Denník N

Čítanie mien. Siedme dejstvo.

Jeden z účinkujúcich z dosiek, ktoré znamenajú svet, odchádza predčasne… Ďalší dočítava len s ťažkosťami. Viacerým sa láme hlas.

Z rohu svieti do priestoru len tlmené svetlo. Modrastým filtrom zahatané lúče štvorcového reflektora. Pre zorientovanie. Aby človek nezakopol. Viac podľa obrysov tváre ako podľa čŕt, medzi prvými rozpoznávam Milku Vášáryovú. Šľachtičnú našej divadelnej scény. Neviem, prečo sa mi ten okamih spája so správou toho dňa z novín, že Alžbeta II. je najdlhšie vládnucim panovníkom Albiónu.

S rukami vo vreckách ošúchaných riflí vkročí Martin Mojžiš. Mykne v tichosti hlavou, niekoho šeptom pozdraví a niekoho iného zase bystrými očami hľadá. V obleku sa rýchlym krokom približuje Janko Orlovský. S nákazlivým, no tentoraz mierne tlmeným úsmevom vystiera ruku na pozdrav. Cez pódium, smerom od hľadiska, vkročí rabín Miša Kapustin. Ako prvého stretáva biskupa Janka Lacha. Po starých naolejovaných doskách sa takmer vznáša, akoby sa bál ich praskotu. Aj tak škrípu.

Letmé objatie od Ľuby Lesnej prezrádza, že viac ako na pozdrav myslí na to, čo ju o chvíľu čaká. Objímuc ďalších, rýchlym krokom opúšťa zákulisie smerom k pódiu. Pomedzi vlniace sa plachty nám po lícach na okamih skĺznu lúče silných pódiových reflektorov. Už prišiel aj Martin Huba. A Ján Štrasser a… Niekde za nimi si Ivo Samson sadá do hlbokého plátenného kresla. Braňo Jobus s mohutným vrkočom a plachými očami hľadá svoje miesto. Prejde popri Ivovi Nesrovnalovi a okrem dosiek mu spod nôh počuť aj vŕzganie kožených čižiem… Motorku zaparkoval na chodníku.

„Steee rozdelenííí do štyroooch skupííín,“ pretne to ticho pomalým, ale zreteľným šepotom vyslovená veta. Všetky tie hlavy sa zhrčia okolo jej zdroja. V prestávkach viet, ktoré sú inštrukciami k programu večera, počujeme dych jeden druhého. Líca nám delia centimetre, ako deťom pred výkladom. No tu sa nikomu nenapadne smiať, aj keď sa dívame do tváre Pavla Grausa. „Keď prídete na pódium, otočíte ďalšiu stranu a môžete čítať,“ znie jedna z jeho viet.

Zaznie hudba Martina Burlasa. Na veľkoplošnej projekcii, navrhnutej už nebohým výtvarníkom Jánom Kodoňom, blikajúcej cez plátno do zákulisia, v rýchlom slede rolujú mená. Vybiehajú v riadkoch jedno za druhým, zľava doprava a zhora nadol generujú úhľadné stĺpce. Dokonale zoradené. Samé mená. More mien. Podsvietené fotkami z neznámych predvojnových rodinných albumov. Alebo fotky jednotlivcov v páskovaných úboroch.

Začína sa siedme dejstvo divadelnej hry. Autentického príbehu z dejín Slovenska. Príbehu, s ktorým by sme najradšej nemali veľa, alebo vôbec nič spoločného. Možno preto sa opakuje v toľkých mutáciách doteraz.

Ešte príde profesor Traubner. Aj keď mešká, každému podá ruku. Až potom si sadá. Paličku si opiera o koleno. Ale nie je posledný. Do spoločného mlčania sa neobyčajne disciplinovane zapojí ešte Andy Hryc.

Deje sa akoby nemožné. Takáto pestrá množina osobností sa zíde na jednom mieste, v jednom čase. Aby spolu hlavne mlčali. Len v poradí, v ktorom netreba hľadať logiku, sa jeden za druhým dvíha, aby sám vykročil na pódium a v kuželi svetla prečítal dve desiatky mien.

„Goldmannová Vera, dvadsaťjedenročná

Korngoldová Šarlota, dvadsaťtriročná

Kaluschová Rela, devätnásťročn

Tacková Sidónia, dvadsaťtriročná

Sonnenfeldová Isabela, dvadsaťtriročná

…,“  znie už siedmy rok za sebou na Deň holokaustu desivý celovečerný monológ. Tento rok do prítmia takmer plného hľadiska budovy bývalej činohry SND, dnes Mestského divadla P.O.Hviezdoslava v Bratislave. Jeden z účinkujúcich z dosiek, ktoré znamenajú svet, odchádza predčasne… Ďalší dočítava len s ťažkosťami. Viacerým sa lame hlas.

V troch prestávkach čítania Ľuba Lesná spovedá hostí. Vo veku 100 rokov preživšiu Elvíru Weiszovú. Pedagógov z Topoľčian. Moniku Vrzgulovú. Na plátne za ňou neúprosne pokračuje „film“ s menami. Spolu takmer 58.000. Z deportačných zoznamov. Ľudí, ktorých životné príbehy sa po 9. septembri 1941, prijatí Židovského kódexu fašistického Slovenského štátu, nariadenia prísnejšieho ako Norimberský kódex, končia v pekle koncentrákov. Ľudí najprv vystavovaných posmechu, potom obratých o ľudskú dôstojnosť, proti ich vôli zbavených občianstva, násilím natlačených do dobytčákov a napokon, pred hromadnou masovou vraždou, zbavených aj základnej identity – mien.

Preto čítanie každého jedného mena, mena, mena…

 

006 002 image 003 004 007

Teraz najčítanejšie