Denník N

Čo je Európa?

Našou chybou, a dúfam, že nie budúcim kameňom úrazu, je individualizmus na úkor spoločného dobra či recipročnej vzájomnosti, a racionalizmus, odhadzujúci zvyšnú, omnoho väčšiu časť našej duše.

Práve táto otázka sa vo mne vynorila po tom, ako som si pozrel posledný diel Pod lampou, ktorého téma bola Západ verzus Rusko, ale aj v súvislosti s aktuálnym európskym dianím. Nejde pritom o otázku namierenú na geografa a kartografa.

Západ a (nie verzus) Východ

Otázka po Európe má pre mňa predovšetkým duchovný a kultúrny rozmer, pričom štiepenie na Západ a Východ sa mi v snahe porozumieť európskym hodnotám nezdá najšťastnejšie, najmä ak si uvedomíme, že Východ sa v najnovšej relácii Pod lampou redukoval len na Rusko, čo je pre mňa úplne nepochopiteľný redukcionizmus, ktorý (zvlášť v dnešnej dobe!) nezobral do úvahy blízky Východ, islam, či vzdialený Východ budhizmu a hinduizmu. Bez takto obsiahnutého Východu nemôžeme jednostranne vyzdvihnúť Západ ako nejakú alternatívnu spoločenskú silu. Ale Západ, to je aj severná Amerika, ba dokonca i Austrália, ak by sme chceli úplne rozptýliť snahy nejakého vášnivého zemepisca o vstup do tejto debaty. Západ je symbol a význam tohto symbolu sa nevyčerpáva žiadnou zemepisnou šírkou.

Rozdelenie na Západ a Východ však globálne vnímam ako umelé, nakoľko ide o protiklad a vo svojej filozofii pristupujem k akémukoľvek protikladu ako k umelej kontradikcii, ktorá má svojho spoločného menovateľa, ako aj spoločné vyústenie, či finalitu. Niekedy sa totiž západno-východné debaty vedú tak, ako by išlo o dve rozdielne ľudstvá, ako by išlo o dva odlišné ľudské druhy. Ide však skôr o rozdiely človeka, ktorý sa vyskytuje v rôznych kútoch sveta, pričom rozdiel je tu daný jeho expozíciou odlišnému kultúrnemu prostrediu.

Takže, tak ako Východ pre mňa nie je len Rusko, ani Západ nie je zďaleka vyčerpaný Európou. Otázka po Európe je však predsa len otázkou, ktorá sa vnára dovnútra fenoménu Západu. Európa, zdá sa, je totiž jeho liahňou.

Európa je kultúrou, ktorej rozvoj bol podľa mňa možný vďaka dvom jedinečným súradniciam, ktorými sú náboženstvo a racionalizmus, ich trecie plochy, konflikty a boje, ako aj tvorivé napätie medzi nimi. Treťou súradnicou by bol, aby mal celý vývoj aj hĺbku, humanizmus, ktorý však i náboženstvo i racionalizmus uchopili svojsky, takže sa zdá, že možno hovoriť nielen o sekulárnom humanizme a o renesancii, ale aj o kresťanskom humanizme, v ktorého centre je predsa skôr človek, než Boh sám o sebe.

Racionalizmus ako premýšľanie o svete

Pod týmto pojmom sa zďaleka nedá chápať len osvietenstvo a doba po ňom. V celom zamyslení sa budem snažiť skôr o integráciu, než o úzke a redukcionistické predstavy, či vymedzenia. Ak by mi bolo dovolené brať racionalizmus čo najširšie, tak by som jeho počiatky videl v začiatkoch gréckeho myslenia. Tam aj vidím embryonálny vývin európskej a v širšom kontexte aj západnej kultúry.

Michaelangelo
Michaelangelov Dávid ako skoncentrovanie ideálov krásy a dobra, rovnováhy tela a ducha, do jednej osoby, respektíve neprekonateľného umeleckého diela. Zároveň ukazuje v prostote pohľadu nahotu ako úplne prirodzenú vec, nahotu, ktorá je jemná, hoci muskulárna a korporálna, bez hanby za to, že napriek tomu, že ide o silného muža, nemá stoporený penis (absencia zamerania na výkon). Dielo veľmi slobodné i oslobodzujúce zároveň.

Ak ste videli už spomínanú reláciu Pod lampou, medzi inými zvláštnosťami tam bolo spomenuté aj zjednodušenie, že k Východu patrí cézaropapizmus, kým k Západu oddelenie svetskej vlády od duchovnej. Pravda je však taká, ako to spomína aj Vernant v knihe Počiatky gréckeho myslenia, že pred gréckymi mestskými štátmi (v mykénskej dobe) boli na čele králi. Kráľ (αναξ) bol nielen svetský vládca, ale aj najvyšší kňaz. Uznávam, že to ešte predsa nie je cézaropapizmus, ale kdesi na počiatku to bolo nejako takto. Aby nám bolo jasné, kde (alebo skôr kedy) sa pohybujeme, ide o obdobie 12. storočia pred našim letopočtom. Grécke mestské štáty (πολεις) vznikali medzi 8. a 7. storočím pred našim letopočtom. Postupne skutočne dochádza k desakralizácii politiky. Kráľ (βασιλεμς) začína byť skôr pánom pôdy, najvyšší kňaz (ἲερος) je zas vládcom nad kňazstvom, pričom náboženský kult je vec verejná, ale predsa len separovaná od profánnej oblasti, čiže politiky. V protiklade k štátnemu kultu sa pritom tvoria tajné a mystické kulty, ktorých členovia mali prísľub osobnej spásy, ktorá bola prístupná až po ich iniciácii. Išlo o alternatívu k štátnemu kultu, o ktorej zanietene píše Mircae Eliade.

Grécka kultúra umožňuje odlišné akcenty v zaujímavých protikladoch, čo už samo pôsobí tvorivo a plodne. Sú tu Atény, ktorých skutoční bojovníci sa, ako píše Vernant, cvičia na agore v umení presviedčať (to je to pravé víťazstvo) a je tu Sparta, ktorej muži sa cvičia skôr na bojisku. Objavuje sa oddelenie duše od tela (to nemá na svedomí René Descartes, na ktorého sa dnes tento dualizmus s obľubou váľa), ale aj ich spojenie v novom druhu človeka, v kalokagatii (krásny a dobrý, καλως και αγαθος). Píše sa zákon (νομος), a to napriek tomu, že sa Anacharsis Solónovi posmieva, že chce zlu zabrániť písaným textom (teda zákonom). Je vraj ako pavučina, do ktorej sa chytia slabí, ale tí mocní a bohatí uniknú, čo je síce našou smutnou skúsenosťou dodnes, ale predsa si život bez tohto písaného textu vôbec nevieme predstaviť. A navyše, práve v tejto výsmešnej kritike à la Martin Šútovec možno tiež spoznať črepinku európskeho hodnotového sveta. I z vážnych vecí si môžeme strieľať, i zo štátnikov sa môžeme smiať. Exponovanie vo verejnom priestore je spojené nielen s chválou, úctou, ale aj s možnosťou hádzania vajíčok. Práve toto je jeden z kľúčových bodov, v ktorom sa Západ a Východ často (nie totiž vždycky) rozchádzajú.

René Descartes
René Descartes, ktorý sa preslávil svojim „myslím, teda som“ (cogito ergo sum). Tejto téze predchádzalo východisko, že o všetkom treba pochybovať (de omnibus dubitandum), inými slovami: pochybujem, teda som (dubito ergo sum).

Grécky racionalizmus sa premieta do filozofie, ktorá má však jeden zaujímavý prvok. Je fundamentálne humanistická a metafyzická. Nezaujíma sa o svet prakticky, nejde o vedecké skúmania prírody, Grékom ide o spoznanie všeobecných zákonitostí, vzťahov a človeka ako takého. Preto sa predsokratici sporia o to, z ktorej látky vznikol svet, pričom tu nejde o prvky Mendelejovej periodickej sústavy, ale o oheň, zem, vzduch a vodu. Anaximandros odmieta prvotný počiatok sveta, zdôrazňuje skôr rovnováhu síl, čo preberá aj medicína, takže Alkmaión môže napokon zdravie definovať ako ekvilibrium týchto prvkov, kým nadvláda jedného z nich (μοναρχια) je deštruktívna, zavádza neporiadok, je chorobou (že by bol posun od monarchie k demokracii spojený práve s týmto štýlom uvažovania?). Neznamená to, že Gréci nepoznajú matematiku a geometriu, veď majú svojho TálesaPytagora. Globálne však prírodu nepitvú, ale chcú ju vidieť ako celok, harmóniu a symetriu. To je na tom myslení sympatické, a to je zároveň elementom, ktorý brzdí skok smerom do moderne chápanej vedy. V niečom to bolo stále myslenie duchovné, zamerané na vnútro. Syntetické, nie analytické, s črtami ďalekého Východu.

Racionalizmus ako jednostranné vyzdvihnutie rozumu

Albrecht von Haller povedal: „Kto smie myslieť slobodne, ten myslí“.

Presne tak možno podľa mňa chápať moderný racionalizmus, ktorý má svoj zrod niekde v dobe osvietenstva. Jeho európske dejiny v skratke zhrnul Ulrich im Hof. Osvietenstvo nemá v histórií iných kultúr obdobu. Je to jedinečný okamih, v ktorom sa rozum vymanil z rovnováhy, z celkového kontextu ľudského života, zo svojej služobnej funkcie, a stal sa nielen nástrojom nového usporiadania a osvojovania ľudského vedenia, ale aj (možno na chvíľu a možno aj doteraz) novým slnečným bohom.

Náboženské vojny, dovtedy všadeprítomné a horlivé (či už išlo o reformáciu a rekatolizáciu, alebo rozličným vierovyznaniam spoločné prenasledovanie a potieranie odporcov), sa zrazu stávajú protikladom k rozumu. Práve v kontexte konečného víťazstva rozumu (ktoré vôbec nie je vlastné islamskému Východu) je možný Nantský edikt Henricha IV. alebo Toleračný patent Jozefa II., vďaka ktorému sa protestanti už viac nemuseli skrývať. Mária Terézia u nás (v Rakúsko-Uhorsku) zakázala prenasledovanie čarodejníc, ktoré pritom akiste nebolo prejavom duchovnosti, ale malígnej deviácie kresťanstva a rýchlo sa šíriacej sugestívnej emocionálnej nákazy (teda v krátkosti: symptómom ne-rozumu). Bola to doba, keď už aj pápeži boli slabí a posluhovali svetským vládcom. I kresťanov strhol vek rozumu a svoju vieru odrazu začali analyzovať. Racionalizácie viery vyznievajú vždycky smiešne, podobne ako mnohé ťažkopádne „dôkazy“ Božej existencie.

Bol to rozum, ktorý umožňoval kritizovanie biskupov, pretože ten to dokáže častokrát ostrejšie ako duch zbožnosti, ktorý má v sebe čosi feudálneho a bojí sa vrchnosti. V istých okamihoch prestáva byť zrejmé, čo biskupov odlišuje od šľachticov. Preto bol možný kritický výsmech (zase raz ten blahoslavený výsmech!) nemeckým biskupom, že totiž nie sú biskupmi, ale pánmi (Episcopi Germaniae non sunt episcopi, sunt Domini), keď sa nechajú obskakovať komorníkmi a cukrármi. Rozum však plieni aj samotnú duchovnosť. Ako to zdôrazňovali Gréci, duch si vyžaduje rovnováhu. Nastolením monarchie rozumu (ratio) mizne skutočné kresťanstvo. Biblia už nie je inšpirovaná Duchom Svätým, lebo to je len ne-rozumným predpokladom, tak, ako aj Kristus, ktorý by zomieral iba za vyvolených (teda za kalvinistov). A mnohí kresťania odrazu redukujú Kristove učenie len na všeobecnú lásku (amor universalis), či na súbor etických princípov bez nejakých vertikálnych vzťahov.

Paradox sekularizácie

Cestu k sekularizácii podľa mňa paradoxne spriechodnila práve katolícka cirkev. Moja téza znie: vďaka tomu, že zo seba vytvorila hierarchickú štruktúru s feudálnymi ceremóniami, ktoré nielen preniesla do vzťahu s Bohom (liturgia ako centrum náboženského života, z čoho sa by sa zrejme prví pustovníci a kresťania nikdy nespamätali), ale čo je pre našu úvahu podstatnejšie, ktorá predstavovala presnú analógiu svetskej moci, na ktorú mimochodom napokon ašpirovala. Tým, že sa snažila ovládnuť svet, viedla ku kontradiktórnemu, ale zákonitému pohybu sveta proti nej.

Nemôžeme poprieť, že za pápeža Gregora VII. sa udiala kritická reforma cirkvi. Ale jeho Dictatus papae (v roku 1075) má príliš mocenský jazyk, keď hovorí, že pápež nemôže byť nikým súdený. Cirkev sa klerikalizovala, z veriacich prestal byť Boží ľud, boli to skôr poddaní. Pápež nielen pripomína svetského vládcu, ale ním aj je. Začína hýbať svetovou politikou. Organizuje vojenské ťaženia. Prístup k duchovnému Božiemu kráľovstvu, ktoré je podľa Krista medzi nami všetkými, je zrazu podriadený pápežovi. Jasne sa o tom vyjadruje pápež Bonifác VIII. v jeho nechválne slávnej bule Unam sanctam v roku 1302. Pápežovi patria obidva meče (uterque gladius): nielen duchovná, ale aj svetská moc. Celý svet by sa mal pred ním skloniť, čo je vrcholný bod mojej tézy a zároveň dokladom toho, že snaha o cézaropapizmus bola dlhé storočia vlastná i Západu. Predkapitolou Unam sanctam by mohol byť Wormský konkordát (1122), ktorý ukončil boj o investitúru (dosadzovanie biskupov) v prospech pápeža, ktorý sa postupne stával doslova pupkom sveta. Ježišovo milosrdenstvo je len akoby rojčením, katolicizmus dokonca nadobúda etnické princípy. Vyhraňuje sa voči moslimom, na základe cirkevných ustanovení vyháňa Židov zo Španielska (1492) či z pápežského štátu (1569).

Sekularizáciu možno podľa mňa v istom zmysle chápať ako vymedzenie sa proti takémuto všepohlcujúcemu pseudospirituálnemu princípu. Cirkev chcela zhrabnúť všetko, a tak jej napokon neostalo ani to, čo jej naozaj patrí. Už nemá ducha ľudí. Ostali jej veľakrát len srdcia, zbavené ľudského rozumu. Práve v takomto podhubí potom ako reakcie na osvietenstvo vznikali horlivé a vášnivé prúdy zbožnosti, ktoré však postrádali racionálne prvky, nakoľko išlo o zbožné výlevy a piety, odsúdené na blúdivý mysticizmus alebo uctievanie typu božského srdca Ježišovho.

Coincidentia oppositorum

Práve neustály dialóg náboženstva a politickej moci umožnil kreovanie európskej kultúrnej osi, v ktorej takmer všetci chápeme ako veľké hodnoty napríklad slobodu vyznania, racionalitu a vedu, štát ako niečo oddelené od cirkvi, absenciu štátnych náboženských kultov a napokon slobodu indivídua od kolektivizmu, v ktorom by sa mohol stratiť a rozplynúť (tento rozmer som síce vo svojej eseji neakcentoval, ale je podľa mňa tiež výsledkom bohatých európskych dejinných pohybov).

V európskom kultúrnom priestore sme pritom boli svedkami boja vyhranených duchovných svetov, boja princípov, ktorý možno podľa zákona gréckej rovnováhy (Herakleitos) alebo taoizmu, ak chceme, chápať ako plodný, tvorivý, ako niečo, čo vznecuje. A aj vznietilo. Nášho európskeho slobodného ducha, ktorý sa však teraz dopúšťa idolatrie v pre-exponovanom zdôrazňovaní ľudských práv a takzvaných slobôd. Osobne to chápem ako našu hlbokú krízu. Práva a slobody sú nevyhnutnou podmienkou slobodnej a otvorenej spoločnosti, o ktorej stále snívam, nemajú byť však predmetom zbožňovania a monoteistického uctievania. Nie sú bohom. Sú prostriedkom. A navyše, tá pravá, vnútorná a mnohorozmerná sloboda, tá je o niečom úplne inom.

Nezabúdajme pritom na v konečnom dôsledku nesmierne plodný spor katolicizmu a protestantizmu,  v ktorom sa navonok môže zdať, že protestantizmus oslobodzoval. V skutočnosti ale premenil vonkajší feudalizmus katolíckej cirkvi na vnútorný feudalizmus voči Bohu, v ktorom sa stal človek červom, stvorením posadnutým Bohom, Božím otrokom bez slobody, ktorá bola LutheromKalvínom zabudnutá a zničená, ako o tom nedávno krásne písal Daniel Pastirčák.

Na záver si dovolím povedať, že našou chybou, a dúfam, že nie budúcim kameňom úrazu, je individualizmus na úkor spoločného dobra či recipročnej vzájomnosti, a racionalizmus, odhadzujúci zvyšnú, omnoho väčšiu časť našej duše. Možno, i keď to hovorím s trochou neistoty, by sa to dalo nazvať stratou rovnováhy, ktoré bola kedysi pre Grékov, prvých Európanov alebo zakladajúcich pred-Európanov, tak nesmierne dôležitá.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.