tom, že slovenské školstvo je komplet celé zle a neoplatí sa o ňom ani len rozprávať.

Osobne poznám troch absolventov Bisly a teda som dosť rád, že ich poznám: Alžbeta Hájková si dnes robí PhD v Amerike a predtým naháňala korupciu u Beblavého, Mirka Grófová pracuje v Nadácii otvorenej spoločnosti a učí Slovákov, že feminizmus nie je nadávka, ale že s jeho podstatou sa, hoc aj nevedome, stotožňujeme takmer všetci a Filip Olšovský v .týždni ukazuje, že svieži rozum je viac ako Daniška. Títo traja určite nie sú reprezentatívna vzorka, ak to teda chcete v číslach, tak v roku 2012 sa 16 slovenských univerzít zúčastnilo medzinárodného testovania OECD a hádajte, ktorá z tých slovenských uspela najlepšie? Hej, Bisla a s náskokom. Spomedzi 230 svetových univerzít bola medzi 18% najlepších.

Dalo by sa pokračovať, ale nechcem, aby to tu vyzeralo ako platená reklama, pretože to tak nie je a ja nemám inú motiváciu ako je tá vnútorná. S touto školou som ostal v nepravidelnom kontakte a keď sledujem akí ľudia sa okolo nej motajú a akí ľudia z nej vychádzajú, tak viem, že keby som mal znovu 18, rozhodnem sa inak.

Jednoducho a v skratke, Bisla má predpoklady a potenciál byť malinkým bratislavským Oxfordom na Grösslingovej. To čo jej k tomu najviac chýba je 800-ročná tradícia a s tým súvisiaci lesk a sláva. Bisla teraz oslavuje 10 rokov existencie a za ten čas tu stihla vychovať a poskytnúť kvalitné humanitné vzdelanie pre množstvo ľudí. Nestihla si vybudovať renomé a prestíž. Mňa to mrzí a príde mi to absurdné v krajine, kde je školstvo naozaj v kríze a spoločensko-vedné vzdelávanie obzvlášť.

Neurobme tú chybu, že si v hlavách škrtneme všetko čo v našom (vysokom) školstve existuje. Aj na veľkých verejných vysokých školách existujú veľmi dobré fakulty a v rámci tých fakúlt existujú výborné katedry európskej úrovne. Len sa trochu obávam, že či sa o nich vôbec dostatočne vie. Treba ich menovať, hovoriť o nich a pomáhať im neutopiť sa v mŕtvom mori väčšiny slovenských vysokých škôl.  

Hrozí nám totiž, že budeme v tomto smere trochu smiešna generácia. Rozčapiť sa na Facebooku v statuse cez jednu A4-ku kvôli tomu, že v Sohu som na obed čakal o päť minút dlhšie a úsmev čašníčky nebol ešte úplne tak vyladený, ako by som si predstavoval, to áno, toto sme už zvládli. Ako bolo na Pohode sa dočítam každý rok 300-krát. Ťiež netrpím nedostatkom názorov na to, či je Sorrentino génius alebo pozér. Ale zanechať akúkoľvek digitálnu stopu hodnotiacu inštitúciu, v ktorej sme strávili 3-5 rokov, a za ktorú sme prostredníctvom školného alebo daní naších rodičov zaplatili desaťtisíce eur, toto sa tu zatiaľ nejako neujalo. Potom ale neviem, že odkiaľ a na základe čoho majú maturanti čerpať informácie a či to náhodou celé stále nefunguje na zrecyklovaných mýtoch niekde z 90-tych rokov, že ktorá škola je tá dobrá. Lebo presne takto to bolo, keď som maturoval ja.

Milí maturanti, Bislu vám dávam do pozornosti. Prostredie a atmosféra v akej funguje je naozaj úplne neporovnateľná s akoukoľvek vysokou školou, ktorú som tu mal možnosť navštíviť. Je to malá škola s trojročným bakalárskym programom, ktorý potom takmer 60% študentov vystrelí na mastra do zahraničia. Funguje ako súkromná neziskovka, ktorá má väčšinu príjmov od donorov zo zahraničia. Tým pádom školné je len doplnok hlavných príjmov a nie ryža z priemyselnej produkcie titulov (navyše ponúkajú pomerne štedré štipendiá). Rektor Samuel Abrahám toľko networkoval po svete až našiel ľudí, ktorí vytušili krehkosť post-sovietských demokracií a boli ochotní vraziť peniaze do nášho vzdelávania. Vedzte teda, že je tu takáto vec, pozrite si to, informujte sa a využite to, aby ste o desať rokov nemuseli písať takéto články ako ja teraz.  

Nenechajte sa pomýliť ľuďmi, ktorí sa vás snažia presvedčiť, že vysoké školy majú byť tréningové centrá pre automobilky. V nadchádzajúcich rokoch najväčšou frajerinou už nebude vyrobiť dvesto traktorov. V čase kedy automatizácii ide karta, mäkké zručnosti, vo svojej podstate blízke človečine, stúpajú na cene. Schopnosť vnímať veci v kontexte, s nadhľadom, myslieť tvorivo a mimo zabehnuté kolaje, vedieť argumentovať, efektívne a zaujímavo komunikovať, to ešte nejaký čas potrvá, kým sa naučia aj roboty. Vedieť nakódiť webku vám síce okamžite prinesie prácu, ale samé o sebe je to len novodobé remeslo, ktoré sa dá učiť z internetu. Ak neveríte mne, tak tu máte Steva Jobsa:

“…technology alone is not enough — it’s technology married with liberal arts, married with the humanities, that yields us the results that make our heart sing.”

Poďme sa baviť o naších školách

Málo chvály je počuť na čokoľvek v rámci nášho školstva. Ale aj málo kritiky. Málo sa o ňom totiž hovorí. Málo sa tu hovorí o čomkoľvek skutočnom. Fikcia a zástupné problémy udávajú tón a najprínosnejší text na tému slovenského školstva za poslednú dobu napísala najnenávidenejšia postava slovenského školstva.

Naša generácia je už oveľa akčnejšia v domáhaní sa kvality a v poskytovaní spätnej väzby. Napríklad keď treba naložiť banke alebo internetovému providerovi. Prípadne do nebies vychváliť zmrzlinu v Koune. Vravím si teda, že tentokrát skúsim vyrábať hype nie okolo nového hipsterského gastra, ale poďme sa pre zmenu baviť o takej veci akou je univerzita. 

Budem veľmi rád, ak sa v diskusii vyjadria aj samotní absolventi a prípadne aj kriticky doplníte tento zidealizovaný výlev človeka, ktorý na Bisle nikdy neštudoval a teraz to ľutuje.

Teraz najčítanejšie

Jakub Goda

Publicisticky, analyticky a aktivisticky sa venuje dezinformáciam. Infiltroval sa do Hlavných správ, pomohol k tomu, aby Billa a Tesco vyhodili Zem a vek z predajní. Vytvára reklamné vizuály, animácie a vizuálne efekty. Študoval na Fakulte managementu UK a neskôr Philosophy, Politics and Economics na University of York v UK. Pracuje pre ministerstvo zdravotníctva, kde má na starosti boj s dezinformáciami. Novinárske ceny Nadácie otvorenej spoločnosti:
  • Najlepší príspevok uverejnený na blogu (2016) za sériu blogov