Čo je kritika a prečo ju potrebujeme

Spomeniem si občas na jedného zanedbaného muža, ktorý si ku mne kedysi prisadol vo vlaku na trase Bristol – York. Nielenže si prisadol, ešte ma aj oslovil. Vyzeral tak, že stretnúť ho v noci v parku, hádžem kabelku a bežím. Ale toto bolo za bieleho dňa a on sa navyše spýtal na moju rozčítanú knihu.

V rukách som držala anglický preklad Proustovho Hledání ztraceného času. Povedal, že to čítal a že sú tam veľmi dlhé vety. Hodnotenie ma prekvapilo svojou presnosťou a prostotou. Po chvíli som mala možnosť zistiť, že rovnakým spôsobom komentuje úplne všetko, čo kedy videl. A videl toho veľa. Raz si totiž vyhľadal taký ten rebríček typu sto kníh, ktoré by ste si pred smrťou mali prečítať, a pustil sa do toho – jedno po druhom. Ohromilo ma to. Ale ešte väčšmi tie postrehy. Nadhodila som trebárs svojho milovaného Dostojevského a on na to: „Je dosť pochmúrny.“

Všetko to bolo pravdivé, nedalo sa tomu po tejto stránke nič vyčítať.

A prišlo mi to akési až svieže. Keď som krátko predtým svojej spolužiačke na univerzite úplne nevinne spomenula Mobyho Dicka, odmenila ma erudovanou poznámkou o podozrivej dominancii maskulínneho diskurzu v tejto próze. Normálny človek by trebárs povedal, že sú tam proste samí chlapi. Ale normálny človek by to ani nekomentoval, lebo je to devätnáste storočie a loď, ty kokos, námorníci, čo tam chceš, princeznú?

Ktovie, čo by na Mobyho Dicka povedal ten pán. Možno proste že je to o veľrybe. Mal by (zase) pravdu.

Beriem tieto dva príklady ako príklady extrémne. Zmysluplná kritika by sa mohla usadiť niekde uprostred.

Okrem záplavy nádejných rukopisov, ktoré som spomínala v niektorom z prvých článkov, patrilo k mojim povinnostiam v poslednej práci aj sledovanie knižných blogov. Nebudem zachádzať do podrobností, ešte to bolí… V každom prípade som za tie tri roky videla nespočetné množstvo knižných kútikov, svetov kníh, svetov fantázie, kútikov fantázie, a viem lepšie než bežný smrteľník, že za kritika sa dnes považuje každá pätnástka s upírskym románom v ruke.

V každom prípade vo mne pocit hrôzy z väčšej časti už odoznel a dnes sa prikláňam k presvedčeniu, že by mnohé tieto mládežnícke aktivity nemuseli byť márne. Len keby ich občas niekto usmernil. Nehovorím, že ja. Ale mne osobne by iste stačilo k spokojnosti málo. Napríklad vrátiť sa k starým definíciám. Ak niekto zhrnie obsah knihy a potom mi povie, že ho v druhej polovici už celkom nudila, a nazve toto videorecenziou, tak sorry. Video to je, recenzia sotva.

Hodnotenie páčilo / nepáčilo, prípadne bavilo / nebavilo, to zvládne aj päťročné dieťa. Skúsme sa posunúť ďalej, zamyslieť sa nad textom. Ak som sa v polovici začal nudiť, čím to bolo? Príliš málo akcie? Alebo mi konanie hlavnej postavy zrazu prišlo hlúpe a nepravdepodobné? A poznám trebárs iné knihy od toho istého autora, prípadne iné knihy rovnakého žánru? Ak áno, v čom sú lepšie alebo horšie?

Viem, že blog je preto blog, lebo je subjektívny. Ale ak už mám počúvať nejakú Anču z Námestova, čo má náhodou internetové pripojenie a chuť podeliť sa o čitateľské zážitky, chcem trochu viac. A mám pocit, že nechýba veľa a mohlo by to byť zaujímavé.

Vybrať sa cestou od subjektivity k objektivite neznamená, že musíme mať presne zadefinované, čo je to kvalitná literatúra. Mne pripadá ako výborná vôdzka tento pohľad – uvedomiť si, čo sa autor pokúšal dosiahnuť, a nakoľko sa mu to podarilo. Toto som si prečítala v knižke Václava Černého, ktorá sa volá Co je kritika, co není a k čemu je na světě. Je to biblia kritiky, stále krásna a stále platná, ale nečakám, že ju niekto bude čítať, a tak tu z nej v ľudovej forme aspoň čosi servírujem. Práve hodnotiť text s ohľadom na to, ako sa autorovi podarilo naplniť svoj zámer, sa mi javí na začiatok celkom jednoduché. Čo myslíte?

Takto trebárs nebudeme vyčítať hororu, že nie je dosť romantický.
Takto si prečítame Buchty švabachom a povieme si, že sa autorka snažila priblížiť čitateľovi radosti a strasti človeka, ktorý opustil bezpečie rodnej hrudy a snaží sa vyznať sa vo vzduchoprázdne cudzieho sveta. Podarilo sa jej to? Áno. Že ma to nebavilo? Môj problém. Môžem sa zamyslieť, prečo ma to nebavilo, a prehodnotiť, či sú to subjektívne výhrady, alebo by sa v tom dala nájsť nejaká objektívna chyba.

Uvádzam to všetko len ako príklady. Prepáčte mi všetci.

Keď sme pri tom, o kritikovi sa často hovorieva ako o skrachovanom spisovateľovi – sám si sa na nič nezmohol, tak kritizuješ iných. Čo na to povedať? Občas je to tak.

S tým súvisí ďalšia nástraha – ak máme sami spisovateľské ambície, alebo už dokonca publikujeme, často máme sklony hodnotiť diela iných prizmou (pozoooor, ďalšie cudzie slovo) svojho vlastného umeleckého názoru. Napríklad píšem veľmi úsporným, na kosť oholeným štýlom, a tak budem vytýkať inému, že je príliš barokovo košatý. Píše Northrop Frye v Anatomii kritiky:

„Kritický básník se jen stěží ubrání, aby svůj vkus, úzce spjatý s vlastní básnickou praxí, nepřeváděl na obecný literární zákon. Kritika však musí vycházet z literatury jako z celku: ať už si kdokoli z uznávaných autorů myslí o funkci literatury cokoli, kritika má vlastní perspektivu.“

Hlboko sa mi to vrylo do pamäti, keď som na to asi pred desiatimi rokmi natrafila, a tak som si povedala, že to sem hodím. Ináč mám popravde pocit, že ak nie je človek úplný oný, do seba zahľadený, tak hádam nebude taký slepý. Či?

To už sme sa ale dostali na iný level.

Mohli by sa prebudiť študenti slovenského jazyka z našich univerzít, ponoriť sa do pôvodnej tvorby a rozbehnúť tu poriadnu diskusiu, to by bolo ideálne. Ale dala by som šancu aj tým blogerom. Stačilo by začať premýšľať. Kritiku jednoznačne potrebujeme. Prečo? Ak je dobrá, spisovateľa nasmeruje a čitateľovi cibrí vkus. Napadá mi len veľmi neatraktívny príklad, že som trebárs až vďaka Solomonovi Volkovovi dokázala oceniť Marinu Cvetajevovú. Vďaka Kierkegaardovi Mozarta. Prepáčte. Zase je neskoro v noci. Skrátka by som chcela vidieť všetku tú krásu, a niekedy mi zostáva skrytá, až kým nepríde niekto múdrejší, kto predo mnou vystrie ruku a ukáže prstom – aha, vidíš? A to sú skvelé chvíle.

Ale nemusíte byť Volkov. O to nejde.

Ja som už roky skoro nefajčila a skoro nepila, a pri týchto článkoch zasa začínam. Návrat do minulosti. Mladnem. Zajtra začnem jesť mäso a pozajtra si sama podpíšem ospravedlnenku.

Vyššie zmienený pán Černý za prípadný dôkaz, že kritik so svojím vytrvalým osvietenským úsilím uspel, považuje stav, kedy všetky staré milovníčky Danielle Steelovej síce naďalej čítajú jej knihy, ale žiadna sa tým už nechváli. Čo dodať?

Vidíme sa nad ďalšou kapitolou, čau.

Péesko. Pozdravy Jakubovi, ktorý príbeh so zanedbaným mužom už dávno čítal inde (sľubujem, že ďalšie recyklácie už nebudú), a Žiarislavovi, ktorý ma upozornil na jedno nespisovné slovo (v tomto článku sa pôvodne nachádzalo dvakrát, odstránila som ho). A Sianovi, ktorý toto za mňa zverejní, lebo ja som preč. A vám, milí čitatelia. Srdečné, samé srdečné!