Čo definuje totalitu

Čo presne režim v tomto spojení znamená, tiež nie je jasné, keďže sú totalitou označované aj také, ktoré disponujú formálnymi viacstranníckymi systémami a formálnymi volebnými systémami. Napokon aj minulý režim bol formálne „ľudovodemokratický“ a udržiaval pri živote fasádu demokratických štruktúr a procesov, ktoré buď nemali žiadny vplyv, alebo boli zmanipulované k prospechu režimu. Možno teda konštatovať, že podstatné nie sú formálne znaky, ale skutočné mocenské vzťahy, v ktorých je „režim“ (vládnuci) dominantný.

S týmito definíciami sa ale pojem totality rozpadáva, keďže ich možno relativizovať až donekonečna a podľa nich možno aj dnešný „režim“ označiť ako totalitný, keďže ako každý hospodársky systém totalitne mení životy ľudí (líši sa možno jedine úrovňou donucovania, ale kde zasadiť hranicu pre totalitu?) a má mocenské centrum, ktoré vládne nad ostatnými, spolu s demokratickými štruktúrami, ktoré nemajú dokázateľne veľký vplyv na veľký chod vecí. Dnešný systém sa na tomto bode líši najmä metódami vlády a formou demokratických formalít, resp. má relatívne reálny viacstrannícky systém, ktorý ale buď nemá rozhodujúci vplyv na štát a hospodárstvo (ohliadnuc tiež nato, že nemožno touto cestou meniť ústavu) alebo je dostatočne pod kontrolou vládnucich skupín.

Pre ďalšie rozlíšenie totality od demokracie je preto potrebné ďalšie kritérium a to sú známe liberálne práva. Tie sú súčasne základom, na ktorých končí formálna demokracia tohto režimu, tz. tieto práva sa nesmú demokraticky meniť. Tieto práva zahŕňajú najmä slobodu prejavu, slobodu tlače, slobodu zhromažďovania a spolčovania a právo na súkromie.

Pri bližšom skúmaní sa však aj táto hranica začína rozmazávať. Na jednej strane sú tieto práva ťažko identifikovateľné a lokalizovateľné v konkrétnych prípadoch, otvárajú otázky, či majú byť neobmedzené, kedy a nakoľko majú byť obmedzené, rovnako ako je nutné prihliadať na ich efektívnu ochranu a spôsob ochrany. Práva existujú, len ak sú na papieri – zákonom a sú platné, len ak ich niekto efektívne a silou ochraňuje.

Chronickým nedostatkom liberálnej perspektívy na svet je, že preňu existujú tieto práva len vo vzťahu so štátom a len ako ochrana pred štátom. Keďže bol štát v minulom režime všetko, tento pohľad dokázal totalitne poňať spoločnosť a správne identifikoval jej charakter. V prípade „liberálnej spoločnosti“, kde štát v čistom (nerátajúc čisto fiškálne vzťahy a prerozdeľovanie) zaberá jednu štvrtinu až jednu tretinu spoločnosti, tento pohľad je slepý voči veľkej väčšine potenciálnych porušovaní práv. Vzniká tak paradox, že ak predpokladáme hypoteticky rovnaké porušovanie mimo štátu ako v štáte, „liberálna spoločnosť“, ktorá rovnako porušuje práva občanov ako „komunistická totalita“, bude rátaná ako trikrát až štyrikrát lepšia v ochrane práv len preto, že jej štát neobsiahne celú spoločnosť. Nepozerajúc na to, že potenciálna moc štátu sa progresívne a nelineárne zväčšuje, čím má väčšiu kontrolu nad spoločnosťou.

Na druhej strane je jasné, že aj tzv. „ľudovodemokratické“ štáty mali formálne ústavné liberálne práva, pričom v istej miere a v určitých časoch ich aj ochraňovali a dodržiavali. Aj v prípade, že sa zameriame na skutočné, nie formálne práva, spôsob a rozsah ich porušovania je častokrát závislý od právneho stavu, nie je možné ho lokalizovať a stíhať, alebo je porovnateľný s porušovaním v liberálnych krajinách.

Spôsob a rozsah porušovania práv v „ľudovodemokratických“ režimoch sa líšil od času k času, po jasnej a otvorenej represii v 30. až 50. rokoch – najmä zabíjaním, uväznením a zotročením sa dostal v čase normalizácie do stavu subtílneho a nepozorovaného porušovania práv. Tieto metódy boli vo Východnom Nemecku označované ako „Zersetzung“ a jej metódy neboli a nie sú dodnes právne stíhateľné až na jednotlivé porušenia ako listového tajomstva atď, pričom je tiež veľmi ťažké ich dokumentovať na prípadné súdne pojednávanie (ak k tomu vôbec dôjde). Potom existovali obdobia, kedy bol výkon určitých práv reálne uvoľnený, ako v 60. a na konci 80. rokov v prípade slobody zhromažďovania a prejavu, do určitej miery tlače. Boli tieto režimy v týchto časoch menej totalitné alebo v prechodnej fáze?

Tieto práva sú z fyzikálnych dôvodov obmedzené. Právo zhromažďovania je obmedzené priestorom a časom, v ktorom je fyzicky možné sa zhromažďovať. Človek sa musí dostaviť na miesto, na ktorom sa má zhromaždiť. Ďalej sú obmedzené zo spoločenských dôvodov, ako schopnosť sa dostať do inej krajiny, schopnosť komunikácie v cudzom jazyku, voľný čas a potrebné prostriedky k výkonu práva. Aj sloboda prejavu je veľmi jasne obmedzené právo a to reálnym priestorom, v ktorom je možné sa vyjadriť. Čím je tento priestor menší a čím je tento prejav adresovaný väčšiemu počtu ľudí, tým je toto právo obmedzenejšie. Výkon tohto práva je preto sám o sebe aj obmedzenie práv ostatných. Udelenie priestoru pre výkon práva je preto samo o sebe politické a ekonomické rozhodnutie. Obmedzenie preto môže mať len jednoducho formu zamedzenia výkonu tohto práva, teda neudelenie priestoru. Až tu vstupuje vo veľmi obmedzenej miere možnosť obmedzenia práv zo strany štátu. Aj štátne obmedzenie je však závislé od predchádzajúcich podmienok a je častokrát ťažké ho spoznať a dokumentovať. Napokon je ochrana týchto práv veľmi obmedzená nutnosťou individuálneho obhajovania v prípade porušenia pred súdom. A porušenie v súkromných vzťahoch, teda aj pracovných vzťahoch, je vo väčšine prípadov a krajín neviditeľné pre dnešný právny poriadok.

Právo neznamená možnosť ho kedykoľvek a kdekoľvek vykonávať. V prípade zhromažďovania to znamená povinnosť nahlásenia a preverenia políciou. Porušenia práva zhromažďovania majú tak v „totalitných“ krajinách jednoducho formu nepovolenia akýchkoľvek demonštrácií „proti režimu“ a rozpustenia ilegálnych demonštrácií.

Akcie štátu a vládnucich nejakého režimu sa obracajú proti jeho odporcom. Aj v prípade najtemnejších období stalinizmu sa represia neobracala proti väčšine obyvateľstva, rovnako ako nie v prípade ŠtB. Je preto ešte ťažšie určiť „totalitu“, keď aj „demokracia“ bojuje proti svojim odporcom a to porovnateľnými metódami ako tie totalitné proti svojim „demokratickým odporcom“.

Odporcovia týchto režimov sú v oboch prípadoch odporcovia ústavného zriadenia. Aj tu sa rozdiely medzi liberálnou a totalitnou spoločnosťou rozpadajú, keďže ani väčšina liberálnych ústav sveta nebola demokraticky tvorená ani schválená, podobne ako „ľudovodemokratické“ ústavy.

Ani v prípade porušenia práva na súkromie sa liberálna spoločnosť tak dobre neudržiava oproti „komunistickej totalite“. Po odhalení programov NSA je viac než jasné, že dochádza k masovému a nevyberanému sledovaniu väčšiny obyvateľstva pod zámienkou boja proti terorizmu. Cieľom týchto programov nie je nič menej ako úplná eliminácia individuálneho súkromia. Rozsahom a efektivitou zásahu do súkromia nielenže dosahujú, ale aj ďaleko prevyšujú činnosti Stasi a ŠtB. V tých „totalitných“ krajinách sa naplno ukazuje, čo môže takáto eliminácia súkromia znamenať: je to doslova realizácia Orwellovskej dystópie, teda úplná kontrola nad životom občanov, ktorá ide tak hlboko ako do chemického zloženia tela, do emócií a do mysle. Tento projekt nie je nič menšie ako vybudovanie perfektnej diktatúry – vybudovanie BOHa, ktorý všetko vidí a každú neposlušnosť potrestá.

Po tejto dekonštrukcii sa liberálne spoločnosti odlišujú od tých totalitných len v dvoch bodoch: v rozsahu demokratických štruktúr, ktoré sú v liberálnej spoločnosti o niečo viac funkčné a dostupné aj pre odporcov režimu a iných než vládnucich a v rozsahu výkonu liberálnych práv, ktoré sú o niečo viac voľné a to najmä vo vzťahu so štátom.

Viacstrannícky systém v liberálnych spoločnostiach je napriek všetkému ale jasne kontrolovaný a v rukách vládnucich skupín. Tieto skupiny nepripustia, aby sa do tohto priestoru dostali alebo boli v ňom úspešné sily, ktoré stoja v opozícii voči ústavnému režimu. Tento viacstrannícky systém s liberálnymi právami je ale aj výsledkom tlaku opozičných síl, ktoré neboli nikdy schopné sa dostať do dominantnej pozície. Sociálnodemokratické strany v tomto systéme ťahali vždy za kratší koniec a sily vľavo od nich boli z tohto priestoru vylúčené alebo marginalizované. Vo väčšine liberálnych spoločností vyzerá tento viacstrannícky systém teda skôr ako systém dvoch strán, alebo systém, v ktorej je jedna strana dominantná, aj keď nie je jediná. Falošný pluralizmus tu znamená jednoducho viaceré strany, z toho väčšina slúži záujmom vládnucich skupín, menšina sa snaží vplyv vládnucich skupín obmedziť a odporcovia nie sú pripustení alebo sú marginálni v dôsledku nerovného prístupu do priestoru a k zdrojom.

Výkon liberálnych práv je obmedzený jednak tým, či je niekto odporca ústavného systému, alebo nie a či toto obmedzenie pochádza zo štátneho alebo súkromného zdroja. Pritom najviac obmedzení sa koná v súkromných vzťahoch, najmä vo vzťahu s monopolnými kapitalistickými spoločnosťami.

Rozdiel medzi totalitou a demokraciou je tak dnes skôr rozdiel postupný a prechodný a nie rozdiel diametrálne odlišných a presne ohraničených systémov. Smer k väčšej demokracii by musel zahŕňať demokratizáciu štátu a súkromných vzťahov, demokratizáciu ústavy, platnosť ochrany práv v súkromných vzťahoch a radikálne menšie zásahy do liberálnych práv.