Čižnár: Výrokovú imunitu poslancov by som zrušil. Baránik: Zrušil by som prokuratúru akú ju dnes máme

Toto vyhlásenie uviedol J. Čižnár na okraj incidentu, kde som sa bránil tomu, aby som bol vystavený perzekúcii v súvislosti s mojimi výrokmi o tom, čo si myslím o korupcii v našom súdnictve a prokuratúre.*
V rámci toho si generálny prokurátor J. Čižnár uľavil, že (akosi bez ohľadu na Ústavu a skutočnosť, že je na čele orgánu, ktorého základnou povinnosťou je chrániť zákonnosť) by zrušil tzv. výrokovú imunitu, teda ústavnú výsadu poslancov Národnej rady, ktorej cieľom je prispievať k zlepšeniu našej spoločnosti prostredníctvom kritiky aj tých mocných v našom štáte, ktorí sa cítia byť nad zákonom.
Terajšie postavenie našej prokuratúry tak, ako bolo vymyslené Mečiarom, je jednou zo základných príčin toho, že Slovensko má len do veľmi povrchnej miery právny štát. Je tomu tak preto, lebo prokuratúra je orgán, ktorý nikomu nezodpovedá, je nad zákonom a v podstate len ochraňuje súčasný stav bezprávia na všetkých rovinách nášho života.
Vedenie prokuratúry bolo navyše historicky formované z radov nomenklatúrnych komunistických kádrov. Mentalita nimi vytvorená, a pevne zakorenená v prokurátoroch, nie je o tom, že prokuratúra slúži ľudu. Ako pred revolúciou, naša prokuratúra slúži vládnej strane (dnes: koalícii) a je teda organizácia po ideovej a formálnej stránke stále komunistická. Po obsahovej stránke je to ešte o niečo horšie.
Jej mentalitu je vidno tiež na tom, že sa prokuratúra odmieta podrobiť akejkoľvek transparentnosti, o kontrole nehovoriac. Diskusia o tom, ako by mala prokuratúra fungovať a čo je treba zlepšiť sa nepripúšťa. Kto ju otvorí, je ignorovaný, zosmiešňovaný a, ako som mal možnosť okúsiť, zastrašovaný. A občas si aj koleduje o trestné stíhanie. Teda tak, ako kedysi, za komunistov.
Pokiaľ ide o samotného Generálneho prokurátora Čižnára, je preňho typické
– trvalé vyhýbanie sa vypočutiu orgánmi Národnej rady (napriek tomu, že mu to zákon ukladá, ale to sme už hovorili, že prokuratúra je nad zákonom),
– odmietanie podrobiť sa riadnemu kritickému rozhovoru v televízii alebo v iných médiách na vysvetlenie zásadných nedostatkov fungovania prokuratúry a plánoch na zlepšenie pomerov tak, ako je to bežné v demokratických a právnych štátoch (kým napr. Najvyšší štátny zástupca Českej republiky Zeman a dvaja Vrchní štátni zástupcovia Bradáčová a Ištván, dali za obdobie, čo je J. Čižnár vo svojej funkcii, desiatky rozhovorov, J. Čižnár, pokiaľ viem, neposkytol žiaden, v Národnej rade vystupuje len jeho „hovorca“ R. Vanek a prokuratúra si udržiava akosi samozrejmú nedotknuteľnosť pokiaľ ide o ich pôsobenie),
– vyvíjanie aktivít na zastrašovanie politickej opozície – nielen ako som už uviedol v mojom prípade a nielen v prípadoch Filipa Rybaniča, Igora Matoviča a viacerých iných, ale aj neustáleho tlaku a naznačovania bezbrehej moci, schopnosti robiť problémy tým, ktorí si trúfnu kritizovať bezprávnosť nášho štátu.
Pokiaľ ide o to, čo je v pôsobení prokuratúry ešte horšie:
– krytie vážnych podozrení z trestnej činnosti prokurátorov (napríklad odmietanie sprístupnenia podľa infozákona majetkových priznaní tých prokurátorov, ktorí majú majetky nedosiahnuteľné z ich legálnych príjmov),
– krytie trestnej činnosti vládnych politických špičiek (napr., ale ani zďaleka nielen, Bašternák a spol. a teraz Remeta) a
– krytie bežnej kriminality, vrátane násilníkov a pedofilov (nielen z Galanty), finančných machinácií, rabovania v samosprávach a pri verejnom obstarávaní a obchodu s chudobou.
Napríklad v známej kauze okolo predraženého CT-čka v piešťanskej nemocnici rozhodol v prospech obvinených generálny prokurátor tak, že trestné stíhanie zastavuje. Definitívne. A na základe zdôvodnenia, ktoré by mohlo byť obhajobou advokáta obvinených a ktoré obsahovalo hromadu nezmyslov, prinajmenšom z pohľadu toho, čo je úlohou prokuratúry (zločincov nie obhajovať, ale ich stavať pred súd). U obhajcov sa takýto elaborát očakáva, ale na to je prokurátor, aby také nezmysly súdu vyvrátil (napr. platia len ceny na Slovensku – informácia, že máme jeden európsky trh, na Generálnu prokuratúru ešte, zdá sa, nedorazila).

Dôsledok uvedeného vytvára silný dojem, že prokuratúra dosiahla totálny rozpad na nielen centrálne riadenú (pre prípady, kde sa jedná o vysokých potentátoch), ale aj geograficky distribuovanú, voľne organizovanú skupinu, kde si šéfovia lokálnych organizácií môžu robiť čo chcú, ak sa nejedná o kauzu s vysokými politickými záujmami.

Generálny prokurátor Čižnár medzitým zostáva schovaný vo svojom hrade na Štúrovej ulici, vozí sa v obrnenom Mercedese a zostáva bez akéhokoľvek kontaktu s verejnosťou. Je odtrhnutý od reality a akéhokoľvek svedomia. Jeho občasné trápne zinscenované tlačové konferencie (naposledy tá, kde sa tiež obšírne venoval aj mojej osobe), tiež už asi tak ľahko nebudú po tom, čo si ho úplne obdivuhodne podala Monika Tódová.

Kam toto vedie je jasné – k právnemu nihilizmu a právnej totalite. K tomu, že jediný človek rozhoduje o tom, kto bude trestne stíhaný a, hlavne, kto stíhaný nebude. Tiež to vedie k tomu, na čom dlhodobo pracoval (a cez jeho ľudí aj stále pracuje) Š. Harabin: Roztrieštenie základných právd, pocitu právnej istoty, viery v to, že súdy a orgány činné v trestnom konaní sú na strane slušnosti, spravodlivosti a práva.

Toto sa musí zmeniť.

Ak teda J. Čižnár hovorí, že je treba zrušiť právo poslancov, aby bez obavy z perzekúcie smeli kritizovať (aj prokuratúru), ja odpovedám:
Je treba zrušiť prokuratúru. Teda prokuratúru tak, ako ju dnes poznáme. Prokuratúra musí byť súčasťou politického výkonného orgánu tak, ako je to v riadnych demokratických a právnych štátoch a musí teda niesť politickú zodpovednosť za riadny výkon svojej funkcie.

Na to, aby sa tak stalo, je zásadný krok súkromná trestná žaloba (obžaloba), ktorou sa okrem práv obetí trestných činov zabezpečí aj zodpovednosť prokuratúry za riadny výkon jej povinností. Zavedením tohto inštitútu sa totiž dosiahne možnosť otvorenej, ale aj dostupnej kontroly fungovania prokuratúry.**

____________________________________________________________________

* Ako som už inde písal, stalo sa tak po tom, čo si ma pán námestník Šufliarsky pozval akože na debatu (takto to označil aj kolegyni Blahovej, od ktorej si akože vypýtal moje tel. číslo) a keď som sa za asi až dva týždne na to v dohodnutý čas dostavil (vraj „pán generálny tu budúci týždeň nebude“) sa ma odrazu pokúšali dvaja mne neznámi prokurátori presvedčiť, že som sa dostavil na spísanie trestného oznámenia. Keď sa im nepodarilo ma dostať k tomu, aby som povedal niečo, za čo by ma mohli stíhať (pretože, ako vieme, nech by som povedal čokoľvek, skutok sa nestal), generálny prokurátor Čižnár na tlačovej konferencii, zvolanej na inú tému, považoval za vhodné sa viac ako 15 minút vyvršovať na jedinom poslancovi NR SR, ktorý si spomedzi aktívnych právnikov v našom parlamente trúfa kritizovať pomery v súdnictve a na prokuratúre.

**Aj o tom na konferencii o obetiach trestných činov 1.6.2017