Čím viac subjektov, tým demokratickejšie voľby?

Po fenoménoch ako migrácia či štrajk učiteľov prichádza na scénu nová téma.

Voľby!

Minule, keď sme sa o tom s priateľkou rozprávali pri druhom pive, tak sme sa nevedeli zhodnúť. Málokedy sa nezhodneme, preto sme o tom začali viac diskutovať. S rodinou. Kamarátmi. Susedom. To sme ešte nevedeli, koľko dômyselných politických subjektov ide do hry zvanej voľby, kde ide o všetko alebo o nič. Aspoň tam sa nepotvrdzuje príslovie, ktoré až tak neobľubujem, a ktoré moja babka zvykla vravievať. „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa!“ Tomuto som nikdy neporozumel. Zúčastniť sa. Prečo potom do niečoho dávať energiu, námahu, ak nechcem vyhrať. Dosiahnuť svoje „naj“. Prečo sa zúčastniť? Potom hocikto môže ísť do hry, a tým sa charakter a kvalita hry razantne mení. Ale  babku mám aj tak rád. Vždy mi pripravila skvelý sladký lipový čaj. Studený! Aký som mal rád, keď som prišiel z  futbalu. Nebola to žiadna liga. Bol to dedinský futbal, kde každý z nás tú hru prežíval ako by to bol  finálový zápas ligy majstrov. Niekto bol Ronaldo, iný Zidan, ďalší Beckham…

Ale naspäť k voľbám! Predpokladám, že každá strana chce vyhrať. Byť hráčom zápasu. Preto dúfam, že každá strana jasne a vecne vysloví: „Toto chcem, a toto viem spraviť. Takto a takto!“ To robia solídni ľudia – lídri, transparentné firmy, a verím že aj budúca vláda.

Skutočne mávam pocit, že vo svete sa veci začínajú brať vážne. Človek ako keby vystrkáva hlavu z piesku a uvedomuje si, že musí nájsť vodu vo vyprahnutej púšti. Neviem či je to tým, že som starší a citlivejšie  vnímam situáciu vôkol mňa. Či je to ľahším prístupom k médiám a informáciám. Alebo je to skutočne tak, že vzniká mladá aktívna generácia, ktorá mení svet, spôsob vnímania sveta a samotného občianstva.

Ak mám byť z mojej strany jasný a úprimný, žiaľ v týchto voľbách vidím len jedno jediné riešenie a zároveň dve možnosti – scenáre deja. Prečo možnosti? Z môjho pohľadu mladého študenta, ktorý sa zaujíma o okolie, to vidím smutne. Možnosť je, že sa voľbami  nič nezmení. Vyhrá jedná strana, ktorá je stabilná. Nieže by som ju nejako obľuboval, ale nemôžem jej uprieť jedno. Je stabilná. Hoc nerobí to, čo by mala. Nerobí ani to, čo by som chcel ja. Ale je stabilná. Počíta sa jej to, hoci sa mi to nepáči. Plačúce a mĺkve diery demokracie…

Druhá možnosť je, že vyhrajú tí druhí. Ale ako? Veď ich je toľko! Veľa kuchárov často presolilo polievku, tak ako to bolo pred niekoľkými rokmi. Tak celá hra vabank sa rozdrobí na drobné. Asi nik to nemá rád. Ani ja. Nemám rád drobné v peňaženke. Ľahko sa rozkotúľajú. A história sa bude opakovať. Zasa Rómeo a Júlia zomrú, Jánošík sa pošmykne na hrachu, Titanic sa potopí a Di Caprio nevyhrá Oscara…

Hej! A riešenie! Tým je zjednotiť to, čo je rozdrobené. Inak to nebude mať zmysel. Ako je možné, že máme toľko politických subjektov. Je mnohosť pravá demokracia či anarchia? Viem, že ak nám silné ego bude našepkávať v prospech seba pred ostatnými, tak potom sa nečudujem, že si racionálny človek búkne nejakú tu letenku preč. Nie zo špásu, ale pre istotu. Páni! Tu treba trochu pokory a spolupráce, kde cieľ je to, o čo nám vlastne ide. Inak to momentálne ani nevidím.

Samozrejme, to si myslím ja. A ak niekto so mnou nesúhlasí, tak fajn. Prijímam aj protiargumenty. Posunuli by mňa aj oponenta ďalej. Ale to je už otázka spolupráce, kedy téza splýva s antitézou, a tak budeme pripravení na ďalšie otázky. Ale zatiaľ sme ešte stále na začiatku. Nič už. Treba sa rozbehnúť a bežať. Nestačí sa zúčastniť! Treba skúsiť ako chutí výhra. Určite nebude taká trpká ako jej smutná sestra.