Chystá sa čínsky drak na vojnu? Volume I.

 

„Čína je spiaci obor. Nechajte ju spať, lebo ak sa zobudí, prekvapí svet.“

Napoleon

„Často sa hovorí, že Číňania žijú v ríši priestoru, zatiaľ čo Japonci žijú v ríši času. Čína vytvorila na veľkých severných rovinách, kde zapustila korene jej civilizácia, majestátne usporiadanú kozmológiu a dokázala trpezlivo čakať na jej pozvoľný vývoj. Ako väčšina orientálnych kultúr videla život v podobe opakujúcich sa cyklov. Japonsko naproti tomu tvorilo, asi podobne ako Staroveké Grécko, súbor hviezdicovitých hornatých ostrovov, a jeho vedomie priamočiareho vývoja postupujúceho stanovenou rýchlosťou od bodu k bodu bolo takmer západné.“

Paul Johnson, britský historik, Dejiny 20. storočia (porovnanie charakterov Číny a Japonska)

 

„Najvyššie umenie vojny je podrobiť si nepriateľa bez boja“

Sun – Tzu umenie vojny

 

V týchto dňoch je vyspelá Európa (teda aj my na Slovensku) pomerne zaneprázdnená a možno už ajtrochu unavená… Čelí súčasne niekoľkým geopolitickým výzvam, ktoré môžu mať výrazný dosah na jej budúcnosť. Či už hovoríme o„povstaleckých“(rozumej „ruských“) manévroch na východe Ukrajiny, bujnejúcom tumore v podobe islamského štátu ISIL, alebo nikdy nekončiacom dialógu s gréckou ľavicovou vládou o splatení úverov (za ľavicového sa zjavne v grécku označuje ten, ktorý odmieta rešpektovať svoje finančné záväzky), prípadne o masívnych imigračných vlnách zo severnej Afriky..

V ostatných mesiacoch sme si tak poväčšine vo svojej zaneprázdnenosti nevšimli, že svetové usporiadanie, tak ako ho poznáme cca od roku 1989 sa prakticky vyčerpalo, dosiahlo nový medzník, pričom dynamika svetového vývoja sa postupne prehupla do ďalšej fázy (tieto zmeny začali akcelerovať v roku 2001, keď sa zintenzívnili, domnievam sa, štyri významné socioekonomické faktory – terorizmus, imigrácia, demografia a globalizácia).

Dnes sa nedá jednoznačne tvrdiť, že nové geopolitický trendy sú lepšie, alebo horšie… Treba sa však zamyslieť, čo budú znamenať pre Západ (kam stále dúfam patríme)a s odstupom a chladnou hlavou sa dopracovať k syntéze..

Ak sa „jadro“ Európskej únie musí zaoberať každodennými pálčivými otázkami ako sú márnotratní Gréci alebo pahltní Rusi, predovšetkým Veľká Británia, nachádzajúca sa na periférií Európy, (zemepisne aj obrazne) dnes rieši aj úplne iné „issues“.  Dôkazom je aj rozsah kvalitatívneho aj kvantitatívneho spravodajstva a analýz, kde sa britské mienkotvorné médiá venujú problematike vzostupu nových svetových „obrov“, teda Brazílii, Indii a predovšetkým Číne…

Ešte výraznejšie môžeme túto tendenciu spozorovať v prípade USA. Či už „konzervatívne“ (National Review, Weekly Standard, WallStreetJournal) alebo „liberálne“ (Newsweek, The New Republic, The New York Times) periodiká sa často zaoberajú Čínou a „čínskou otázkou“. Analyzujú krajinu a ľudí, povahu čínskeho komunistického režimu, prípadne plányčínskych mandarínov do budúcnosti. Zároveň sa usilujú nájsť odpoveď na stále dôležitejšiu a pálčivejšiu otázku – Ako má Západ, resp. euroatlantická civilizácia reagovať na Čínsky vzostup? Je Čína hrozbou? Je ochotná so Západom spolupracovať? Alebo sú čínski súdruhovia pripravení, v úsilí o upevnenie svojej dominancie ako svetovej veľmoci, konfrontovať západ vojensky?

 

Čína ako „Hard power“

Hard power – strategická štátna doktrína, založená na predpoklade, že záujmy krajiny sa dajú najlepšie dosiahnuť najmä odstrašujúcimi vojenskými kapacitami, mohutnými investíciami do zbrojenia a agresívnou a konfrontačnou diplomaciou

V ostatnom čase sa vyskytlo niekoľko varovných a nie veľmi povzbudivých signálov. Ich spoločným menovateľom je rastúce sebavedomie a  agresivita čínskeho komunistického vedenia a najmä generálneho štábu  Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. Na druhej strane ,tieto boli vyvážene opatreniami čínskej vlády, ktoré naznačujú, že sa krajina bude usilovať zapojiť do medzinárodných geopolitických súradníc, a na presadzovanie svojich záujmov bude využívať hlavne ekonomické a diplomatické nástroje…Ide teda o dve trendy, ktoré sa na prvý pohľad navzájom vylučujú, no za určitých okolností sa môžu vhodne obmieňať.. Každopádne, dnes úplne jednoznačnú odpoveď nepoznáme, lebo ruku na srdce, poznáme Čínu ako krajinu? Pestujeme čínske ruže, kupujeme čínske jedlo, a aj väčšinu elektroniky  ktorú používame je čínskeho pôvodu, no o strategických plánoch a ambíciách tejto novej veľmoci toho až toľko nevieme…

Čínske sebavedomie postupne rastie. V roku 2011 uverejnil Ambrose Evans-Pritchard ,editor sekcie medzinárodný biznis denníku The Daily Telegraph, štúdiu kde nabádal na politiku pevného, opatrného, ale zhovievavého postoju voči čínskemu komunistickému vedeniu. Okrem iného argumentoval tým, že výkon moci v krajine sa nedeje cez  jednu osobu a charakter režimu nie je monolitný. Vníma silný kontrast medzi umiernenosťou vtedajšieho politického vedenia Komunistickej strany Číny na jednej, a radikálnosťou a bojachtivosťou „mladých plukovníkov“ na strane druhej. Zároveň načrtol niektoré pozoruhodné a nie veľmi povzbudivé analógie. Militarizácia spoločnosti, masívna priemyselná výroba a s tým súvisiace rastúce sebavedomie autoritatívneho vedenia, by sme mohli nájsť v Nemeckom cisárstve na začiatku 20. storočia. Náruživosť a trúfalosť generálneho štábu zas môžu nápadne pripomínať mladých, bojachtivých dôstojníkov v  imperiálnom Japonsku na začiatku 30. rokov…Čínsky minister obrany Liang Guanglie v 2011 avizoval, že „čínske ozbrojené sily napredujú v prípravách na ozbrojený konflikt vo všetkých strategických smeroch“.

John Everard, britský veľvyslanec v Severnej Kórey v rokoch 2006 – 2008 zase  približuje dlhodobo komplikované, a stáročiami pošramotené vzťahy vo Východnej Ázii. Číňania dodnes cítia veľký odpor a nepriateľstvo voči Japoncom, americkému spojencovi N#1 v oblasti, najmä za atrocity cisárskej armády počas Druhej svetovej vojny. Pekinskí súdruhovia tak tieto vášne podľa potreby rozdúchavajú a cez štátnu propagandu manipulujú s verejnými náladami (veľmi nebezpečná a vyčúraná taktika, ktorá sa im môže vrátiť ako bumerang). Napätie pritom začalo narastať v roku 2012. Vtedy sa nanovo rozhorel územný spor o ostrovy Senkaku, ktoré japonská vláda odkúpila od súkromného majiteľa. Ostrovy si však Čína oficiálne nárokuje od roku 1972, preto bola odpoveď Pekingu zúrivá. Na jeseň 2013 zaviedla na dotknuté územie Identifikačnú zónu vzdušnej obrany ADIZ (Air Defense Identification Zone), kde musia všetky lietadlá, ktoré vstúpia do tohto vzdušného priestoru hlásiť rádiom plán letu, čím teritórium fakticky označila za svoje suverénne územie. (USA do oblasti poslalo neozbrojený bombardér B52 a ignorovali čínske požiadavky na identifikáciu).

K celkovej „pohode“ vo Východnej Ázii však neprispievajú ani Japonci. Premiér Shinzo Abe navštívil počas vianočných sviatkov 2013 svätyňu Yasukuni, kde je pochovaných 14 japonských vojnových zločincov triedy A, čím nerozhneval len Čínu, ale aj Južnú Kóreu, ktorá za vojny tiež trpela japonskou okupáciou…Územné nároky a spory pritom prebiehajú aj medzi Čínou a Indonéziu, Vietnamom, alebo Južnou Kóreou. Za veľký precedens pritom môžeme považovať aj správanie Číny o sporné územia s Indonéziou. Celý spor mala urovnať medzinárodná arbitráž OSN, no Čína sa jednoducho stiahla z arbitrážneho konania, prvý prípade v medzinárodnom práve vôbec, nehovoriac, že Čína je stály člen bezpečnostnej rady OSN (medzinárodné záväzky v minulosti označili za „neopodstatnené“ ruskí boľševici, alebo nacistické Nemecko) a poslala do spornej oblasti lietadlovú loď…

Aby toho nebolo málo, aj Japonsko a Kórea, tradiční spojenci v regióne, majú medzi sebou nedoriešené záležitosti a územné resty (čo zas robí vrásky Američanom, ktorí sa obávajú že sa im môže zosypať systém regionálnej koalície – Japonsko, Filipíny, Vietnam, Kórea, prípadne Indonézia, ktorá by za normálnych okolností mala vyvažovať „čínskeho obra“)

Everard pritom zdôrazňuje, že na rozdiel od Európy alebo Severnej a Južnej Ameriky, neexistuje v oblasti žiadna nadnárodná, multilaterálna štruktúra na spôsob OBSE, ktorá by sa v prípade výraznejších konfliktov usilovala situáciu urovnať, utíšiť vášne a priviesť sporné strany k diplomatickým rokovaniam. Označenie ostrovov Senkaku za ADIZ Čínou, pritom slúži ako dobrý  a krikľavý príklad, ako sa v Ázii roztáča nepriateľská špirála. Čína vo svojom rastúcom sebavedomí zavedie ADIZ voči okolitým krajinám, aby tak dala „frčku“ večným nepriateľom – Japoncom. Američania pošlú do oblasti bombardér. Na túto skutočnosť nevie „ľudová armáda“ efektívne reagovať, ak nechce rozpútať vojnu…Protiamerickými a protijaponskými náladami nabudené čínske obyvateľstvo žiada „ostrú reakciu“. V snahe „nestratiť tvár a česť“ (v Ázii veľmi podstatná paradigma pri akomkoľvek rozhodovaní) tak musí čínske vedenie minimálne verbálne vyhrocovať situáciu…Tak sa prehlbuje nedôvera, nenávisť a vzájomné podozrievanie…

Regionálne pnutie sa tiahne až doposiaľ. Samozrejme, nikto nie je bez viny, ale jednoznačne sa dá povedať, že arogancia Číny vo vzťahu k USA a najmä k okolitým krajinám rastie.

Filipínsky prezident Benigno Aquino začiatkom júna Čínu obvinil, že sa chová ako nacistické Nemecko. Na svojej návšteve Japonska tak reagoval na územné nároky Číny v Juhočínskom mori, ktoré je bohaté na nerastné suroviny a zároveň predstavuje významnú prepravnú trasu. Čína buduje umelé súostrovie 800 míľ od pobrežia, na ktoré postupne umiestňuje svoje mobilné delostrelectvo, čo už spozorovali aj americké radary.

Japonsko a Filipíny sa usilujú vyvážiť čínsky tlak, preto sa predbežne dohodli na užšej vojenskej spolupráci a prejav filipínskeho prezidenta pred japonským parlamentom dostal „standing ovation“. Apeloval pritom aj na Spojené štáty, aby v regióne začali hrať omnoho aktívnejšiu rolu: „Komentátori v dokumentárnych filmoch hovoria: Čo ak by niekto povedali vtedy Hitlerovi stop? Mohli sme sa vyhnúť Druhej svetovej vojne? Preto znovu hovorím, že americké vyváženie (čínskeho vplyvu) by vyslalo jednoznačný signál, že všetci sme povinní žiť podľa určitých pravidiel a noriem, na ktorých sme sa dohodli.“ Čína samozrejme prirovnanie k nacistickému Nemecku ostro odmietla ako „urážlivé a neodôvodnené“. Hua Chunying, hovorkyňa čínskej diplomacie vyzvala na vecné a bilaterálne riešenie sporných otázok…

Na čínske aktivity už Obama nemohol nereagovať a vyzval krajinu, aby zastavila „akt agresie“ v Juhočínskom mori. Čína zareagovala okrem iného cez (najradikálnejší) vládny bulvárny denník Global Times, ktorý avizoval, že ak sa USA budú naďalej usilovať zastaviť čínsky nápor v regióne, vzájomná vojenská konfrontácia je prakticky neodvratná…Hovorca čínskej armády síce podobné tvrdenia zľahčoval,  správa však rozprúdila búrlivú debatu o tom, či náhodou Čína nevychádza z mylných predpokladov. To si myslí Robert Dujarric, riaditeľ Inštitútu ázijských štúdií na Temple University. Čína môže napríklad nesprávne predpokladať, že USA je veľmoc v úpadku, ktorá sa nakoniec nebude v regióne angažovať, ani v prípade narastajúcich provokácií. Obáva sa, že Čína sa napríklad môže pokúsiť zostreliť americké pozorovacie lietadlo, predpokladajúc, že sa Washington napriek tomu cúvne, v snahe neeskalovať napätie. USA by však na podobnú situáciu museli odpovedať omnoho ráznejšie a silové riešenie nie je vylúčené…

Odkedy je čínskym prezidentom Si Ťin – Pching (2012) krajina začala realizovať jeho doktrínu „čínsky sen“. Prezývajú ho aj „Veľký tato Si“ a je považovaný za najvplyvnejšieho čínskeho prezidenta od čias Mao-Ce Tunga. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch generálnych sekretárov Komunistickej strany Číny – Chu Ťin – Tchao a Ťiang Ce – Min, ktorí boli skôr len „princeps inter pares“ (prvý medzi rovnými), teda nenápadné osoby na čele krajiny a straníckej byrokracie, si Si cieľavedome vytvára kult osobnosti, je známy pre svoj „mediálny šarm“. Zároveň presadzuje, v intenciách horeuvedeného, omnoho asertívnejšiu zahraničnú politiku krajiny a s tým súvisiacu modernizáciu a obnovu čínskych vzdušných, pozemných a námorných síl. Podporuje užšiu spoluprácu s Ruskom a čínsky nacionalizmus sa nesnaží držať na uzde tak, ako predošlí, umiernení lídri krajiny, dokonca ho miestami priamo podnecuje.

Čína má dnes 300 vojnových plavidiel, teda viac ako Japonsko (78), Vietnam(55), Filipíny(4), Indonézia(8) a Malajzia (2) dokopy. V jej teritoriálnych vodách tiež operuje 59 dieslových a 9 jadrových ponoriek, ktoré prenášajú interkontinentálne jadrové hlavice…

Bottom line

Čína masívne zbrojí (rast HDP na obranu o 10% oproti 2014). Čína má agresívnejšie vedenie ako kedykoľvek predtým (od čias Mao Ce-Tunga). Militarizácia a nacionalizmus v spoločnosti je na vrchole. Čína sa nevyhýba (zatiaľ len verbálnym) konfrontáciám s potenciálnymi alebo reálnymi rivalmi. Na prvý pohľad sa tak zdá, že vojna v Pacifiku je prakticky neodvratná…

Napriek tomu, existuje rovnako veľa dôvodov byť opatrný a neupadať do depresie zo situácie o svete…V ostatnom čase sa totiž objavili signály, že s rastúcim ekonomickým potenciálom rastie aj sebavedomie krajiny, čo nevyhnutne nemusí byť zlá vec. Čína postupne odbúrava staré mindráky „papierového tigra Ázie“, teda krajiny, ktorú Indovia, Japonci, či Američania dlhodobo ponižujú…Začína uplatňovať politiku „sof-power“ a zapája sa do svetového diania ako viac-menej pragmatický hráč.. Akokoľvek sa hovorí že „historia magistra vitae est“ teda „história je učiteľkou života“, dianie v Číne, a aj samotná povaha krajiny je natoľko špecifická, že sa treba vyhnúť unáhleným záverom a hľadaniu striktných historických analógií a šablón….

 

-POKRAČOVANIE-