Denník N

Čína: Nezabudnuteľný výlet (video)

Na svete nie je veľa vecí, prípadne služieb, reálne dosahujúcich cenu, ktorú za ne zaplatíte. Cestovanie je ale jednou (ak nie jedinou) investíciou, za ktorú dostanete ešte oveľa viac než stojí.

Je pochopiteľne iné zaplatiť za gold ultra all-inclusive hotel s výhľadom na more cestovnej agentúre s cieľom vyvaliť sa na lehátko a po príchode zistiť, že  vám nič z ponuky jedál nechutí, na more dovidíte len ak sa vykloníte na konkrétnom mieste z balkóna a predpoveď počasia hlási vytrvalý dážď práve v čase pobytu. V tom prípade možno obohacujúci pocit z cestovania a poznávania nových miest nebude až tak intenzívny. Ak sa však vyberiete „na vlastnú päsť“ do  ďalekej či neďalekej krajiny s cieľom vidieť nevídané a zistiť ako sa žije za obzorom, očakávajte zážitok, ktorý posunie vnímanie vášho okolia, aj po návrate, na inú úroveň. Pre väčšinu ľudí, ktorí tento posun zažijú raz sa cestovanie stane závislosťou a už na ceste domov premýšľajú kam vycestovať nabudúce.

Tento pocit a skúsenosť je samozrejme o to výraznejšia o čo väčší je rozdiel medzi domovinou a destináciou kam cestujete, prípadne o náročnosť a rozmanitosť situácií v ktorých sa v zahraničí ocitnete. Pri cestovaní osamote ako bonus absolvujete vlastne cesty dve. Jednu, pri ktorej fyzicky zmeníte svoju polohu a dostanete sa na miesto, kde ste predtým nikdy neboli a druhú do vlastného vnútra. Dostanete jedinečnú možnosť spoznať samého seba v nových situáciách a sledovať svoje reakcie a pocity pri nových podnetoch. Ocitnete sa totiž v prostredí, v ktorom máte šancu si svoj charakter, osobnosť a reputáciu formovať v určitom zmysle nanovo a okolie na nich reaguje bez zaujatosti a skúseností z minulosti. Skúmate svoje vlastné reakcie v stresových situáciách, keď nemáte možnosť využiť zadné dvierka v podobe domáceho zázemia, pomoci priateľov a známych, či znalosti miestnych pomerov a zvyklostí.

Čína: Nezabudnuteľný výlet, časť prvá

Získanie perspektívy je ďalším kladom spoznávania nových kultúr a regiónov. Určité detaily a postupy z každodenného života totiž považujeme za samozrejmé a nevnímame ich až do momentu keď sú z časti alebo úplne porušené. Konfrontácia potom vedie k neodmysliteľnému porovnaniu a zhodnoteniu cudzieho prístupu k danej veci a k uvedomeniu – ktoré som si pracovne nazval „Aha moment“- že to môže fungovať aj inak ako sme zvyknutí. Okrem rozdielov v detailoch pochopiteľne existujú očividné odlišnosti, o ktorých viete už dopredu a čakáte ako veľmi sa prejavia. Človek si mnoho vecí začne viac vážiť a vo veľa témach sa mu v mysli zobrazí otázka prečo to tak nemôže fungovať aj doma prípadne ako by to v cudzine klapalo s našim systémom.

V neposlednom rade si na vlastné oči prezriete ako vyzerajú pamiatky a svetoznáme miesta o ktorých ste čítali alebo ich videli v televízií. Ochutnáte nové jedlá o ktorých ste ani nevedeli alebo porovnáte ako chutí daná kuchyňa naozaj a ako chutí u nás. V drvivej väčšine prípadov zistíte, že dané miesto alebo jedlo sú úplne iné než ste si predstavovali.

Cesta do Číny

12729004_10205771847271304_2104997412960838089_n
Veľký čínsky múr – Badaling, Čína

Čína bola jednoznačne na  popredných miestach v rebríčku krajín, do ktorých som sa chcel pozrieť a pri premýšľaní o najbližšej destinácii som zvolil prístup „Kedy keď nie teraz?“ a jednoducho zakúpil letenky do Šanghaja s viac ako polročným predstihom čo ma prinútilo zariadiť všetky povinnosti tak, aby výletu do Číny nič neprekážalo. Samozrejme dôležitou súčasťou rozhodovacieho procesu bol fakt, že v Číne v tom čase študoval môj dlhoročný kamarát, čo v mojej mysli len potvrdilo správnosť rozhodnutia a jeho načasovania. Ani som sa nenazdal a na kalendári sa objavil dátum môjho odletu.

Ihneď po príchode do Šanghaja som začal pomaly pozorovať, čo je iné, čo podobné a čo rovnaké. Rýchlo som dospel k názoru, že iné je absolútne, ale úplne všetko. Mal som pocit akoby som navštívil inú planétu. A miestni obyvatelia mali očividne podobný pocit zo mňa pretože ich zrak na mne ostával naozaj často a niekedy až podozrivo pridlho. Je pravda, že na čínske pomery som zjav vskutku neobyčajný – výška dva metre a svetlé vlasy – napriek tomu som si však myslel, že pri kvantách turistov, ktorí do Šanghaja chodia na podobných ľudí musia byť zvyknutí. Omyl. Oči takmer všetkých spočinuli na mne či som vošiel do reštaurácie, metra alebo obchodu. Odvážnejší jedinci sa priblížili a žiadali ma aby som sa s nimi vyfotil, tí menej akční len z úzadia pozorovali, smiali sa alebo naznačovali akí sú oproti mne nízki. Na ulici to bolo kľudnejšie keďže ľudia zväčša nevenujú pozornosť skúmaniu okoloidúcich a tak to boli najmä deti, ktoré si očividne namáhali svoje mozgové závity v snahe zistiť čo som za pokémona.

Od samého príletu do Číny som ale s najväčšou pravdepodobnosťou vyzeral veľmi podobne ako spomínané deti, pretože som bol ohromený každým detailom a zážitkom pre mňa bola aj obyčajná chôdza po ulici. Na moje vlastné prekvapenie mi vôbec neprekážali všadeprítomné množstvá ľudí. Vo väčšine prípadov (mimo špičky) sa s extrémne preplnenými prepravnými prostriedkami nestretnete ale je pravda, že ak už, tak Číňania posunuli význam slov „plné metro“ na úplne iný level. V časoch špičky je to, čo v Prahe považujeme za preplnené metro pokladané za sporadicky obsadenú súpravu, ktorá znesie ešte dvojnásobok počtu cestujúcich. Na nástupištiach sú pripravené „tlačičky a tlačiči“, ktorí ochotne pomôžu so stratou zábran, zmyslu pre osobný priestor či hanblivosti, a do vozidla vtlačia kohokoľvek a čokoľvek čo by mohlo prekážať zatvoreniu dverí a čo by sa bez ich pomoci do vnútra nevošlo. Prístup cestujúcich k tejto procedúre je až komicky odovzdaný. V tvári ľudí čakajúcich na vtlačenie vidieť absolútnu oddanosť a dôveru rukám tlačičov. Vyzerá to akoby ľudia na dobu cesty presunuli svoju energiu do mysle a svoju fyzickú schránku prenechali napospas iným.

Čínská prísnosť a pravidlá

CCTV

Ak som pred cestou mal nejakú predstavu o živote v Číne tak to bola vízia striktného komunistického režimu, fádne ulice plné mrzutých ľudí s podobnými účesmi a odmietanie kapitalistických symbolov a odpor k konzumnej spoločnosti. Svoju predstavu som prehodnotil hneď na letisku v Starbuckse keď som si spätne rekapituloval letmú až žiadnu kontrolu zdravotného stavu a dôvodu cesty namiesto pranierovania, nepríjemných otázok a zdržiavania. Veľmi promptná vizuálna kontrola pasu a víz mi tiež nepripadala vyslovene prísna a v porovnaní so vstupom do USA to bola bezproblémová prechádzka červeným (nebudeme dráždiť inými farbami) parkom. Pochopiteľne pohľad na procedúry pre neturistov a občanov Číny  by asi vzbudzovali iné dojmy. Pre miestnych je totiž veľmi zložité vycestovať v podstate kamkoľvek mimo územia Číny a problémom je dostať víza čo i len do Hong Kongu. Predstavu o všadeprítomnej, komunisticky šedej striktnosti mierne naplnil Peking. Oproti Šanghaju bol zjavnou ukážkou sily,  veľkosti a jednoty národa, ktorá často potláčala logiku a funkčné rozloženie mesta. Taktiež ľudia v Pekingu boli utiahnutejší, menej komunikatívni či usmievaví než v Šanghaji, ktorý sa približoval štýlu európskych veľkomiest. Istú zásluhu na tom má aj slovenský architekt Ladislav Hudec, ktorý okrem známej budovy Park Hotel – svojho času najvyššia stavba nielen v Šanghaji ale v celej Ázii – navrhol v tejto metropole aj mnoho ďalších.

Podstatne zložitejšie ako prejsť kontrolou na letisku však bolo dohovoriť sa. Či už na ulici, v reštaurácii obchodoch ale aj hoteloch bola možnosť komunikovať anglicky minimálna. Napriek nulovej predstave o tom čo hovorím bol však každý veľmi ochotný a snažil sa pomôcť ako vedel. Ak sme sa ani rukami-nohami nedohovorili, často nás ľudia doslova odviedli a ukázali cestu aj keď bola tri ulice ďaleko. Hovorí sa, že sme pohostinný národ ale láskavosť a pohostinnosť ľudí v Číne je, ako vlastne takmer všetko, úplne iná liga.

Pri mojej ceste do Číny to bola inou ligou najmä veľkosť celej krajiny a miest ktoré som navštívil. Človek si len ťažko predstaví ako vyzerá život v meste, ktoré má päť krát viac obyvateľov ako celé Slovensko aj s imigrantami dokopy. Môžete o tom čítať, môžete si pozerať obrázky aj videá či dokumentárne filmy ale nič z toho sa nepriblíži vlastnej skúsenosti. Zrazu sa ocitáte v strede mesta, ktoré sa nikdy nezastaví a okolo prechádzajú tisíce ľudí, tisíce príbehov, osudov, životov. V niektorých ľuďoch tento fakt prebúdza pocit bezcennosti a malosti, v íných je motiváciou na sebe pracovať. Každodenná očividná prítomnosť konkurencie ich núti nezastavovať a pracovať na sebe aby v oceáne ostatných ľudí vynikli. Tí menej snaživí sa uspokoja s jedným zo zbytočných povolaní, ktorých je na každom kroku neúrekom. Mojím obľúbeným je ale „profesionálny ukazovač smeru metra“. Táto pozícia obnáša – ako už názov naznačuje – signalizáciu smeru metra po nástupe ľudí do vagónov a uzavretí dverí. Precíznym a dôležitým pohybom ukazovač znázorní, ktorým smerom sa metro pohne a až potom môže voz opustiť stanicu. Háčik je len v tom, že ten smer sa nikdy nemení a každá súprava ktorá dorazí na nástupište z neho stále tým istým smerom odíde. Pre každý smer na každej stanici je ale pridelený ukazovač a razom múže byť len v Šanghaji pri počte staníc 263 zamestnaných viac ako 526 ľudí.

12615702_10208629472873401_8287099983846666186_o

Takýchto zaujímavostí a zážitkov skrýva Čína naozaj veľmi veľa a na jeden blog ich ani nie je možné vypísať všetky tak, ako na jeden výlet nie je možné vidieť ani zažiť všetko. Preto som sa rozhodol, že sa tam určite ešte vrátim. Vážnu úlohu v tomto rozhodnutí zohrala aj samostatná kapitola tohoto tripu a tou je jedlo. To bolo absolútne famózne a pochopiteľne iné, než aké je možné skúsiť v čísnkych reštauráciách v Česku a na Slovensku. O tom ale až nabudúce v prípadnej druhej časti tohto cestovateľského blogu.

Teraz najčítanejšie