Človek davový

Areté je základným etickým pojmom starovekého Grécka a dá sa voľne preložiť ako cnosť, výnimočnosť či dokonalosť. Areté má rovnaký etymologický základ ako aristoi (najlepší) a práve aristoi stáli pri zrode občianskej spoločnosti, či gréckej polis. „Polis nebolo pôvodne skupinou obytných domov, ale priestorom pre občianske zhromaždenia, priestorom venovaným verejným funkciám. Urbs nebola zamýšľaná ako chyža alebo domus na ochranu pred nečasom alebo na plodenie detí, čiže miesto pre potreby osobné a rodinné, ale na diskusiu o verejných veciach.“ (Ortega y Gasset) Mesto je nadstavbou domu, jeho prekonanie, je to dynamicky sa rozvíjajúci heterogénny celok. Je spenglerovskou kultúrou – procesom stávania sa, vznikania. Mesto spochybňuje, nabúrava to čo je zažité, tradičné či nekriticky preberané. Je živým duchom, ktorého tvoria jeho občania. Ak hovorím o aristoi, nemám tým na mysli dedičnú aristokraciu či nobilitu ako takú, ale prapôvodný význam tohto slova prameniaci z jedinečnosti ako synonyma usilovného života, prekonávania samého seba. Je to tak trochu nietzscheovský spôsob existencie, ktorý sa definuje náročnosťou a prísnosťou k sebe samému. Protipólom aristoi je človek davový, ktorý je so sebou naopak spokojný. Je spokojný, pretože nie je schopný ohodnotiť sa, zaujať voči sebe odstup. Byť davom znamená identifikovať sa s priemernosťou, nekriticky preberať taxatívne názory svojho kmeňa. Prebratím a vstrebaním nového rámca sa davový človek hermeticky uzatvára a nemá už potrebu prijímať iné názory. Naopak, cíti sebavedomie súdiť, vyslovovať, šíriť svoje (prebraté) názory a rozhodovať. Dav potláča všetko to, čo je individuálne, jedinečné a čo prevyšuje jeho priemernosť.

Fašizmus či komunizmus boli našou dejinnou skúsenosťou s vládou davu. A hoci je táto európska skúsenosť živá už len v našej pamäti, nárok davu vládnuť nezanikol spolu s nimi. Hlas davu je stále tu a v crescende ohlasuje návrat na scénu v novej podobe – v šate extrémizmu a šírenia konšpirácií rôzneho druhu.

Extrémizmus je odlíšenie sa od druhého na pokrvnom a tradične kultúrnom základe, uzavretím sa pred druhým, pričom jeho ornou pôdou sa dnes opäť stáva úsvit identity národného štátu. Pokrvný princíp je však niečo čo patrí k premoderným spoločnostiam, k Naturmensch. Naopak civilizovaný človek má svojou povahou bližšie k mestskému štátu ako akémusi spoločnému podujatiu, pričom jeho občanom je každý, kto s týmto podujatím súhlasí a to bez ohľadu na rasu či náboženstvo. Vulgárne povedané, je to spolunažívanie s nepriateľom. Na rozdiel od pokrvnej spoločnosti nás tak nespája to čím sme boli včera, ale čím budeme zajtra. Mestský štát je spoločnosť otvorená voči budúcnosti. Na rozdiel od tej pokrvnej to nie je spoločnosť dopredu daná a samozrejmá. Je postavená na diskusii a neustálom riešení problémov.