BLOG
Ľudmila Kolesárová
Ľudmila Kolesárová
9 877

Cikali ste už?

Keď mi Bekim povedal, že chce krstiť našu knihu bažantom, takým, do ktorého sa močí, nebolo mi všetko jedno. Potom som sa zamyslela a aspoň mu napísala ešte SMS: "Ale kúpim radšej nového, hej?" Stále som s tým však nebola zmierená. Môj priateľ povedal o Bekimovi, že je ako Sagan: motivuje, dve galusky, tiež vie dojať k slzám a nezadýcha  sa pri tom. O bažantovi som si dovtedy myslela, že je to zviera, alebo pivo.

Autor foto: Ján Belák

Víkend pred krstom som sa vybrala do Tatier po lyže a tak aj pozrieť na liečenie Danielu. Veľa sme sa zhovárali. Osemnásťročná kočka s ťažkou diagnózou mi povedala, že mala konflikt, lebo zabudli s mamou na toalete plienku. Bola normálne zabalená a uzavretá v igelitke, ale aj tak sa prišla na jej izbu rozkrikovať jedna pani, že ako k tomu prídu jej deti, vidieť dospelácku plienku. Potom mi rozprávala, že sa dokáže prebaliť aj sama, keď jej mamka nevládze.

Spomenula som si na inú študentku, ktorá je na vozíku,   ako jej ľudia búchajú na dvere WC, a potom sa ešte rozčuľujú, prečo je tam tak dlho. Lebo usadiť sa na wecko a zase na vozík sa dá asi rýchlosťou blesku.

A na jedno malé dievčatko s diagnózou motýlích krídel, ktoré si praje od Ježiška pod stromček, aby sa jej ľahšie cikalo a kakalo, lebo každá  jej potreba znamená bolesť a tržné rany.

Vtedy mi to došlo. Bažant sa môže stať symbolom presne toho, o čom chceme, aby sa hovorilo. Že niečo pre nás zdravých tak samozrejmé, ako je čúranie, môže byť pre niekoho každodenná trauma a výzva.

Anna necháva v škole telesne postihnutého syna, študenta gymnázia. On celý deň nepije, aby nešiel na WC. Ak však musí predsa ísť na potrebu, jeho mama uteká z práce cez celé mesto, aby mu pomohla. Osobná asistentka na to vhodná nie je a osobných asistentov nenájdete.

A keď už si aj človek na to svoje záchodové peklo zvykne, tak mu ďalšie pripraví druhý človek. Ako Michal v knihe pre mladých, krstenej bažantom, povedal:

"Potreboval som si odskočiť na toaletu. Samozrejme, v celej budove úradu, kde majú ešte aj špecializované oddelenie pre zdravotne postihnutých, nemajú ani jedinú toaletu prispôsobenú pre invalidov. Kým som sa dostal na WC, čakalo ma troje dverí. Tie najužšie na svete!  Záchody len pre štíhlych a už vôbec nie pre človeka na vozíku.   Vďaka mojej chudej postave mám asi ten úplne najužší vozík, takže nejako som sa tam natrepal. Odrel som si farbu a skoro odbil koleso.

Pýtam sa vrátničky po absolvovaní tohto dverného masakru:" Čo ste nepochopili na otázke, kde máte wc pre invalidov?" Asi sa jej aj opakovane zdala vtipná, lebo odpovedala "A vy si čo myslíte, že my tu niečo také máme? Veď toto je stará budova. Môžete byť vôbec radi, že vám otvorím zadné dvere, keď chcete ísť dnu!"

Zadné dvere, to je už len zázrak! Je to vstup pre invalidov. Pre tých, ktorí prežili Hry o život. Ako prvé vás čaká prekonanie kopca smerom nadol, brzdy dostanú zabrať.  Potom musíte otvoriť bránu o váhe pol tony, ideálnu na tréning pre Ironmana. A následne si otestujete ABS na klzkej podlahe. Za odmenu sa ocitnete v suteréne medzi odpadkami a necháte sa privrieť do výťahu, keďže dvere nepoznajú zľutovanie a zatvárajú sa rýchlejšie ako blesk.

Už ste dnes cikali? A bez problémov? Tak ste šťastným človekom.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

život, chudoba, choroba a kontrasty. Som na kolesarova@dobryanjel.sk

Blogy

|