Rusko – krajina, kde je ešte stále včera

David Satter navštívil ZSSR prvýkrát v roku 1976 ako dopisovateľ Financial Times. Ako zahraničný korešpondent pôsobil v Sovietskom zväze s prestávkami aj v rokoch osemdesiatych, žurnalisticky mapoval tiež búrlivé roky deväťdesiate a prvé desaťročie nového milénia.

Už počas svojej prvej pracovnej cesty vraj zistil, že ZSSR je paralelným vesmírom, pričom svojou politicko-ekonomickou bizarnosťou ho postsovietske Rusko zaujalo ešte viac. Počas svojej doterajšej kariéry mu venoval niekoľko sto článkov pre rôzne svetové printové médiá a je tiež autorom štyroch oceňovaných kníh o súčasnom Rusku.

Jeho najnovšia kniha s názvom Čím menej vieš, tým lepšie spíš je historiograficko-politickou sondou do modernej histórie Ruska, pričom autor čitateľovi podáva kompetentný sumárny obraz kľúčových udalostí, ktoré postsovietske Rusko odklonili od plánovanej liberálnej demokracie k pseudomodernej autokracii.

Satter v knihe kompiluje osobné zážitky s verejne dostupnými zdrojmi, vďaka čomu sa mu podarilo vytvoriť celkom plastický obraz ruskej spoločnosti a politicko-ekonomickej reality,  s presahom až do súčasných dní.

Jeľcin – otec chaosu, oligarchie a kriminality

Jeho štúdia začína v raných rokoch deväťdesiatych, teda v rokoch tzv. transformácie, ktorú charakterizovala najmä divoká privatizácia spojená s ešte desivejšou zločineckou praxou. Rozkradnutie krajiny viedlo k ekonomickému kolapsu, pričom podľa Sattera sa Rusko v období rokov 1992 -1998 ekonomicky  a sociálne prepadlo až na úroveň krajín tretieho sveta.

„Novovznikajúca spoločnosť mala tri charakteristické rysy: hospodárstvo ovládnuté zločineckou oligarchiou, autoritatívny politický systém a pravdepodobne najdôležitejšie – mravnú degradáciu, ktorá prevrátila všetky právne a etické štandardy a znemožnila vznik občianskej spoločnosti. Prelínanie týchto troch prvkov postupne posúvalo Rusko k režimu agresie a teroru“.

Hoci bol Jeľcin na západe vnímaný ako reformátor a človek, ktorý zachránil Rusko pred obnovením komunizmu, za jeho vlády sa v skutočnosti Rusko stalo krajinou traumatizovanou chudobou a kriminalitou.

V tejto situácii si ešte k tomu vtedajší úradujúci prezident upevnil moc natoľko, že sa Rusko v zmenilo na prezidentskú diktatúru, hoci v novej demokratickej výbave chcelo mať prevahu najmä v parlamentarizme.

Keď však v júli 1996 začalo Jeľcinovo druhé prezidentské obdobie, úloha parlamentu bola už natoľko obmedzená, že prezident mohol  v podstate vládnuť úplne sám, aj keď iróniou osudu mu práve v tomto čase začalo zlyhávať zdravie, a to nielen po fyzickej stránke.

Preto si oligarchovia, politické elity v zákulisí a ľudia z prostredia tajných služieb žiadali nového „vládcu“, ktorý by na jednej strane Jeľcinovej rodine a jeho suite garantoval beztrestnosť, a zároveň otvoril cestu k ďalšiemu ovládnutiu ekonomiky krajiny.

Aby sa podľa Sattera tzv. „operácia Následník“ podarila, bola potrebná masívna provokácia. Mali ňou byť bombové útoky v septembri 1999 na obytné domy v Moskve, Bujnaksku a Volgodonsku, ktoré si vyžiadali tristo ľudských životov, no zároveň sa stali zámienkou na novú vojnu proti Čečensku.

S inváziou do kaukazskej republiky zároveň stúpala popularita predsedu vlády – Vladimíra Putina, ktorého meno sa začalo spomínať aj v súvislosti s voľbou prezidenta.

„Kým v auguste 1999 ho na post prezidenta preferovali iba dve percentá obyvateľov a v septembri štyri. V októbri jeho preferencie stúpli na 21 percent. V novembri favorizovalo Putina na úrad prezidenta už 45 percent Rusov, čo bolo výrazne najviac zo všetkých kandidátov“.

Putin – otec národa, televízie a selektívneho teroru

Jeľcin v decembri 1999 rezignoval a Putina vymenovali za úradujúceho prezidenta, pričom jeho prvým výnosom bolo zaručenie Jeľcinovej imunity pred vyšetrovaním. Putin neskôr s prehľadom vyhral aj marcové prezidentské voľby. V tomto momente sa podľa Sattera začala záverečná fáza transformácie Ruska z krehkej demokracie na rozvinutú diktatúru.

Z nového prezidenta sa postupne stal novodobý ruský hrdina, učiaci lietať siroty žeriavov bielych, prezentujúci sa ako podmorský archeológ, pilot stíhačky, lovec, či ochranca prírody značkujúci ľadových medveďov v ruskej Arktíde. V skutočnosti však jeho cieľom bolo najmä chopiť sa všetkej moci v štáte.

Okrem toho postupne ovládol televízny a mediálny priestor, a aj svet ruského biznisu. Za Jeľcinovej vlády skorumpovaní podnikatelia a gangstri privatizovali štát, za Putina sa podnikatelia stali posluhovačmi režimu. Kto odmietol, bol eliminovaný.

Satter nepopiera vzostup Ruskej ekonomiky, teda aspoň v časoch pred anexiou Krymu, no podľa autora za fasádou bohatnutia opísalo Rusko iba cestu do kruhu. Opäť sa stalo štátom, kde sa ľuďom bráni slobodne hovoriť a kde sú obmedzené prostriedky na obranu ľudských práv. Celý tento systém mal nevyhnutný dopad na verejné povedomie.

„Došlo k rozmazaniu morálnych hraníc, nárastu iracionality a pohŕdania hodnotou ľudského života“. Postoj novodobého režimu k individuálnym právam sa naplno prejavil v niekoľkých tragických kapitolách novodobej ruskej histórie. Stačí si spomenúť na tragédiu ponorky Kursk, alebo zásahy silových zložiek v  Divadle na Dubrovke či v škole v Beslane.

Čitateľovi Satterovej štúdie budú samozrejme aj tieto udalosti priblížené, pričom oslovený bude aj ten najčerstvejší súčasník, keďže v záverečných dvoch kapitolách príde rad aj na ukrajinskú krízu, anexiu Krymu a vojnu na Donbase.

 

David Satter: Čím menej vieš, tým lepšie spíš, Vydavateľstvo: Artforum, 2016, Preklad: Igor Otčenáš